Reforma, ktorá škodí

Návrh ministra  školstva Druckera, ktorým mení financovanie škôl reaguje na obohratú pesničku štátnych a obecných škôl. Tie sa cítia sa ukrivdené, lebo na rozdiel od nich súkromné a cirkevné školy môžu vyberať poplatky za poskytnutie vzdelávania. / Pritom cirkevné školy väčšinou poplatky nevyberajú a súkromné  školy až na pár výnimiek, ak aj vyberajú poplatky, tak sú to minimálne poplatky./ 

Normatívny model financovania na žiaka z roku 2004 vychádzal z ústavného princípu Ústavy Slovenskej republiky, že ľudia sú si rovní v dôstojnosti a právach /článok 12/. To sa prirodzene týka aj školských detí. Navyše školské detí sú deti našich daňových poplatníkov, na ktorých sa vzťahujú rovnaké daňové zákony – napríklad rovnaká DPH, rovnaká spotrebná daň – preto je nakoniec oprávnene očakávať, že na vzdelávania deti daňových poplatníkov štát bude rovnako prispievať. Nie je preto podstatné, že dieťa pochádza z menšinovej komunity, má inú farbu pleti, iné vierovyznanie a podobne. A nie je podstatné, či zriaďovateľ školy je štát, obec, cirkev alebo súkromný subjekt. Existuje rovnosť v právach medzi ľuďmi, ale neviem o tom, žeby  existovala rovnosť medzi inštitúciami – v tomto prípade školami. Mimochodom, ak by sme prijali takto chápané „rovnaké financovanie škôl“, viete koľko iných „krívd“ by vyskočilo?  Viete, o čo ťažšie  podmienky má na svoju prácu škola v Bystranoch, kde  v triede z 30-tich žiakov je 30 Rómov, ako bežná bratislavská škola? 

A teraz pár poznámok k vyberaniu poplatkov. Najprv jeden príbeh z čias, keď som pôsobil na ministerstve školstva. V 90-tých rokoch boli mnohé školy zdevastované a financie na ich opravu neboli. Rodičia zo vzhľadu triedy ich deti boli frustrovaní. Preto sa rodičia žiakov jednej triedy rozhodli poskladať sa na jej generálnu opravu. S vedením školy urobili dohodu. Zaplatia rekonštrukciu triedy a vedenie školy im garantuje, že ich deti budú chodiť do opravenej triedy, kým neskončia návštevu školy. Aj tak sa stalo. Bolo to zlé? Je zlé, ak rodič je ochotný investovať do vzdelania svojho dieťaťa nad rámec toho, čo poskytuje štát? Práve naopak. Je to v prospech nielen dieťaťa, ale v konečnom dôsledku i celej spoločnosti.  Zlé je to, čo navrhuje minister. Šikovnou právnou úpravou sa stane to, že ak rodič investuje navyše financie do vzdelania svojho dieťaťa, štát skráti štátne financie na jeho vzdelanie. To je návrh, pri ktorom sa rozum zastaví.

Predsa však o istom  opatrení pri vyberaní poplatkov na školách by mohol minister uvažovať. Dohliadnuť na to, aby vybrané poplatky išli na financovanie vzdelávania a neboli prostriedkom obohatenia. Žiaľ, aj to  stáva - i keď výnimočne.

Čo sa týka zásahu do financovania cirkevných škôl, bolo by dobré, keby si pred rozhodnutím o krátení financií minister dobre pozrel medzinárodnú zmluvu so Svätou Stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní. Je to zmluva podľa článku 7 Ústavy SR, preto legislatíva SR musí byť v súlade s jej znením. Obávam sa, že navrhované zmeny narušia princípy, ktoré sú zakotvené v predmetnej zmluve. /Článok 1 odsek 8 zmluvy hovorí: „Katolíckym školám sa poskytuje finančne zabezpečenie v rovnakom rozsahu ako ho majú ostatné školy v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky.“ Článok 6 odsek 3 zmluvy hovorí: „Táto zmluva sa môže meniť a dopĺňať na základe vzájomnej dohody zmluvných strán.“/  

Treba povedať aj to, že zmluvou nie je zakotvená žiadna exkluzivita pre katolícku cirkev. Ministerstvo školstva má podpísané dohody rovnakého znenie s väčšinou registrovaných cirkví v SR - teda s tými cirkvami, ktoré o takéto dohody mali záujem /Ako  minister školstva som pokladal sa podstatne vytvoriť rovnaké podmienky pre všetkých./   Čiže aj na ne sa vzťahujú rovnaké podmienky, alebo presnejšie povedané, ministerstvo musí mať k ním rovnaký prístup a rovnako ich financovať.