Nech žije nespravodlivosť!

Všetci sme sa s tým už stretli, ako môže byť taká neschopná a hlúpa osoba tak ďaleko v živote, zatiaľ čo nám sa nedarí?

Aby sme túto problematiku vedeli uchopiť, musíme si uvedomiť že významné pozície v našej spoločnosti nie sú to isté ako dôležité. Dôležité je, aby spoločnosť vedela fungovať, aby existovala doprava, distribúcia potravín, aby sme boli v bezpečí. A v týchto odvetviach aj skutočne schopní ľudia pôsobia.

Veď sa na to pozrite sami, prečo by sa mali vo vašej firme alebo podniku sústrediť tie najlepšie mozgy a charaktery našej spoločnosti, keď to čo vaša firma robí, je skôr priživovanie sa na systéme a peniazoch iných ľudí, za čo prináša nejakú veľmi malú hodnotu, a navyše, je množstvo ďalších organizácií, ktoré robia to isté.

Prečo by mali byť vyučujúci počas môjho štúdia príčetní ľudia, keď to, čo študujem, je dosť zbytočné a trh je mojou profesiou presýtený?

V spoločnosti máte určitý konštantný podiel kreténizmu. Prirodzená logika by hovorila, že tí chudobnejší a prehliadanejší sú najväčší kreténi, a čím vyššie v spoločenskom rebríčku stúpame, tým sú ľudia schopnejší, lebo veď za čo by mali tie peniaze, no nie?

Nasleduje úvaha, že najschopnejší ľudia by mali zarábať najviac, pretože si to vedia zabezpečiť. To ale nezohľadňuje konkrétne záujmy šikovných a múdrych ľudí. Lebo ak ste šikovný a múdry (aspoň tipujem, že to tak tí ľudia majú), tak sa zaoberáte aj kvalitou svojho života a či vaša práca má význam a nie tým, koľko prestíže získate. Takže z pohľadu šikovných ľudí nie je v ich najlepšom záujme mať najviac peňazí.

Rovnako sa na to niektorí pozerajú spôsobom, že spoločnosť by mala byť trhovo nastavená, že tých najdôležitejších ocení najväčším množstvom peňazí. Ale prečo by to robila, keď tí dôležití ľudia tie peniaze nepotrebujú, respektíve nechcú? Radšej dá veľké majetky ľuďom, čo sa za nimi naháňajú, nech sú oni spokojní.

Ďalší rozmer je, že meritokracia nie je ani v záujme spoločnosti ako celku. Ako spoločnosť chcete dlhodobo čo najlepšie fungovať, a preto nie je vo vašom záujme dať najväčšie odmeny tým najschopnejším ľuďom. Prečo? Lebo vy ich potrebujete udržať v systéme, práve na tých pracovných pozíciách, kde sa robí. Ak by ste im dali možnosť zbohatnúť, odišli by na skorý dôchodok, prípadne by sa posunuli na riadiace funkcie, kde by ich čas požierali zbytočné stretnutia, namiesto toho ich prínosu, ktorý dávali do spoločnosti.

Najlepšie fungujúca spoločnosť je nespravodlivá, akokoľvek hlúpo to znie.

Ako dobrý duch spoločnosti, vy musíte schopných ľudí zdierať a neodmeňovať, a tým neschopným dávať prestíž a pohodlie. Lebo úspech má aj tú dôležitú funkciu, že tých neschopných ľudí izoluje od priameho vplyvu na udalosti.

Jednoducho vrcholoví predstavitelia sú v tej svojej slonovinovej veži, častokrát majú zlé informácie, vydávajú pokyny, ktoré si tí ich schopní podriadení v praxi prispôsobia tak, aby dávali zmysel, trávia čas jeden s druhým, aby nevplývali svojou neschopnosťou na bežnú spoločnosť a podobne (v niečom analogické k Tolstojovej Vojne a Mieri).

A najlepšie na tom je, že oni sú tak sprostí, že to ešte robia aj radi a nazývajú túto svoju izoláciu luxusom, cestovaním v zahraničí alebo hraním golfu. Dobrovoľne sa sami zamykajú do svojich zlatých klietok, kde nemajú vôbec žiaden vplyv.

A zatiaľ bez nich vedia ich firmy, kolektívy zamestnancov a podriadených v pohode fungovať, oveľa lepšie, ako keby títo „úspešní“ ľudia boli medzi nimi.

A tento systém je oveľa lepší ako čistá meritokracia, pretože ak by dôležité miesta v spoločnosti boli skutočne dobre platené, napchali by sa tam všetci kreténi a spoločnosť by veľmi rýchlo skončila. Nie, treba nechať kreténov, nech sa naháňajú za peniazmi a tie dôležité úlohy musia mať na starosti ľudia, čo ich robiť vedia, či už dobrovoľne, lebo v nich vidia zmysel, alebo nedobrovoľne, lebo sa na tie platené miesta nevedia dostať.

Preto úspešné firmy, politické strany alebo vrcholové inštitúcie, oni nie sú miestami, kde sa spoločnosť deje, oni sú bláznince v doslovnom slova zmysle, kam sa zatvoria ľudia, ktorí sa do bežnej spoločnosti nehodia, aby sa tam mohli hrať na dôležitých, a aby nikomu neuškodili.

Netreba to samozrejme absolutizovať, v prípade, ak je to pre pokrok alebo zachovanie spoločnosti potrebné, dostanú „vplyv“ aj schopní ľudia. Keď treba vyriešiť nejaký problém alebo ponúknuť nejaký tovar, objaví sa schopný zakladateľ novej firmy, ktorý daný problém vyrieši.

Keď Slovensko potrebovalo vstúpiť do Európskej únie, prejsť hospodárskou krízou alebo pandémiou, dostali sa k moci schopnejší ľudia, ktorí vedeli dané kroky vykonať. Potom, keď ich už nebolo treba, svoj vplyv stratili a k moci sa znova dostali neschopní ľudia, lebo veď načo by bolo treba schopných ľudí v politike, keď veci viac menej fungujú?

Neviditeľný duch spoločnosti sa stará a netreba sa báť, keď sa zasa bude schyľovať ku kríze, znova sa k moci dostanú schopní ľudia, ktorí danú krízu zvládnu.

Jednoducho je to dobre nastavené a všetci sme na takom kariérnom a spoločenskom mieste, na akom máme byť a nemusí nám to byť ľúto.

Ty nie si neúspešný preto, lebo by si bol neschopný, ty si práve neúspešný preto, lebo si schopný a teraz treba tvoje schopnosti a nie aby si sa rozvážal niekde na drahom aute.

Zároveň, ak veľmi chcete tú prestíž a peniaze, cesta je jednoduchá. Stačí sa začať správať hlúpo a ako kretén. A spoločnosť si už nájde spôsob, ako Vás dostať na miesto, v ktorom budeme najmenej škodliví. Napríklad do parlamentu.