Čo ďalej? II. (tentokrát nie o schizofrénii)

Mnohokrát si pri náhodných javoch spomenieme na jeho súvislosť s nejakým predchádzajúcim dejom. To isté dokážeme povedať aj dnes, kedy sa žiaľ, spoločnosťou preháňa takzvaný syndróm trhacieho kalendára. Témou bude Venezuela. No a pri nej by bolo hlúpe si myslieť, že za ňou stáli len a len drogy a pašeráctvo (len toľko k tomu, že pašovanie sa vedie primárne cez Kolumbiu, čo sa týka latinskej Ameriky). Niekto si predsa musí ujasniť svoju dominanciu na západnej hemisfére a kto iný by to bol, ako náš “orol vyspelej slobody“? 

Na druhej strane treba jedno uznať Trumpovi – jeho úprimnosť. On, narozdiel od zvyšku amerických prezidentov, jasne pomenoval svoj zámer – spravovať najväčšie zásoby ropy na svete (aj za pomoci prevzatia novodobej verzie Monreovej doktríny - šírenia demokracie po latinskej Amerike vo forme veľkého objatia výhradne rukami Spojených štátov).  Uznať teda možno fakt, že áno, Trump sa snaží dostať USA do svojej pôvodnej, megalomanskej veľkosti, ktorá z medzinárodného práva vytvárala toaletný papier, či spomínaný trhací kalendár. Aspoň je však úprimný. 

zdroj: https://www.bbc.com/news/articles/c4grxzxjjd8o

Vec je ale taká – akokoľvek sa nám nemusel páčiť Madurov režim (nie je úplne bežné, že nezávislé agentúry vám namerajú najväčší debakel za vášho pôsobenia a štátna agentúra vám udelí výhru jak lusk), je jednoznačne odsúdeniahodné urobiť niečo tak podlé, ako je uniesť ho. Akú morálnu legitimitu nám potom dáva po tomto akte hocijako súdiť čínsko-taiwanské, či rusko-ukrajinské konflikty? Keď na jednej strane je podľa demokracie západnej hemisféry úplne normálne len tak napáliť do hocijakej krajiny a uniesť prezidenta na základe práva mojej vlastnej krajiny, ktoré si tu určím ja a na druhej strane je absolútne nelegitímne viesť vojnu s Ukrajinou? Alebo zhromažďovať lode okolo ostrova Taiwan? A nech nikto nevraví, že ide o odlišné prípady, na všetkých stranách totiž ten silný robí z medzinárodného práva podložku pod stôl, pretože nevie stabilne stáť. Tu špeciálne, to robí ešte aj demokrat a nie nejaký diktátor (aj keď by sa mohlo debatovať o tom, na základe akých kritérií my tu všetkých nazývame diktátormi).

Predmetom dnešnej úvahy ale nebude svet, skôr taká Európa. A ani nie možno úvaha o nej, skôr rekapitulácia a ohodnotenie krokov, ktoré do dnešného dňa spravila. A čo by mohla spraviť, keby bolo keby...

Venezuelskému režimu sme ako EÚ venovali nejednu rezolúciu o tom strašnom systéme spoločenského nažívania, ktoré tam prevláda. Veď okej, nech je tak. Po vpáde Ruska na Ukrajinu sme pripravili 19 sankčných balíkov a na ceste je dvadsiaty. Proti tomu nič nemám, veď treba odsúdiť a potrestať agresora, to je jasné. Robíme ramená okolo Číny a Taiwanu a je dobré, že tak robíme – vyjadrujeme predsa postoj k situácii a to je dôležité, nie? No a potom, keď zhodou náhod dôjde na tie isté činy zo strany Ameriky, sme ticho. Normálne trápne, hrobové ticho. Ticho sme boli pri vpáde do Sýrie, Lýbie, Nigérie, Venezuely, Iraku, Juhoslávie, Afganistane, Jemene, a ďalšie len a len možno menovať. Ak sme sa nezúčastnili, tak sme boli tým tichom aspoň nepriamymi spolupáchateľmi. 

Zdá sa vám tá fráza povedomá, však? Že ticho podporuje agresora. Teraz sa ale tým neriadime, prečo asi? 

Dôvody boli tak, ako počet intervencií, mimoriadne pestrofarebné: od boja proti terorizmu, obáv z vývinu jadrových zbraní (lebo iba my ich môžeme mať a iní nie), boja proti kartelom, až k bojom proti autoritatívnym režimom. Milé, však? 

Zhodou náhod boli všetky intervencie v krajinách, kde akosi vzácnou komoditou nie je levanduľový olej. Náhoda? Nemyslím si. 

Lenže – my sme sa tu už akosi nezmohli na posielanie zbraní (čo je pochopiteľné, lebo na ďalšiu pôžičku na zbrane nemáme), či 20 balíkov sankcií. My sme sa zmohli na slovíčka: ,,Vyzývame na mier a odmietame porušovanie medzinárodného práva.“ A koniec. Zvyšok sveta nech si ide do čerta.

A teda tak, ako Európa po druhej svetovej vojne prespala rozhodujúce obdobie formovania povojnového mocenského usporiadania, dnes zbiera dôsledky tohto rozhodnutia. Nie vo forme priameho útlaku, ale v podobe systematickej ignorácie vlastného postavenia. Z globálneho aktéra sa stal platca – vhodný najmä na financovanie konfliktov, ktoré strategicky riadia iní.

Predvídať sa to pritom dalo už dávno. Príkladom je Venezuela. V čase, keď Spojené štáty stupňovali vojenský a ekonomický tlak, Európa mala priestor otvoriť medzinárodnú diskusiu – či už v rámci OSN, alebo iných multilaterálnych fór – a aspoň predĺžiť čas na politické vysvetľovanie amerických krokov. Nešlo o ilúziu, že by USA náhle zmenili správanie, ale o snahu nevzdať sa vlastnej role bez boja. Európa ale váhala a naivne verila, že niečo také sa nestane. A teda pokračovala v jedinom smere svojej zahraničnej politiky – v Ukrajine a tom zlom, fuj fuj Rusku.

Od koho sa to ale to Rusko naučilo od pádu ZSSR, že vpád do cudzej krajiny je bežná záležitosť? To bude drahí, úvaha na víkend (a možno nie ani taký dlhý čas, verím, že to je jednoznačné). Nuž, stalo sa. Čo už.

Dnes sa podobná rétorika objavuje aj v debatách o Grónsku. No a reakciou Európy je prosím pekne dánska premiérka, pripúšťajúca diskusiu o území, ktoré je súčasťou Európy. GDE je potom tá európska suverenita a zotrvačnosť, aká bola pri Rusku a Ukrajine, ktorá narozdiel od Dánska nemá ani malíček v žiadnom spoločenstve? Ťažko to nazvať inak než dobrovoľným podriadením sa – bez nátlaku, bez ultimáta, bez konfliktu. Len z čistej zotrvačnosti, lebo nik iný, než Amerika nám už neostáva.

Poučenie je ale jasné - ak by sme dokázali byť pragmatickí hneď od začiatku a nežiť v bubline jedného, jediného relevantného konfliktu, dnes by sme nemuseli viesť debaty o príčinách a následkoch v šoku, ale o riešeniach a ďalších opatreniach.

Ale takto – keď začal rok 2026 škaredo, možno to bude práve rok, ktorý sa skončí pekne. Snáď to tak aj bude.

Majte sa pekne.