Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
07. október 2015

Človek zo špajzy: o ideologickom gete v denníku SME (z blogu)

Reakcia na článok Tomáša Prokopčáka o pochode za život.
Človek zo špajzy: o ideologickom gete v denníku SME (z blogu)

Ad: Prečo sa kresťania mýlia, keď pochodujú za život (SME, 21. 9. 2015)

Július Satinský v jednom vystúpení rozprával, ako sa raz umáral nad existenčnou otázkou o pôvode ľudského života: „Odkiaľ je človek?“  V kuchyni dostal nápad: zašiel do špajzy a nazad. Vzápätí sa mu naskytla pohotová odpoveď: „Človek prišiel zo špajzy.“ Myšlienkovou skratkou Satinský prepojil dve rozličné významové roviny idey začiatku či východiska. Výsledkom bola komická redukcia celej otázky a skvelý odľahčujúci humor.

Na Satinského historku som si spomenul pri čítaní komentára liberálneho denníka o Národnom pochode za život v Bratislave. Redaktor Tomáš Prokopčák v ňom charakterizoval úctu k ľudskému životu pred narodením ako predsudok náboženskej kategórie a účastníkov demonštrácie blahosklonne vyzval, aby sa naučili rozmýšľať a neotravovali svojimi „čudnými predsudkami“ verejný priestor demokratickej spoločnosti. Aby bolo jasné, Prokopčák nepísal text humoristický. Komické je, že svoje groteskné skratky a redukcie používa úplne vážne.

Čudné predsudky pána redaktora

Prokopčák v komentári vychádza zo vcelku zaujímavej úvahy o pôvode náboženskej viery v spojitosti s intuitívnym rozhodovaním a vytváraním apriórnych vzorcov správania, ktoré slúžia pudu sebazáchovy. Viera tak v jeho ponímaní predstavuje iba systém predsudkov, ktorý sa dostáva do konfliktu so svetom racionálneho myslenia v intenciách vedeckej analýzy.  Problémom Prokopčákovho článku  je, samozrejme, iracionálna redukcia náboženskej viery, a to ešte viery vo veľmi širokom zmysle slova, na jeden z (možných) psychologických či sociologických faktorov. To je ten skrátený pohľad, ktorý nechce vidieť ďalej ako zo špajzy do kuchyne. Redaktor si tak v pokuse o kritiku zobral na mušku strašiaka v podobe svojej nešikovnej karikatúry náboženstva. Najzábavnejšie je, že mu pritom nechýba sebavedomie naslovovzatého teologického odborníka.  

Pri pozornejšom čítaní nie je ťažké nájsť zásadný omyl komentára: autor si mýli analytické a kritické myslenie. Nevie, že prvé je iba podmnožina druhého. Kriticky myslieť neznačí iba schopnosť vedeckej analýzy, ale aj vedieť správne hodnotiť, triediť a spájať poznatky z viacerých úrovní poznania a viacerých zdrojov. Keby redaktor používal schopnosť kritického myslenia, musel by hodnotu svojej teórie o pôvode viery konfrontovať napríklad vo svetle náboženskej skúsenosti, ktorá preniká klasickými dielami svetovej literatúry.

Je si naozaj istý, že dielo takého Dostojevského, Chestertona alebo Tolkiena stavia tiež iba na „čudných predsudkoch“? Vnímať nutnosť modifikovať svoje trúfalé závery by mohol tiež napríklad na základe vedomosti o náboženskom svetonázore mnohých vedcov, ktorí na rozdiel od neho nepokladajú svoju vieru za niečo, čo je v nezlučiteľnom rozpore s analytickým myslením. Kritické myslenie by Prokopčáka donútilo neignorovať skutočnosť a dôkladne prehodnocovať vlastné východiská. Redukcia poznania na základe vopred prijatej schémy o analytickom poznaní v konflikte s náboženstvom nie je totiž nič iné ako jeho vlastný ideologický predsudok. Tu sa skrýva ďalšia dobrá irónia: keď sa už náš milý redaktor rozhodol vyzvať účastníkov Pochodu za život popasovať sa s predsudkami, bolo mu hádam načim začať od seba.

Koláč od tety Matildy a neobyčajný zhluk buniek

Aby si pán redaktor náhodou nemyslel, že to s ním nemyslím dobre a chcem si z neho iba uťahovať, rád by som mu ponúkol znamenitý koláč oxfordského profesora Johna Lennoxa. Upiekla ho istá Matilda. Dobrý pán profesor z neho zaniesol viacerým svojim známym vedcom – astrofyzikom, chemikom aj mikrobiológom. Všetkých poprosil, aby preskúmali svoj kúsok analýzou vlastnou metódam ich vedeckého odboru, a tak zodpovedali otázku, prečo Matilda koláč upiekla. Je zaujímavé, že nikto z expertov neprišiel na správnu odpoveď. Chybné neboli ich merania, skúmania a výpočty. Odpoveď na zmysel činnosti sa jednoducho nachádza v inej rovine poznania než tej, ktorá je predmetom analýzy prírodných vied. Nuž, teta Matilda koláč upiekla pre svoju neter na narodeniny.

