Kde urobili súdruhovia novinári chybu

Volebná porážka demokratickej kandidátky Hillary Clintonovej nastavila americkým mainstreamovým médiám zrkadlo, ktoré ukázalo zahanbujúci obraz ich (nad)práce počas prezidentskej kampane.

Už počas volebnej noci, hneď ako sa komentátori televíznych staníc CNN, CBS, NBC či ABC začali spamätávať z výsledkov volieb, museli sa chtiac či nechtiac vysporiadať s nevyhnutnou otázkou. Ako je to možné, že víťazstvo Donalda Trumpa, ktoré si ľudia vo svete ovládanom liberálnymi médiami za žiadnych okolností nechceli pripustiť, sa stalo skutočnosťou?

Slová o kolektívnom zlyhaní médií nevychádzajú iba od konzervatívnych kritikov, ale aj od samých predstaviteľov siedmej veľmoci. Náznaky sebareflexie obsahoval napríklad povolebný list vydavateľa Arthura Sulzbergera predplatiteľom novín New York Times: „Po týchto chaotických a nevypočítateľných voľbách sa neodbytne vynára otázka: zviedla číra nekonvenčnosť Donalda Trumpa nás i ostatné médiá k tomu, aby sme podcenili jeho podporu u amerických voličov?“

Brian Stelter, komentátor stanice CNN, zašiel v úvahách o zlyhaní médií oveľa ďalej, keď ich zlý odhad skutočnosti pomenoval ako „krízu predstavivosti“ v americkej žurnalistike a „masový prelud“ spoločenských elít, ku ktorému vo veľkej miere prispeli médiá.

Stelter priznal, že výkon hlavných spravodajských staníc počas tohto volebného obdobia určite nepridal na ich dôveryhodnosti, ktorá sa podľa štatistík pred voľbami pohybovala z dlhodobého hľadiska na najnižšej úrovni, a sebakriticky dodal, že je čas pre novinárov, aby si „spytovali svedomie“ a poučili sa z mylného čítania spoločenskej situácie.

„Zodpovednosť za vytváranie takejto atmosféry majú v prvom rade médiá, keď prívržencov brexitu i Trumpa zahŕňali neustálym pohŕdaním a posmeškami a označovali ich za nevzdelaných tupcov, nacionalistov a podobne.“Zdieľať

Na obranu novinárov do istej miery slúži fakt, že prieskumy volebných preferencií ukazovali konštantný náskok Clintonovej pred Trumpom, ktoré zhruba potvrdzovali aj výstupné prieskumy v deň volieb (tzv. exit polls). V amerických voľbách sa prejavil podobný fenomén ako v britskom hlasovaní o zotrvaní v Európskej únii, keď značná časť podporovateľov brexitu zamlčiavala svoje skutočné preferencie. Príčinou tohto správania bol pravdepodobne v oboch prípadoch spoločenský tlak, ktorý netoleruje iné postoje ako postoj liberálnych elít.

Tu však treba dodať, že zodpovednosť za vytváranie takejto atmosféry majú v prvom rade médiá, keď prívržencov brexitu i Trumpa zahŕňali neustálým pohŕdaním a posmeškami a označovali ich za nevzdelaných tupcov, nacionalistov a podobne. Je potom pochopiteľné, že istá skupina týchto ľudí sa pred voľbami radšej odmieta svojím postojom verejne pochváliť.

Nepresné prieskumy volebných preferencií predstavujú v každom prípade iba špičku ľadovca. „Masový prelud“, ktorý úspešne produkovali médiá a samy mu s narcistickou rozkošou podliehali, má svoj koreň v hlbšom probléme, a to ideologickom.

Dá sa povedať, že v spravodajstve hlavných mainstreamových médií požiadavka kritického hodnotenia a objektivity celkom ustúpila neskrývanej volebnej kampani. Jednostranná predpojatosť CNN viedla k populárnej prezývke televíznej stanice z „Cable News Network“ na „Clinton’s News Network” a reputácii tejto stanice určite nepomohlo odhalenie WikiLeaks, že jej moderátori konzultovali otázky pre Trumpa v televíznych debatách s volebným štábom demokratov.

