Čo ďalej? III. (O dusne medzi stenami spoločnej domácnosti)

Ak na začiatok vykonáme rýchlu matematiku, zistíme, že tento rok bude vznik Európskej únie oslavovať 69 rokov (nie oficiálna EÚ, ale jej predchodkyňa z 1957 - tzv. EHS). Približne dve desaťročia (21 rokov), a EÚ tu bude medzi nami celé storočie. Možno sa to tak nezdá, no ten čas sa poriadne kráti. 

Zjednotená Európa vznikla ako projekt, založený na spolupráci. Spolupráci, ktorá má byť kľúčom pre fungovanie do budúcnosti. Spolupráci, ktorej partnerstvá budú trvalé a ničím neoddeliteľné. Aby sme toho dosiahli, hneď na začiatku sme si vytvorili štít. Štít proti nepriateľovi, s ktorým si ani za svet nepodáme ruku. Možno sa mýlim, ak poviem, že tieto steny sa časom ukázali ako absolútne nefunkčné a totálne impotentné. Raz si budete musieť podať ruku s každým, pretože ten “každý” disponuje niečím, čo je nevyhnutné pre vašu každodennú existenciu. Tomu sa hovorí symbióza. Mnohí si už sami domyslia, o čom je reč. Blokády sme si teda vytvorili už pri narodení. A to sme boli “deti”, ktoré ledva dokázali chodiť. Blokády a barikády sme si vytvárali ak nie priamo, tak opačne - nepriamo. Skrátka - vždy sme si našli spoločného nepriateľa, pre ktorého je cenou prežitia spojenie sa do jednej veľkej rodiny. Postupom času možno predsa len zistíme, že aj vďaka tomu sme poriadne ochrnuli. 

Únia, založená ako ekonomický subjekt, postavený na hospodárskej spolupráci a kultúrnej rozdielnosti (čiže aj tej národnej), nám priniesla mnoho. Mnoho priniesla najmä tým, ktorí boli od samého začiatku vyprofilovaní ako “čistí poberatelia”. Už predchodca EÚ, Európske hospodárske spoločenstvo (spomínaná EHS), svojou finančnou pomocou vydotoval Írsko tak, že dnes majú prebytok v štátnom rozpočte. A úprimne? Závidieť im je absolútne legitímne a to nech ste na akejkoľvek úrovni zdravia verejného rozpočtu. Už len samotné Slovensko dostalo podľa Ministerstva financií SR od vstupu (2004) až do roku 2024 dokopy cez 41 miliárd eur (41,7). Neporovnávajme to, nehodnoťme využitie tých peňazí (pretože to by bol beh na dlhú trať) a ani to neobdivujme - na naše pomery je táto suma až až. V prepočte niečo cez 1,9 miliardy eur ročne (skoro dve). Okrem toho sa nám po vstupe do únie terajšej podoby dostala aj možnosť slobody pohybu bez zbytočnej byrokracie - za čo vďačíme najmä Schengenskému priestoru. Aj vďaka nemu totiž dnes môžu študenti cez európsky Erasmus program chodiť po celom kontinente voľne tak, ako sa im uráči. Študentov, mozgy, no hlavne chrbtovú kosť vývoja spoločnosti máme vďaka tomu rozlezených po celom priestore, skadiaľ nám dodávajú ich znalosti, skúsenosti a poznatky, využiteľné pre spoločenský rast. No a ich školy konečne vyzerajú decentne pre toto storočie a nemusia sa trápiť s nefunkčným potrubím. Nehovoriac o chodníkoch a cestách, ktoré nevyzerajú ako po zemetrasení magnitúdy intergalaktických výšin. Vďaka! 

No a dobré by bolo spomenúť aj Euro, ktoré robí z európskej ekonomiky, založenej na hospodárstve jednotného subjektu, snáď najsilnejšiu a najviac konkurencieschopnú na svete. Aj tomu je potrebné povedať: Vďaka! 

