Nádej menom Bratislava

Počas vianočného obdobia som sa na celý dovolenkový čas premiestnila do Liptovského Petra. Na chalupu na majeri so snehom, krbom a výhľadom na hory. Moja duša potrebovala detox - od politiky, médií, sociálnych sietí a práce... 

Okrem Strážok a Popradského plesa som navštívila západnú časť Ukrajiny. Zamilovala som si to tam. Znie to zvláštne, ale rozhovory s ľudmi na Ukrajine mi dobili baterky. Bolo katarzné, že nepochybujú o tom, že podpora armády má zmysel. Akoby mi to trocha zahojili dušu. Nemajú pochýb.

Za hranicami na ceste do Mukačeva som videla dopravné značky v latinke s názvom Bratislava. Myslím na tých ľudí, ktorí idú v autách v tomto smere – pre ktorých toto značenie znamená nádej. Nádej na pomoc. Na kotvenie sa v bezpečí. Na pokoj. Na normálny život. Myslím na to, ako keď prídu na Slovensko, uvidia noviny či správy a privíta ich komunikácia našej vlády. Nedokážem opísať, čo prežívam. Len pozorujem veľkú krajinu. Zasnežená a krásna. Pripomína mi niečím Ameriku, niečím Slovensko, niečím Rakúsko. Ich mestá podliehajú štandardom urbanizmu Rakúsko-Uhorska. Akoby ste sa miestami prechádzali po Viedni, len miesto latinky sa píšu názvy obchodov v azbuke. Kaviarne sú skvostné – krásne. Cítim sa tam skvele.

V Mukačeve na námestí sú sochy Cyrila a Metoda. Odfotím si ich v pozadí s Ukrajinskou vlajkou. Na tom istom námestí je socha kominára. Fotku som použila pre moje novoročné PF. Teším sa, keď na budúce navštívim mesto Černovice. Priam sa toho neviem dočkať.

Nerozumiem, že krajina ktorá s nami priamo susedí a zdieľame s ňou hranice, je v niečom civilizovanejšia a európskejšia než niektoré krajiny EÚ. V ich postojoch, zmysle pre tradície, v ich technologickom pokroku, ktorý sa vôbec nevylučuje s ich nábožnosťou - často sa s ňou snúbi a dopĺňa. Pána Boha spomenú spontánne, akoby bol stále s nimi, nie sú panbičkári, ktorí hovoria o pánu Bohu len vtedy, keď moralizujú. 

Myslím na to, že naši slovenskí novinári a mienkotvorci sa nevedia zhodnúť a ani spolu komunikovať o príčinách vojny na Ukrajine. A rovnako myslím na to, že bezohľadu na ich odlišné tézy, táto krajina bojuje za svoju územnú celistvosť. Čo by tým ľudom povedali – občanom Ukrajiny – páni Fico, Kaliňák a Blaha, keby sa im pozreli do očí?

Z perspektívy občana predsa robia to, čo by chcel spraviť každý - bránia svoju krajinu. Ich dane, prostriedky, komfort a toľké životy spoluobčanov: vojakov a civilných obetí. Ktorá krajina by to ustála? Žiadna.

Akoby tento rozmer vytesnili. Vytesnili z nej ľudský, občiansky a národný rozmer. Politici, ale i niektorí mienkotvorci dehumanizovali konflikt na púhu intelektuálnu debatu - mocenskú, ekonomickú a vojenskú. Plnú pochybností, kde nepovedia to, čo visí tak ťaživo a lepivo vo vzduchu. Tak čo majú teda Ukrajinci robiť? Čo by robili bez zbrane a pomoci? Černých baronov putinovskému režimu?