Sila pápežovho „ostychu“

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Sila pápežovho „ostychu“

Tak, čas neistoty sa skončil. Pápež sa konečne vyfarbil. Nevyšiel mu plán oslabiť nerozlučnosť manželstva prostredníctvom synody. Teraz to skúša nesmelo a ostýchavo cez vágne formulácie a zákulisné ťahy. Naposledy ten list argentínskym biskupom. Navyše tá eucharistia pre luteránov. Ešte šťastie, že ostalo pár pravoverných. Napríklad pán Robert Royal, ktorý pápeža demaskoval vo svojom texte Pápežov bizarný ťah.

Skúsme dať „späť do pošvy“ meč irónie a sarkazmu v štýle uvedeného článku. Poviem to takto: Myslím si, že pápež František verí v to, v čo my mnohí možno  v skutočnosti neveríme: Že Duch Svätý aj dnes pracuje na stálej obnove Cirkvi a na našom osobnom obrátení. Možno tomu neverí ani pán Royal, inak by si nedovolil taký tón voči pápežovi.

Tento čas je časom skúšky. Nedá sa prehliadnuť napätie vo svetovej aj miestnej Cirkvi. Pokušenie deliť sa na tábory a posudzovať a odsudzovať „tých druhých“ je veľké. A pritom je to jednoduché: Podľa podobenstva o márnotratnom synovi všetci máme v sebe niečo zo staršieho a mladšieho brata. Ak sme k sebe úprimní, tak z každého trochu. Mladší brat potrebuje pochopiť, že až keď si prizná, že jeho život nie je žiadna sláva, môže vykročiť k čomusi krajšiemu – návratu do otcovského domu. Starší brat potrebuje pochopiť, že otcovský dom pre neho nie je nárokom, ale darom, že žiarlivosť na mladšieho brata ho robí morálne „bezdomovcom“ a že posledným zdrojom jeho istoty nie je pevnosť múrov, ale sila Otcovej lásky.

Otec v podobenstve prekračuje všetky spoločenské konvencie svojej doby – vtedy bolo nemysliteľné, aby starší človek bežal niekomu v ústrety a bolo šokujúce, ako pokorným a láskavým vysvetľovaním reagoval na drzé slová staršieho syna. Len v Otcovom láskavom objatí sa obaja bratia môžu naozaj vnútorne zmeniť.

Cirkev má byť spoločenstvo mladších a starších bratov na spoločnej ceste do Otcovho domu. Pápež František neignoruje chyby „mladších bratov“, ale opakovane nám dáva spytovanie svedomia, či v nás nie je priveľa mentality staršieho brata. Láska milosrdného Otca má aj nás v Roku milosrdenstva zaskočiť a šokovať. Má nám dať lepšie pochopiť hĺbku života v Bohu a pomôcť nám v láske a bez strachu odovzdávať Božie milosrdenstvo ďalej.

S týmto postojom vieme lepšie pochopiť a prijať, že v Božom pláne majú svoje miesto aj veľmi rôzne osobnosti, veľmi rôzne názory, že v ňom nechýba námaha a nepochopenie, ani chyby naše a chyby druhých. Myslím na niektoré nie celkom šťastné udalosti v slovenskej Cirkvi za posledných pár rokov a cítim, ako veľmi potrebujeme vnútorné obrátenie a prehĺbenie viery, aby sme nesúdili ani predstavených ani kritické osobnosti, ale ani neostali v zatrpknutosti a primeraným spôsobom sa ozvali.

 

Článok pána p. Royala vnímam ako povrchný a málo seriózny vstup do diskusie. Je legitímne mať iný názor (pápež nevydal rozhodnutie "ex cathedra"), je legitímne vyjadriť obavy z laxnej a svojvoľnej interpretácie pápežovho listu, je legitímne požadovať upresnenie nejasných vecí. Slabým miestom článku je manipulatívna argumentácia, kde sa pápežovi podkladá popieranie nerozlučnosti manželstva a prisudzuje sa vágnosť kľúčovému pojmu "rozlišovanie". Tento pojem nie je vágny, má biblické korene, používal ho okrem iného Ignác z Loyoly (pápež je jezuita) a používal ho aj sv. Ján Pavol II.

Otázka aplikovania mravných noriem na individuálne situácie nie je nová a zjavne nie je ľahké na ňu nájsť úplne presnú odpoveď. Sú dva extrémy – legalizmus, kde nie je zákon pre človeka, ale človek pre zákon – a úplná individuálna svojvôľa. Zásluhou nemecky hovoriacej skupiny na synode (závery boli prijaté jednohlasne aj hlasom kardinála Mullera, prefekta Kongregácie pre náuku viery) bola nadväzne na učenie sv. Tomáša Akvinského zdôraznená skutočnosť, že mravné normy nemôžu vystihnúť každú jednotlivú ľudskú situáciu. Mravné normy samozrejme platia, ale predovšetkým v zložitých situáciách často vzniká konflikt medzi viacerými mravnými hodnotami. Preto sú večnou inšpiráciou a výzvou a nie „kuchárskou knihou“.

Morálne rozhodovanie človeka nie je iba výber z katalógu mravných noriem a kazuistík. Ale rozlišovanie nie je ani rýchle "odfajknutie si" problému. Je to snaha o hlbšie pochopenie zložitej situácie a poctivé hľadanie správneho riešenia. Toto dáva morálnemu rozhodovaniu človeka dôstojnosť - podľa učenia Cirkvi dokonca aj v prípade omylu.