Každý projekt, každá vízia, či idea, majú svoje chyby. Niekedy sú drobné, inokedy megalomanských veľkostí. A inak tomu nemôžeme hovoriť ani dnes. Výdaje na zbrojenie (ktoré ale doteraz nepreukázalo žiadnu efektivitu, len prehĺbilo tvrdenia o rozdrobenosti európskych zbrojárskych spoločností) pod menovkou tzv. “spoločnej obrany” dosahujú jeden astronomický strop za druhým a méta sa každým dňom prebúrava na nový vrchol. Bez servítky povedané, kedysi hospodárske spoločenstvo (vyššie zvýraznené) dnes nahrádza to, čo malo zastrešovať NATO, či samotná OSN. A fakt by bolo múdre sa konečne opýtať seba samých na zmysel politiky takýchto rozmerov. Rozmerov, ktoré zasahujú do životov obyčajného človeka - to totiž keď zbrojenie začne byť na úkor zdravotníctva, sociálneho zabezpečenia a všetkých podobných schém (L. Kamenický, 11.03.2025), rodí sa problém, ktorý môže narásť do extrémnych rozmerov - astronomické zbrojenie si pocítili hneď ľudia za rohom, kedy vojenská ekonomika ich doviedla do stavu absolútnej chudoby a nedostatku základných životných potrieb. (Hospodárske noviny, 06.01.2026)

My sme si naše smerovanie vybrali už pri samotnom začiatku - hovoríme nie Číne, Rusku, snáď všetkým krajinám Ázie, Afriky (tá je nám dobrá, pokiaľ ide o nerasty - stačí sa spýtať Francúzska na ich názor o koloniálnej mene Frank CFA), Blízkeho východu a pomaly celej latinskej Ameriky. Proste Nie, nie a ešte ďalšie nie. 

Pomaly sa nám to však obracia. S politikou jedného jediného smerovania sme začali už v minulosti (konkrétne po druhej svetovej vojne na čele s Winstonom Churchillom) a tomu sme prispôsobili všetky ďalšie organizácie, ktoré sme ako západná hemisféra vytvorili - napríklad NATO. Dnes teda zbierame ovocie týchto rozhodnutí a nemáme absolútne žiadneho spoľahlivého partnera na úrovni planéty Zem (teda ak ho nechceme hľadať v intergalaktickom priestore). Nevypláca sa nám to a o tom my dobre vieme. Nič s tým ale urobiť nevieme. Výmenou americkej administratívy sa nám to ešte aj potvrdzuje. Tí nás totiž už nevyužívajú na nič iné, než financovanie vojny za rohom. Počkať - ešte robíme za nich nič nehovoriace rezolúcie, na to netreba zabudnúť. Lebo  kým oni dobývajú západnú pologuľu, my tej vojne doslova venujeme majoritu z nášho času. Chránime svet pred všetkými hrozbami a pritom sami sme v ohrození.

A tak si tu my žijeme. Kým doteraz sme hádzali jeden sankčný balík za druhým, robili ramená okolo každého, nami pomenovaného diktátora, hrali sme sa na morálneho policajta a odsúdili každý čin, na ktorý sme dovideli, pri rovnakom pôsobení nášho doteraz najspoľahlivejšieho partnera, od ktorého sme boli ochotní kúpiť pomaly aj vlastnú obličku, už zrazu nemáme dostatok dychu na slová. A tak prichádza ticho. Normálne trápne, hrobové ticho. Ticho sme boli pri vpáde do Sýrie, Líbye, Nigérie, Venezuely, Iraku, Juhoslávie, Afganistane, Jemene, a ďalšie len a len možno menovať. Ak sme sa nezúčastnili, tak sme boli tým tichom aspoň nepriamymi spolupáchateľmi. Zdá sa vám tá fráza povedomá, však? Že ticho podporuje agresora. Teraz sa ale tým neriadime - prečo asi?

Dôvody boli tak, ako počet intervencií, mimoriadne pestrofarebné: od boja proti terorizmu, obáv z vývinu jadrových zbraní (lebo iba my ich môžeme mať a iní nie), boja proti kartelom, až k bojom proti autoritatívnym režimom. Milé, však? K tým režimom len toľko, že ich odstránením sa do väčšiny “oslobodených” krajín namiesto diktátorov  dostali teroristi (Lýbia, Sýria), čiže práca nesplnená a mŕtvych tisícky. No a zhodou náhod boli všetky intervencie nášho spoľahlivého partnera v krajinách, kde akosi vzácnou komoditou nie je levanduľový, či konvalinkový olej. Náhoda? Nemyslím si.

Lenže – my sme sa tu už akosi nezmohli na posielanie zbraní (čo je pochopiteľné, lebo na ďalšiu pôžičku na zbrane nemáme), či 20 balíkov sankcií. My sme sa zmohli na slovíčka: ,,Vyzývame všetkých zúčastnených na mierové riešenie, monitorujeme situáciu a odmietame porušovanie medzinárodného práva.“ A koniec. Zvyšok sveta nech si ide do čerta.

Ukazuje sa tak naša závislosť, spôsobená strachom zo závislosti. Aké paradoxné, však? Že pôvodný zámer obchádzania závislosti na…skrátka nepriateľoch (ale oni to fakt boli niekedy až hlúposti) nás doviedla do stavu, ktorému sme sa chceli vyhnúť. A to závislosti na jednom, jedinom partnerovi. Partnerovi, ktorý akosi dával pocit najmenšieho zla. 

No a potom, keď nám dochádzajú cesty, sa obraciame zas a opäť na ľudí, ktorým sme sa chceli od narodenia vyhnúť - len sme si vybrali tých s príťažlivejšou menovkou. Alebo inak - vybrali sme si tých s menovkou, pri ktorej nemusíme priznať, že pri stavaní hrádzí sme sa dopustili chyby. Teraz je ale rozdiel v tom, že pomoc od NICH potrebujeme MY a nie opačne. 

A teda - rovnakú komoditu (a nech ide o čokoľvek) zrazu máme za vyššiu cenu. Ňou je aj obeta našej sebaúcty, ktorú sme už ale pochovali od samého začiatku. Ako si totiž dokážete uctievať samého seba, ak to isté nedokážete aspoň minimálne prejaviť oponentovi? Týmto sme sa mali zaoberať od začiatku a ak to vidíme až teraz, tak je už, žiaľ, poriadne neskoro. Budem si teraz oponovať, ale osobne verím, že nikdy nie je dosť neskoro na to sa postaviť na nohy (klasik by povedal za nohy) a opraviť svoje rozhodnutia - rozhodnutia, ktoré nás dnes priniesli do takého stavu, v akom sme. Bolo by možno rozumné vypočuť si hlasy, ktoré od začiatku nenásilne, opakujem NENÁSILNE vravia: je potrebné sa rozprávať so všetkými. Tých, ktorí to kričali cez polovicu námestia vieme odsúdiť všetci, toho sa netreba báť. My sme ich však v tom čase škatuľkovali za dezolátov a absolútnu spodinu spoločnosti. Dnes sa ukazuje, že hovoria to, čo sme mali urobiť 69 rokov nazad - nehľadať spoločného nepriateľa, ktorý nestihol urobiť dokopy nič (len v nás povzbudzoval ideu sveta, v ktorom nevládne len západná civilizácia a to sme my vidieť nechceli), ale hľadať spoločný záujem, prospešný pre všetkých. My sme však pre cieľ udržania kompatibility a jednoty zvolili tú ľahšiu cestu - cestu jednotného strašiaka, ktorého sa treba báť (a my sme sa ho možno na konci dňa aj skutočne báli), no a žiaľ, za rohom na nás čakal strašiak druhý, len my sme boli zaslepení strachom z toho prvého. 

Má to teda ešte zmysel? 

