Slovenka, ktorá skúma ľadové medvede za polárnym kruhom

Michaela Šulavíková mala desať rokov, keď prešla celú dedinu so strateným psom, aby našla jeho majiteľa. Dnes, o trinásť rokov neskôr, prechádza polárnu divočinu a skúma najpôsobivejších predátorov planéty – ľadové medvede.

Keď sa spýtate rodáčky z Ivanky pri Dunaji, ako sa dostala zo Slovenska k výskumu polárnych zvierat, odpovedá s úsmevom: „Veľa spravilo nadšenie a presvedčenie, že toto je to, čo mám robiť." A práve toto presvedčenie ju priviedlo až na University of Tromsø – The Arctic University of Norway, kde dnes študuje severské populácie a ekosystémy.

Od sýkoriek k veľrybám

Cesta absolventky pätnásteho ročníka Univerzitného kolégia Antona Neuwirtha (KAN15) a ekológie na Univerzite Komenského nebola priamočiara. „V prvom roku vysokej som pomáhala pri výskume hniezdneho správania sýkoriek a iných malých spevavcov a myslela som, že ostanem pri niečom podobnom," spomína Michaela.

Zlom prišiel s letnou stážou. Mladá biologička sa odvážila prihlásiť na krátku stáž zameranú na veľryby v Španielsku. „Bol to taký ten 'veď ma aj tak nevezmú, ale za prihlášku nič nedám' moment." Vyšlo to – a táto skúsenosť otvorila dvere ďalším možnostiam.

Nasledoval Island. Michaela tam strávila celé leto, pracovala na fotoidentifikácii vráskavcov minke v zálive Skjálfandi a analyzovala dynamiku ich populácie. Večerné plavby končiace o jedenástej večer boli pre ňu najkrajšie – užívala si západ slnka, pokojné pozorovanie a vďaka polárnemu dňu chodila spávať bežne až o druhej v noci.

„Spolu s Kolégiom bola táto stáž najviac formujúca a smerodajná skúsenosť môjho života," hovorí o islandskej skúsenosti.

Čaro obrov zo severu

Prečo práve veľryby? Miškine odpovede by vystačili na knihu. Fascinuje ju ich evolúcia – veľryby sú cicavce, ktoré sa zo suchozemských plazov vrátili späť do mora. „Ich najbližší žijúci príbuzný je hroch a tiež krava," vysvetľuje.

No najviac ju uchvacuje ich inteligencia a empatia. Vráskavce dlhoplutvé zasahujú do útokov kosatiek na iné druhy a „zachraňujú" menšie morské cicavce. Vedci zaznamenali prípady veľrýb, ktoré si osvojili cudzie mláďatá po smrti ich matky. „Tu je nutné dávať veľký pozor, aby sme príliš neantropomorfizovali zvieratá," upozorňuje Michaela. „Fascináciu z tohto správania im to však neuberá."

Jej vlastný výskum však priniesol aj prekvapivé zistenie. Kým staršia literatúra opisuje vráskavce minke ako sociálne a interagujúce s loďami, „u nás v teréne boli presne tým druhom, ktorý sa nám najviac vyhýbal. S foťákom bolo treba byť extrémne rýchly."

Od veľrýb k ľadovým medveďom

Dnes Michaela išla za štúdiom ešte severnejšie. Momentálne sa vydala študovať polárne medvede na univerzitu v Tromso. Neskôr sa dostane na Špicbergy, kde bude skúmať zmeny v potrave priamo v teréne. Jej výskum sa zameriava na to, ako s úbytkom morského ľadu medvede hľadajú alternatívne zdroje potravy, čoraz častejšie útočia na soby a jedia vajíčka koloniálnych vtákov.

„Viete napríklad, že ľadová medvedica dokáže nejesť až 8 mesiacov, keď sa stará o mláďatá?" Práve takéto detaily ju zaujímajú.

Arktída je pre ňu „svetom fascinujúceho ticha" – od polnočného slnka a polárnej noci s Aurórou až po špecifickosť druhov a ich adaptácií. No čo ju znepokojuje, je krehkosť celého systému.

