Keď päť miest v SND znamená koniec sveta

Koniec sveta vraj prišiel. A prišiel presne tak, ako by ste čakali v krajine, kde sa veľké slová rozdávajú lacnejšie než lístky na poslednú reprízu. Nie kvôli tomu, že systém nevládze, že ľudia padajú medzi stoličky, že realita sa nám mení na nekonečné „vybavte si“. Nie. Skutočná tragédia má mať reflektor, emóciu a známe tváre: prepustili päť hercov SND.

Konsolidácia je suché slovo. V preklade znamená, že niekto niekde škrtá. V normálnom živote sa to deje stále – často brutálne, často bez kamier, často bez súcitu. V kultúrnom vesmíre však takáto vec neexistuje ako „nepríjemné rozhodnutie“. Tam je to hneď „útok“, „čistky“, „temno“ a ideálne „koniec slobody“. Slovník apokalypsy sa vyťahuje ochotnejšie než výplatná páska.

Fascinujúce je, ako rýchlo sa mení definícia herectva. Keď ide o privilégium, herec je umelec, citlivá duša, tvorca. Keď ide o konflikt, herec je už aj analytik spoločnosti, morálna autorita, mysliteľ, posledná bašta pravdy. Z profesie, ktorej jadrom je presvedčivo predstierať, sa zrazu stáva profesia, ktorá žiada, aby sme jej predstieranie brali ako diagnózu sveta.

A publikum? Publikum sa vždy hodí ako rekvizita. Raz je to „národ, ktorému slúžime“. Inokedy je to zasa „nevzdelaná masa, ktorú treba prebudiť“. Vždy sa nájde spôsob, ako ho jemne ponížiť a zároveň viesť: správne cíť, správne sa rozhorči, správne tlieskaj. A kto nezapadne, tomu sa vysvetlí, že je necitlivý, nevie čítať medzi riadkami alebo – klasika – „nechápe umenie“. Argumenty sú únavné, emócia je rýchla. Najmä keď ju máte nacvičenú.

Samozrejme, propaganda je vždy niekde inde. Propaganda je to, čo robia „oni“. Keď však známa tvár robí politický odkaz, je to „občiansky postoj“. Keď ho robí niekto bez reflektora, je to „manipulácia“. Na Slovensku je propaganda často len otázka toho, či máte dobrú fotografiu a či vás ľudia poznajú.

Toto nie je text o tom, či prepustenie piatich ľudí je správne, spravodlivé alebo citlivé. Je to text o tom, ako sa z personálnej veci robí rituál morálnej nadradenosti. Lebo v jadre nejde o päť miest. Ide o návyk, že niektoré profesie sa roky nedajú hodnotiť ako ostatné. Že na ne neplatia pravidlá „trhu“, „rozpočtu“, „potreby“ – lebo ich chránia veľké slová a svätá aura kultúry.

Koniec sveta to nie je.
Je to len koniec jednej pohodlnej predstavy: že známu tvár si musíme platiť naveky – a ešte jej aj tlieskať, keď nám vysvetľuje, čo si máme myslieť.