Narcizmus a depresia spolu súvisia

Duševné zdravie je dnes často skloňovanou problematikou, a ako to už pri témach ktoré sa riešia masovo býva, aj otázka depresií a narcizmu je vo verejnej diskusii skreslená. Dobrým úvodom do tejto témy je tento blog na Postoji, ktorý odporúčam si prečítať predtým, než budete pokračovať v tomto texte.

V podstate definuje narcizmus ako nízky pocit sebahodnoty, ktorý si narcis vynahrádza pozornosťou svojho okolia.

Potom tu máme prípad obete, ktorý by sme si mohli zobrať z rozhovoru, ktorý Postoj uverejnil v roku 2021 s obeťou narcistického vzťahu Zuzanou Zacharovou, slovenskou architektkou.

V tomto momente by som rád pridal disclaimer, že pani Zacharovú poznám iba z daného rozhovoru a že si ju vážim ako človeka a že bolo úplne vynikajúce, že svoj vzťah s narcistickým mužom ukončila, pre svoje vlastné dobro, ako aj pre dobro svojho okolia. Takisto ma v istom zmysle mrzí, že tu budem verejne riešiť jej vzťah, ale na druhej strane ona sama so svojim príbehom vyšla na verejnosť a verím, že aj iné pohľady na jej príbeh ako prezentuje ona sama pomôžu rozvinúť diskusiu o psychickom zneužívaní vo vzťahoch, čo je cieľom nás oboch.

Na jej príklade totiž tvrdím, že nielen jej partner, ktorý ju týral, bol narcistický, ale aj ona sama trpí narcistickou poruchou, podobne ako všetky ostatné obete domáceho fyzického/psychického násilia, ženské aj mužské.

Prečo sa dostala do vzťahu s manipulatívnym človekom? Pretože to chcela, pretože túžila po obdive, po nesmiernej pozornosti od partnera, mala pocit, že si zaslúži byť na piedestáli. No a potom, keď jej začal partner ubližovať, upadla do depresií a mala pocit, že si to zaslúži, že nie je hodná lásky.

Je to presne ten istý proces, ktorý prebieha v narcisovi, narcis potrebuje obdiv a pozornosť okolia, aby tým zakryl hlboký pocit nedostatočnosti, ktorý cíti.

Ten hlavný boj pani Zacharovej nebol boj s externým narcizmom v podobe jej partnera, ako to prezentuje, ale boj s jej interným narcizmom, nad ktorým sa jej čiastočne podarilo zvíťaziť, čo je mimochodom oveľa väčšie víťazstvo.

Nastal čas zjednotiť depresiu a narcizmus do jednej, narcisticko-depresívnej poruchy osobnosti. Články na internete, vrátane blogu, na ktorý odkazujem na začiatku, to nevyvracajú, len sa tomu bránime, pretože nechceme obviňovať obete z toho, že sú taktiež agresormi a v prvom rade, nechceme si priznať pred sebou samými, že nie sme iba obeťami, ale aj agresormi. Je to veľmi bolestivé, ale treba to urobiť.

Pri tých toxických vzťahoch nejde iba o to, že vrana k vrane sadá a podobní ľudia sa priťahujú. Je tu aj ten rozmer, že zlo sa odovzdáva, a keď niekto niekoho týra, tak ten týraný potom ubližuje niekomu ďalšiemu, napríklad svojim deťom.

Aby sme neobviňovali deti, ktoré boli sexuálne zneužívané z toho, že sú rovnaké ako pedofili, ktorí ich znásilnili, vytvorili sme koncepty, ktoré ich od nich oddeľujú, ako je traumatizácia, depresívnosť, alebo tzv. syndróm narcistického zneužívania. Nechceme vidieť, že ide o rovnaký nedostatok sebahodnoty, ktorý viedol k tomu, že ich dospelý človek zneužil.

Utrpenie z nás robí zlých ľudí, ako vidieť nielen vo filme Clinta Eastwooda Mystic river, ale aj v príbehu pani Zacharovej, kde hovorí, že jej narcistu ako dieťa týral jeho vlastný otec alkoholik.

Čitateľ môže prísť s tvrdením, že či podľa mňa aj znásilnené ženy nemôžu za to, že boli znásilnené? Áno, verejne tvrdím, že aj znásilnené ženy majú podiel na tom, že boli znásilnené, vo veľa prípadoch sa správali hlúpo a provokatívne, a dostávali sa do nebezpečných situácií s nebezpečnými mužmi, pretože zúfalo chceli pozornosť a obdiv, pretože im chýbal pocit sebahodnoty. A tento chýbajúci pocit sebahodnoty a depresívnosť sú tie isté ako chýbajúci pocit sebahodnoty a depresívnosť, ktorý vedie chlapov k tomu, aby ich znásilnili.

Ešte by som spravil odbočku k slovenskému šoubiznisu a vyjadril sa k Fikimu Sulíkovi a k tomu, či si Petush Nasklee vymyslela znásilnenie (Fiki tvrdí, že Petush si ho vymyslela a že je hrozný človek). Tu si myslím, že sa jej znásilnenie udialo a že sa to nemalo stať. Na druhej strane si však nemyslím, že je ten človek, ktorý ju znásilnil, horší človek ako Petush Nasklee, skôr by som povedal, že obaja sú depresívni ľudia, čo jedného vedie k znásilňovaniu a druhého k tomu, aby si na svojom znásilnení budoval popularitu.

Tento článok sa číta (a píše) nepríjemne, pretože spochybňuje predstavy, ktoré o sebe budujeme, aby sme sa cítili dobre. Menšou útechou je, že podľa psychológov narcistické črty máme všetci a sú v malej miere úplne normálne. Ja by som len dodal, že narcistickú poruchu, v chorobnom slova zmysle, má väčšina ľudí, a že epidémia depresie a duševných problémov, o ktorých sa teraz rozpráva, nie je epidémia iba nespokojnosti a depresie a úzkostí, ale aj epidémia narcistického správania, pretože sa jedná o tú istú vec a všetci depresívni ľudia sú zároveň narcistickí.

Môžeme sa skrývať za to, že sme obeťami svojho prostredia, ale nakoniec aj tak budeme musieť čeliť tomu, že ty nie si depresívna žena, ale obyčajná „bitch“. A že ty nie si depresívny muž, ale sebecký hajzel smutný z toho, že ti nevychádzajú tvoje sebecké predstavy.

Takže asi o tom je tento blog, že nikto nie je iba obeť alebo iba agresor, ale všetci sme obeťami aj agresormi zároveň.