V liberálnych médiách sa vo všeobecnosti udomácnil názor, ktorý pred voľbami otvorene prezentoval Jim Rutenberg v New York Times: Trump je natoľko nebezpečný kandidát, že v jeho prípade zvyčajné kritériá objektívnej žurnalistiky neplatia.

Vulgárnosťou, populistickou rétorikou a návrhmi viacerých tvrdých systémových opatrení Trumpova kampaň bezpochyby vyvolávala obavy slušných ľudí na oboch stranách politického spektra. Médiá majú, samozrejme, právo a povinnosť kritizovať kandidátov a pýtať sa, či si zasluhujú dôveru spoločnosti, aby sa ujali zodpovednosti prezidentského úradu.

Zámerom tohto článku je však poukázať na to, akým spôsobom sa tejto svojej úlohy zhostili zástupcovia médií. Teraz, v čase po voľbách, jedni po druhých s rozpakmi priznávajú, že si neurobili domácu úlohu, keď sa neusilovali porozumieť situácii Američanov, ktorí uprednostnili voľbu Trumpa za prezidenta.

Mainstreamové médiá jednoducho odmietali brať do úvahy realitného magnáta s kariérou v zábavnom priemysle kritizujúceho politický establišment ako vážneho prezidentského kandidáta.

Peter Thiel, milionár zo Silicon Valley, ktorý v prezidentskej kampani podporoval Trumpa, skvele vyjadril zásadný rozdiel v optike médií a republikánskeho voliča:

Podľa mňa treba rozlišovať prístup médií, ktoré berú Trumpa doslovne. Neberú ho vážne; berú ho vždy doslovne... Domnievam sa, že väčšina Trumpových voličov, naopak, berie Trumpa vážne, ale nie doslovne. Takže keď počujú veci ako výroky o moslimoch alebo múre, nepýtajú sa: „Bude stavať na hranici Veľký čínsky múr?“ alebo: „Ako chce realizovať tie testy v praxi?“ To, čo počujú, je, že budú mať zdravšiu, normálnejšiu imigračnú politiku.

Novinári urobili chybu v tom, že Trumpove výroky nebrali vážne, ale ich vytrhávali z celkového kontextu, ktorý svojím posolstvom nachádzal odozvu vo voličskej základni. Médiá si tak vybrali osvedčenú cestu diskreditácie kandidáta nezodpovedajúceho morálnemu a politickému kánonu mestského liberálneho voliča.

Použili na to najťažšie kalibre politickej korektnosti, ktorou v minulosti dokázali pochovať reputáciu nejedného konzervatívneho politika. Robí sa to tak, že nepohodlný kandidát sa ociachuje rôznymi -izmami a -fóbiami, a jeho  sympatizantom sa prisúdi čestné miesto v neinformovanej a dezorientovanej luze.

Obrovská diskvalifikačná kampaň médií proti Trumpovi, na ktorú sa spoliehala Clintonová obstúpená celým zástupom celebrít z prostredia showbiznisu, však na prekvapenie všetkých, vrátane autora tohto textu, nepriniesla predpokladané víťazstvo kandidátky Demokratickej strany.

Dôvody nech teraz skúmajú médiá so svojím patentom na rozum a neotrasiteľnou vierou v to, že sú hlásateľmi pokroku ľudského rodu. Stačí povedať, že snaha o zmysluplné pomenovanie reality si viac nemôže vystačiť so slovníkom politickej korektnosti, ktorá všetkých ľudí nestotožňujúcich sa s jediným správnym názorom nálepkuje za xenofóbov, homofóbov a im podobných.