Inzercia

Je zjavné, že ani redaktor Prokopčák nemôže objaviť odpoveď na otázku, či „zhluk buniek“ sa má automaticky pokladať za človeka, ak za poznanie považuje iba vedeckú analýzu zúženú asi tak na vzdialenosť od svojej špajzy do kuchyne. (Je dobré pripomenúť, že redukcia ochrany nenarodeného života na dilemu o statuse zhluku buniek ako ľudskej osoby je len ďalšou pohodlnou myšlienkovou skratkou ignorujúcou podobu živého organizmu ľudského plodu v štádiách prenatálneho vývinu, keď je možné vykonať potrat a keď naň potratový priemysel dávno nepozerá ako na zhluk nerozlíšených buniek, ale ako na zaujímavý zdroj ľudských orgánov na výskum.)

I keby v tejto diskusii šlo iba o zhluk buniek v úplne začiatočnej fáze embryonálneho vývinu, je celkom legitímne skúmať jeho hodnotu v rovine, ktorá presahuje analytické myslenie vedy, teda vzhľadom na cieľ tohto vývinu. Tu sa dá s istotou povedať, že daný zhluk buniek nie je tumor ani žirafa alebo delfín. Na začiatok by azda stačilo uznať, že živý organizmus, o ktorom debatujeme, nie je obyčajný, ale neobyčajný zhluk buniek. Ak sa to pánovi redaktorovi podarí, potvrdí sa v jeho prípade zmysel pochodu za život.

Ťahať za správny koniec humanizmu

Významný katolícky filozof 20. storočia spolupodieľajúci sa na vytvorení koncepcie prirodzených ľudských práv Jacques Maritain v knihe Humanisme intégral hovorí, že ak sa chce humanizmus definovať ako hnutie napomáhajúce čo najplnší rozvoj ľudskej osoby, musí si v prvom rade určiť, kto je to človek, aká je jeho prirodzenosť a čo je cieľom jeho života. Z obmedzeného a pokriveného pohľadu na človeka a hodnotu jeho života budú totiž zákonite plynúť pomýlené predstavy o jeho rozvoji a z humanizmu sa ľahko stane dehumanizujúce hnutie.

Týmto reagujem na pozoruhodnú pointu Prokopčákovho článku, podľa ktorej je slobodný priestor demokratickej spoločnosti (prakticky) dielom antináboženského hnutia zrodeného pred 18. storočím, a preto ho kresťania nemajú zanášať svojimi predsudkami. Tento pohľad samozvaného kontrolóra demokratického zriadenia na historický vývin je zase natoľko hlúpy a zúžený, že sa obmedzím iba na jedno konštatovanie: áno; som ochotný prijať, že mi ako kresťanovi nepatrí podiel na modernom vývine súčasnej spoločnosti, ak on jedným dychom prijme svoju spoluzodpovednosť za ľudské katastrofy, ktoré zvlášť v 20. storočí spôsobili antináboženské ideológie potierajúce ľudskú dôstojnosť a hodnotu ľudského života.

V súvislosti s informovaním o pochode za život denník Postoj napísal, že hodnotové témy najlepšie ilustrujú, ako liberálne médiá nepomáhajú čitateľom spoznávať realitu a ostávajú uzavreté vo svojom názorovom gete. Tomáš Prokopčák nám toto geto pekne odkrokoval; meria vzdialenosť asi tak od analytického myslenia svojej kuchyne po selektívny obraz histórie v špajze. Na rozdiel od iných ma názorové geto liberálnych médií neprekvapuje. Zástancovia „slobody“ zabiť nenarodené dieťa v ňom potrebujú zakryť svoje veľké rozpaky, lebo už dávno vedia, že neťahajú za kratší koniec humanizmu. Ale za opačný.

Foto - Flickr.com

Odporúčame

Koľko stojí pečeň ľudského plodu?

Koľko stojí pečeň ľudského plodu?

Nahrávky predstaviteľov Planned Parenthood vynášajú najavo spôsoby pri obstarávaní a poskytovaní orgánov ľudských plodov, ktoré vyvolávajú podozrenia z porušovania zákona i obavy o absencii základnej ľudskosti. prolife.jpg Americká organizácia pre plánované rodičovstv...