Zločiny a Poklesky

Dej sleduje viacero postáv, ktorých životy sa zľahka prepletajú. Jednou z nich je Judah, bohatý a úspešný oftalmológ, ktorý nechá zabiť svoju milenku a potom má z toho výčitky. Ďalšou postavou je Cliff, zasnívaný a depresívny režisér, ktorý má v živote smolu. Vnútorne cíti odpor voči ľuďom, ktorí sa spreneverili vyšším ideálom, aby dosiahli úspech a bohatstvo.

Dej sleduje tieto dve hlavné postavy, ktoré sa snažia vyrovnať s neúspechom v živote, s problémami a výzvami. Judah svoju tvár a zásady stráca, zatiaľ čo Cliff sa ich úzkostlivo drží. Ich problémy sú neporovnateľné; Judah sa vyrovnáva s tým, že niekoho zabil, a Cliff s tým, že stráca prácu a ženu, ktorá sa mu páči (a okrem nej manželku, ktorá ho už nebaví).

Správanie v kríze majú zásadne odlišné. Judah čelí pochybnostiam o sebe, o svojej identite, jeho svet sa rozpadá a on sa vracia ku svojim koreňom a spomienkam z detstva, aby znova našiel zásady, podľa ktorých môže žiť.

Cliff však do žiadnej krízy neupadá, práve naopak, neúspech mu umožňuje formátovať svoj život v štýle antickej tragédie, ktorej je on ústredným hrdinom, nepochopeným a nedoceneným, a jeho problémy centrom celého vesmíru.

Tu povstáva zásadná otázka: ktorou z týchto dvoch postáv sme my, diváci? Na jednej strane máme všetci odpor k hlupákom, ktorí majú vplyv, aj keď sami nechápu ako, ku karieristom a pritakávačom.

Popri tom však pociťujeme aj úspechy a zaslúžené odmeny; vieme si v porovnaní s inými  život vychutnať a užiť, a netráviť ho zbytočným frflaním.

Chcem sa vyhnúť klišé záveru, že v každom z nás je prítomný Judah aj Cliff, ale asi to nebude možné. Ešte sa však povenujem skutočnosti, že naši nadriadení sú veľmi často neschopní a úbohí ľudia, či už ide o politikov, alebo šéfov a manažérov.

Dá sa s tým vyrovnať a pritom si zachovať chladnú hlavu? Prečo nás to hnevá, prečo sme ako Tom? Je to pre náš vlastný karierizmus? Nevieme sa zmieriť s vlastným neúspechom, pretože závidíme druhým?

Dostojevský v Idiotovi nám slovami dementného (prepáčte, knieža komentárov) kniežaťa Myškina odpovedá: „Choďte v pokoji a odpustite nám naše šťastie.“ Zrejme nás však cudzie šťastie hnevá iba vzhľadom na naše vlastné nešťastie. Šťastní ľudia predsa nezávidia. Takže vylepšený citát by mohol znieť: „Choďte v pokoji a odpustite si svoje vlastné nešťastie.“

 A ako nám ukazuje Allenov film, je oveľa ľahšie odpustiť si vraždu ako to, že sme neúspešní. Inak povedané, zabiť niekoho a byť s tým v pohode je jednoduchšie, ako priznať si, že sme tak trochu mimo. Veď ostatne, prečo by inak boli vojny vo svete?

Takže je oveľa ľahšie odpustiť zločiny, ako odpustiť poklesky. Na druhej strane, čo iné sú poklesky, ak nie dlhá séria zločinov?