Odmietanie rozlišovania nie je pravovernosť, ale - s odpustením – istá intelektuálna obmedzenosť a nedostatok empatie. Riešenie špecifických situácií "v internom fóre" (t.j. aby sa nebudilo vonkajšie pohoršenie) nie je v katolíckej cirkvi nové, aj keď nemá takú podobu ako v pravoslávnej cirkvi (požehnanie druhého a tretieho manželstva). Mimochodom, k "miernejším" svätým v otázkach manželstva patril napríklad sv. Alfonz z Liguori.

 

Som laik, ale podľa toho, ako poznám situácie rodín, pomerne častou špecifickou situáciou je táto: Prvé manželstvo bolo uzavreté v kostole medzi veľmi vlažnými veriacimi a po čase sa rozpadlo. Nie je zrejmé, že by bolo neplatné. Po uzavretí druhého, civilného manželstva sa manželia neskôr obrátili a prehĺbili vo viere. Z druhého manželstva sú deti. S ohľadom na dobro detí a s ohľadom na nové zväzky bývalých manželov nie je obnova pôvodného zväzku reálna.

Objektívne sa jedná o neregulérnu situáciu. Došlo k vážnej veci z hľadiska ľudského aj duchovného – rozpadu manželstva. Domnievam sa, že časté rozlišovanie vinnej a opustenej strany je možné, ale pre veľa súčasných prípadov zavádzajúce. Presnejšie je, že manželia pôvodní aj noví majú určitý, nie nutne rovnaký podiel viny na rozpade prvého manželstva. Ľudsky aj duchovne je potrebné sa s utrpenou ranou vyrovnať – pochopiť svoj podiel viny, odpustiť a požiadať o odpustenie. To je úloha cesty pokánia, ktorá bola v Cirkvi používa už v prvých časoch a o ktorej sa diskutuje aj pre takéto prípady.

Aspektom, ku ktorému sa nutne stočí diskusia, je zotrvávanie v novom zväzku včítane manželského spolužitia. Práve vo vyššie uvedenom príklade sa nedá jednoznačne povedať, že manželia žijú v ťažkom hriechu a nemôžu byť v stave milosti a rásť v láske (por. Amoris Laetitia čl. 305). Minimálne nie je splnená podmienka dobrovoľnosti, keďže svoju situáciu pravdepodobne nemôžu zmeniť.

Súčasná úprava umožňuje prístup k sviatostiam po zrieknutí sa sexuálneho spolužitia. Jedna ťažkosť je, že manželský akt patrí k dôležitým dobrám manželstva, napríklad aj v zmysle sv. Pavla  "neodopierajte sa jeden druhému, aby vás satan nepokúšal" (por. 1 Kor 7,5). Možno preto očakávať, že veľa ľudí sa náročnosti tejto požiadavky zľakne a riešenie otázky odsunie do vyššieho veku. Na druhej strane, ak týmto riešením de-facto uznávame nový zväzok s jeho citovou a ľudskou blízkosťou, nie je teologicky zrejmé, prečo práve vylúčenie jedného z aspektov - telesnej stránky - má podstatne zmeniť neregulérnu situáciu. Dobre myslené, ale teologicky nedotiahnuté je aj odporúčanie duchovného prijímania, ktoré by v stave hriechu bolo nehodné rovnako ako prijímanie fyzické a navyše mu chýba podstatný aspekt sviatosti – viditeľný znak.

 

Postoj pápeža nie je spochybnenie nerozlučnosti manželstva. Je to otvorenie otázky, či sexuálna zdržanlivosť je jediná možná podmienka prístupu k eucharistii pre znovuzosobášených, alebo či vo výnimočných situáciách môže byť nahradená poctivým posúdením špecifickej situácie a nastúpením na cestu pokánia. Podľa môjho názoru je tento prístup spravodlivejší a lepšie odpovedá Božiemu plánu spásy.

Ak máme to šťastie, že sme sa do neregulérnej situácie nedostali, máme zaujímať milosrdný postoj. Pre zaujímavosť, článok 186 Amoris laetitia sa dá voľne interpretovať tak, že „starší brat“, ktorý sa neusiluje prekonať pohŕdanie a nespravodlivosť voči „chudobným a trpiacim" (v tomto prípade „mladším bratom“ v neregulérnych vzťahoch) prijíma eucharistiu nehodne.

 

Zaujímavým momentom synody je, že prebrala formuláciu Jána Pavla II. z Familiaris Consortio o potrebe rozlišovania manželských situácií, ale neprebrala jeho formuláciu o vylúčení znovuzosobášených z eucharistie. Synodálni otcovia teda ponechali na pápeža, či sa k tejto otázke záväzne vyjadrí alebo nie.

Myslím si, že pán Royal nemá pravdu, keď hovorí, že opatrnosť pápeža je prejav ostychu a nesmelosti – teda slabosti a strachu. Pápež František nechápe úlohu pápeža ako úlohu monarchu, ktorý má autoritatívne rozhodnúť. Pápež verí v synodálnu Cirkev, v Cirkev ako Boží ľud s rôznosťou služieb. Verí, že Božie pôsobenie v Cirkvi nám všetkým pomôže lepšie pochopiť, čo je úlohou Cirkvi dnes. On, pápež, chce byť inšpirátorom a služobníkom tohto procesu. V Roku milosrdenstva potrebujeme prijať Božie milosrdenstvo, aby sme sa obrátili a prekonali mentalitu mladšieho a staršieho brata a vedeli milosrdenstvo darovať ďalej. Každý z nás má iba úlomok pravdy. František verí, že Božia sila ich môže pospájať.

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo