Otrok Slobody

Po dopozeraní seriálu musím v prvom rade povedať, že si stojím za svojim predchádzajúcim zhrnutím filozofie tohto seriálu. Je to taký sladko-smutný príbeh, ktorý pôsobí veľmi cool a chic, taký moderný Dostojevský.

Chcel by som sa však ešte vrátiť k myšlienkam, ktoré som zo seriálu vyvodil, menovite, že v ľudskom živote nenachádzame žiadnu nádej a všetko je smutné a depresívne, a trochu ich upresniť.

Eren Yeager, hlavná postava anime seriálu, bol ktorýmsi komentátorom nazvaný otrok slobody. Koho slobody? Svojej vlastnej, pretože urobí všetko preto, aby bol slobodný a mohlo všetko byť také, aké si on predstavuje. Sloboda v zmysle, že chce celý svet prispôsobiť svojej vlastnej vôli, a pre tieto ideály je ochotný obetovať všetko, vrátane vlastného života, morálky a ľudskosti.

Je to sloboda, za ktorou sa celý seriál naháňa a ktorú nevie dosiahnuť. A to je možno hlavná myšlienka toho seriálu, že nikdy nie sme slobodní a nikdy nebude úplne po našom, a že v tomto zmysle je život márny. V tomto zmysle je každý ideál nenaplniteľný a neviem, ako vy, ale ja som z toho strašne smutný.

Je to akoby svet nemal žiadneho úniku, všade kam sa pozriete sú múry, na ktoré narazíte. Ani najradikálnejšie riešenie, samovražda, na tom nič nemení, lebo zabitím sa iba ešte viac znehybníte a obmedzíte, a stratíte možnosť rozhodovať sa úplne. Ale teda chápem, keď si niekto vo frustrácii nad tým, že nemá na výber, vezme život, aj keď s tým samozrejme nesúhlasím a každý kto premýšľa o samovražde by mal kontaktovať toto číslo: 0800 500 333.

Ale celkovo ten náš život je stále väčšie obmedzovanie našej slobody, a to najmä tým, že pomaly, ale iste starneme a strácajú sa nám sily. Nič nám nepomôže, keď tomu budeme vzdorovať, všetky naše slzy, celé naše zúfalstvo a hnev sú nám úplne nanič...

Sám som dlhodobo v nastavení, že slobodu dosiahnem prevrátením očakávaní druhých ľudí o mne. Okrem iného by to znamenalo napríklad, že tieto moje blogy budú stále depresívnejšie a kontroverznejšie, postupne by som začal obhajovať nacizmus, pedofíliu, incest a všetky možné zvrhlosti, nie preto, že by som s nimi súhlasil, ale preto, lebo by mi to pomohlo uniknúť zo sociálnych väzieb a kategórií, v ktorých ma iní ľudia majú, v ktorých ja sám seba samého definujem a voči ktorým cítim očakávania a zodpovednosť, že ich naplním.

To je jeden z dôvodov, prečo flákam vysokú školu, a možno sa odtiaľ nechám vyhodiť, napriek tomu, že ma baví, a napriek tomu, že svojich pedagógov rešpektujem. Proste chcem slobodu, slobodu od všetkého a všetkých.

Lenže to nejde. Zničiť obraz ako ma iní ľudia vnímajú by sa mi asi podarilo, možno asi tým, kebyže som odsúdený do basy, ale všetko čo by som dosiahol by bolo, že by si ľudia vytvorili nové iracionálne kategórie v ktorých by ma vnímali a ktoré by boli rovnako zväzujúce ako tie dnešné.

Nie som v tejto tragikomickej situácii sám, dozvedel som sa od kamaráta o jednom chalanovi v istom slovenskom meste, ktorému sa moje blogy údajne páčia. Tento chalan vyštudoval inžiniera v Bratislave, ale vrátil sa do svojho rodného mesta, kde teraz robí pomocnú silu v kuchyni. Samozrejme, hneď mi bol sympatický.

Ale chcem mu z tohto miesta odkázať, že sme zrejme obaja hlupáci a že nám náš plán byť slobodní nevyjde. Pretože tá sloboda, ktorú hľadáme je nedosiahnuteľná a náš život bude stále rovnako trápny, aj keby sme sa pod zem prepadli.

Netvrdím, že je to chyba vzdať sa svojho života a kariéry a odísť na samotu, doslovnú aj metaforickú. Tvrdím, že je to úplne totožné s tým, ak by sme zostali v spoločnosti a povedzme šéfovali marketingovej agentúre, alebo iným spôsobom sa snažili o lásku a slávu a o všetky tie ostatné sprostosti, za ktorými sa ľudia naháňajú.

Ani uvedomenie si tejto situácie nám nič nezmení, môžeme vedieť, že je všetko jedno, a aj tak nebudeme slobodní, kvôli iným aj kvôli sebe samým. Preto psychoterapia v mnohých prípadoch nefunguje, pretože ľudia v nej mylne očakávajú oslobodenie takých rozmerov, ktoré nedokážeme dosiahnuť.

Ani kebyže sa udupeme, zničíme a potrestáme k smrti, aj tak budeme rovnako nespokojní a nešťastní, ako to pekne vyjadruje špeciál prvej série seriálu Euphoria, kde Rue rozpráva o svojej drogovej závislosti so svojim mentorom.

Rozprávajú o obmedzeniach v našich životoch, a o odpustení, ktorému môžeme dať priestor, aby nás naplnilo, o viere a nádeji aj v tých najťažších chvíľach, keď si nemyslíme, že môžeme byť milovaní a o tom, že nikdy nedokážeme byť až tak zlí, aby sme neboli hodní odpustenia. Určite odporúčam si pozrieť, a aby som sa vrátil k Attack on Titan, tak záver by sme mohli interpretovať aj tak, že Eren Yeager si napriek tomu, že je vrah, zaslúži lásku.

V tomto zmysle nikdy nebudeme slobodní, pretože nikdy nespravíme tak zlé veci, aby nebolo možné nám ich odpustiť. A všetka naša sebadeštrukcia je úplne zbytočná, lebo tú si tiež odpustíme.

Čo sa týka teba, Bože, aj keď ma to neteší, hovorím ti z tohto miesta, že si vyhral, máš pravdu a ja som sa mýlil. Mrzí ma to.