Európska únia nám zmenila životy. To je jasné a nepopierateľné. Dala za tie roky mnoho vymožeností, bez ktorých by sme stále boli 100 rokov za opicami - tomu sa hovorí čaro spolupráce. V obchodoch je aj vďaka trhovej kolaborácii Únie veľká variabilita komodít - a to sa tak často nevidí. Je tak mnoho vecí, ktoré by sme bez EÚ nemali, nedokázali, či ani sa s tým vôbec v živote nestretli. Sú to mnohokrát veci, ktoré teraz považujeme za pomerne bežné, pričom v minulosti to tak úplne nebolo. Vďačíme jej za mnoho a niekedy o tom ani nevieme. 

Na druhej strane by ale bolo poriadne jednofarebné, ak by sme si zakrývali oči pred zahraničnou politikou Únie a vnímali len to dobré na domácej pôde. Tá sa totiž od svojich začiatkov prikláňala k predstave politicky a hodnotovo homogénnej Európy, čo ju donútilo pred “hrozbou” diverzity si ihneď vytvoriť hrádzu. Diverzitou definujeme rozdielnosť politík, rozloženia síl a AJ - politických zriadení. Tou hrádzou sa riadi aj dnes. Na nepriateľov mala strážnych psov len na jednom brehu a pozornosť pre daný front venovala snáď celú. Nenávisť voči určitej kategórii národov (menovite Ruská federácia a bývalé štáty ZSSR - najmä tie v strednej Ázii, Čínska ľudová republika, Iránska islamistická republika  a pod.), či dokonca strach z nich od samotného začiatku nás doviedla do bodu, kedy okrem toho, že iné hrozby nevidíme, ešte aj vedome ničíme ekonomiku štátov, ktoré mnohokrát (ak nie vždy) za nič nemohli. 

Ono keď uvalíte sankcie na banky krajín, ktoré ledva dokážeme nazvať rozvojové, ekonomická situácia sa napne, ľudia nebudú mať prístup k hypotékam, firmy nebudú mať ako ufinancovať zdražovanie, a potom sa prosím nečudujme, že existuje migračná kríza, ktorej mnohokrát riešením sme práve my, pretože sme ekonomický raj, kde takéto problémy sú najmenšie, to nikomu neberiem, práve naopak - som za to vďačný. (RADA EURÓPSKEJ ÚNIE)

Avšak keď sa ním staneme (tým rajom), tak je pochopiteľne rozumné brať do úvahy fakt, že zrazu treba riešiť zvýšený počet nelegálnych prisťahovalcov, pretože sa nám sem valí horda obyvateľstva z Blízkeho východu, v tomto prípade strednej Ázie. A jasné, že potom nevidíme skutočné hrozby (ktoré sme si, čuduj sa svete, nevytvorili my), pretože sme zavalení riešením problému, ktorý v skutočnosti nikdy nemusel vzniknúť. 

Na vedľajšiu koľaj potom dávame konkurencieschopnosť, školstvo, zdravotníctvo, aj zbrojenie, ktoré nevieme potom poriadne urobiť a zbesilo hodíme 5% z HDP na príkaz partnera, či napríklad aj zodpovednú zahraničnú politiku. Nevidíme potom tažkosti a komplikácie, ktoré sa môžu potencionálne skrývať v nás samých, či v tých, ktorých sme doteraz mali za našich “dobrých” spojencov. Hodíme si barikády takpovediac na všetky štyri svetové strany, na každú, ktorá nám nie je príjemná a nepáči sa nám, a potom sa čudujeme, že musíme si otvárať trhy, ako je Mercosur. 

Avšak spätne k otázke:

Či to ešte má zmysel - na to nie je potrebné nikoho navádzať. Sumár sa už v tých slovách nachádza. No jasné je, že ak by sme dokázali byť pragmatickí hneď od začiatku a nežiť v bubline jedného, jediného relevantného deja, dnes (a mnohokrát aj vtedy predtým) by sme nemuseli viesť debaty o príčinách a následkoch v šoku, ale o riešeniach a možnom usporiadaní v budúcnosti. Usporiadaní, ktoré by bolo zrkadlením idey, zbavenej všetkých chýb z minulosti. A to utópiu nemám vôbec na mysli. 

Majte sa pekne.