Domino efekt otepľovania

Michaela vysvetľuje na príklade veslonôžky Calanus glacialis – planktónu veľkého ako zrnko ryže – ako skoré topenie ľadu spúšťa katastrofický reťazec zmien: „Ľad sa teraz topí skôr; riasy tiež klíčia skôr a kratšie, čo spôsobuje časový nesúlad. Larvy tejto veslonôžky sa živia týmito riasami. Ak sa vyliahnu až po roztopení, nastáva vysoká úmrtnosť."

A ďalej? „Rybám živiacim sa týmto planktónom chýba základná zložka potravy, nastáva ich úpadok a veľryby, ktoré sa živia týmito rybami, musia buď nájsť iný zdroj, alebo iné miesto. Úbytok morského ľadu komplikuje situáciu tuleňom a tým aj medveďom." Človek si povie, že ľad sa roztopí o dva týždne skôr – lenže ten domino efekt je obrovský.

Zmeny v Arktíde majú vplyv aj na nás. Michaela vysvetľuje, že región sa otepľuje približne trikrát rýchlejšie než zvyšok sveta, čo spomaľuje dýzové prúdenie. Výsledok? Dlhé vlny letných horúčav, dlhotrvajúce dažde a povodne aj u nás.

Kolégium naučí pochybovať

Ako súvisí štúdium filozofie, teológie a práva na Kolégiu s výskumom polárnych zvierat? „Veľmi!" odpovedá Michaela bez váhania. „Kolégium naučí rozmýšľať, argumentovať, pochybovať, pýtať sa."

Viedla rozhovory s ľuďmi, ktorí tvrdia, že zvieratá by sme mali chrániť preto, že nám slúžia, s tými, ktorí zdôrazňovali ich vnútornú hodnotu, i s tými, ktorí sa zameriavali na antropologický význam ochrany prírody. „Sú to veľmi obohacujúce rozhovory, ktoré by sa bez Kolégia viedli oveľa ťažšie."

V Kolégiu bolo podľa nej najnáročnejšie všetko časovo zmanažovať – texty, školu, výskum vtákov, bakalárku, prácu. „Najviac trpel sociálny život a spánok; úprimne, spätne by som asi trošku poľavila v škole pre dobro komunity."

Najkrajšie spomienky? Komunitný čas v advente, keď sa svet spomaľuje, kaštieľ je vyzdobený a ľudia sa navracajú. „Veľké krásno, ktoré mám teraz v hlave ako spomienku, je čítanie žiakom Citadely pri obede prvý rok v Kolégiu. Mali v advente silencium a študenti sa mohli zapojiť tak, že im za pultom čítali rozprávku počas jedenia."

Sneh za oknami je to najkrajšie

Po úspešnom dokončení štúdia na Arktickej univerzite by sa Michaela rada vrátila domov a skúsila skombinovať prácu v Arktíde s pôsobením v našich lesoch a výskumom medveďov. „Och, a tiež by som veľmi chcela učiť," pridáva.

Na otázku, či má rada zimu, odpovedá s nadšením: „Veľmi! Mám rada tú pomalosť; rada sledujem chumáče snehu za oknami, vždy ma nadchnú vločky na kabáte a stopy zvierat v snehu. Mám rada červené líca vyštípané od mrazu, sedenie a čítanie pri sviečkach a svetielkach, sánkovanie, bežkovanie, lyžovanie, teplé jedlá, vlnené svetre a terén v zime, keď sa treba brodiť snehom. Dobrodružstvo!"

Vianoce sú pre ňu časom vďačnosti a spoločenstva, stíšenia a zamyslenia. „Čas využitý pomaly a láskavo," uzatvára.

A v skorom januári sa vráti späť za polárny kruh – ku svojim nežným obrom severu, ktoré sa stali jej poslaním.

foto: archív M. Šulavíkovej

napísané zo zdrojov: Kolégium Antona Neuwirtha, Webjournal