„Bublina liberálnej rétoriky v týchto voľbách spľasla a arogantní súdruhovia z novín pokladajúci svoju mienku za platný názor v spoločnosti dostali vysvedčenie s najhoršou známkou: irelevantný.“Zdieľať

Ako odznelo vo volebnom štúdiu v televízii Fox – čo vlastne oprávňuje ľudí ako Miley Cyrusová alebo Kate Perryová odkazovať Trumpovmu voličovi z Iowy, že je hlupák a rasista? Bublina liberálnej rétoriky v týchto voľbách spľasla a arogantní súdruhovia z novín pokladajúci svoju mienku za platný názor v spoločnosti dostali vysvedčenie s najhoršou známkou: irelevantný.

Vzhľadom na to, že Trump v týchto voľbách získal na svoju stranu kresťansky orientovaného voliča, možno sa práve potvrdil starý výrok o osude všetkých ideológií. Politický korektizmus, ako všetky -izmy, bude mať kresťanský pohreb.

V článku s názvom Rada konzervatívca čerstvo poníženej tlači Kristi Stone Hamricková píše:

V posledných dňoch sa novinári navzájom zasypávajú otázkami o tom, prečo im a ďalším profesionálnym kritikom ušiel príbeh [týchto volieb], avšak kedy ste ich naposledy videli rozprávať sa s tou istou zvedavosťou s ľuďmi, ktorí dosiahli túto zmenu [vo voľbách]. (...) Väčšinou, keď nejaká záležitosť prekypí do titulkov novín, mediálni poradcovia, ako som ja, strávia hodiny času zbieraním detailov, kontaktovaním odborníkov v prvej línii a precizovaním kľúčových momentov, ktoré zostali nepovšinuté, a potom sa usilujú nájsť v médiách niekoho, koho by to zaujímalo.

A väčšinou, ak z toho vznikne nejaká kauza, vidíte novinárov, ako vysvetľujú, čo si myslia konzervatívci alebo veriaci, alebo stúpenci Pro Life, alebo konštitucionalisti. Božechráň, aby však oslovili skutočných ľudí, ktorí statočne vedú svoj zápas v onom príbehu, aby im dali príležitosť hovoriť za seba. Ľavicoví aktivisti sú zdvorilo pozývaní, aby povedali svoj názor, či už ide o hercov so záujmom o ochranu prírody, alebo ľudí, ktorých identita poháňa ich aktivizmus. Ale na konzervatívnom fronte médiá filtrujú akýkoľvek priestor pre „inakosť“.

A potom, ten psychologizujúci prístup jednajúci s konzervativizmom ako s nejakou formou postihnutia, ktoré novinári pokladajú za nedostatok vzdelania alebo odpoveď na ekonomické tlaky alebo neprístojnú túžbu o návrat do päťdesiatych rokov! Mať iný postoj nie je poľutovaniahodné, je to ústavné právo. (...) Nie je to zaujímavé, že posmievať sa niekomu za výzor alebo sexuálnu orientáciu je ubližovanie, zato posmievanie sa na základe náboženského presvedčenia, bydliska alebo voľby kandidáta, to sa jednoducho prijíma ako analýza alebo komentár. (...)

Následkom Trumpovho víťazstva novinári vyzerajú zmätení, prečo ich vlastne nepočúvajú ľudia, ktorých oni sami ignorujú. Mám pre nich radu.

Zdvihnite telefón. Skontrolujte si email. Navštívte stretnutie, ktoré nepodporujú tie isté skupiny, ktoré vás platia, a áno, skúste stráviť nejaký čas s ľuďmi, s ktorými nesúhlasíte. Viem to z prvej ruky, že inteligentní a hĺbaví konzervatívci sa usilovali s vami rozprávať. Skúste sa aj vy rozprávať s nimi.

Najbližší Pochod za život na Slovensku bude príležitosťou zistiť, či novinári v slovenských mainstreamových médiách sú schopní sebareflexie. Ak nie, začne im časom vo vysvedčení tiež svietiť nedostatočná.  

(Ilustračná karikatúra: Peter Sedlák)