Milý súdruh minister M.Š. Eštók

V týchto dňoch si pripomíname pamiatku udalostí spojenú s výročím 17. novembra 1989. Tridsaťpäť rokov, ktoré ubehli ako voda, nám ukázali, ako sme začínali a kde sme to dotiahli. Neskorší vznik samostatného Slovenska znamenal, že si vládneme sami. Výsledok vidíme dnes.

Na neprajníka v podobe staršieho brata z Čiech sa už vyhovárať nemôžeme, na suseda z Budapešti, ktorý nám ubližoval tisíc rokov, to tiež zvaľovať nejde. Aj kamarát na „večné časy“ z Ruska, ktorý nás chránil pred „skazeným Západom“, sa musel odsťahovať.  Vonkajší nepriateľ sa vytratil a nahradil ho fenomén s názvom sloboda.

To, že dnes žijeme v slobodnej Európe, bolo vykúpené utrpením konkrétnych ľudí, ktorí do roku 1989 zápasili s komunistickým režimom. Na to nesmieme zabúdať! Neboli to masy, ale malé spoločenstvá, ktoré tvorili vnútorne slobodní ľudia. Boli to rôzne spoločenské skupiny. Či už to boli ekologickí aktivisti,  ľudskoprávni aktivisti (dnes sa nazývajú liberáli), kresťanské spoločenstvá a pod. Štátna moc ich neustále šikanovala a nazývala ich sociálne živly, ktoré rozvracajú dobro republiky. To šikanovanie v praxi znamenalo, že ich vyhadzovali zo zamestnaní, zo škôl, boli nespravodlivo odsúdení, sedeli vo väzeniach, boli mučení, niektorí popravení.

Spomeniem ľudí, ktorí tvorili kresťanský disent ako kardinál Korec, V. Jukl, S. Krčméry, V. Trstenský, A. Neuwirth, A. Srholec, R.Dobiáš, L. Stromček,  J. Sobota a ďalší. Viacerých som mal možnosť stretnúť osobne. V jednej veci som mal jasno a dosť skoro. Aspoň raz v živote stretnúť S. Krčméryho a porozprávať sa s ním. Chcel som stretnúť človeka, ktorý mal tú odvahu, odolnosť, výdrž ísť do zápasu s celým aparátom komunizmu. Ten aparát boli vyšetrovatelia, polícia, súdy všetkých úrovní, vlastne celý štát. Niekedy pred 25 rokmi sa mi takáto možnosť naskytla.

Ako študent na vtedajšej Vysokej škole dopravy a spojov som cestoval do Bratislavy, do centrály KDH na Žabotovej, kde bolo stretnutie politických väzňov. Mal som naňho iba jednu otázku: Stálo tých 14 rokov utrpenia zato? Ako sa to dalo vydržať? Tú polhodinu, ktorú mi venoval si budem nosiť  v sebe celý život. S. Krčméry a V. Jukl strávili 14 rokov vo väzení. Na vlastnej koži zažili metódy komunistov, ktorí sľubovali raj na večné veky. Fyzické a psychické týranie, púšťali do nich elektrický prúd, do cely k nim boli dávaní vrahovia, sadisti atď.  Bol to zápas na „doraz“.

V týchto dňoch si pripomíname odkaz všetkých ľudí, ktorí dlhé roky zápasili za ideály Novembra 1989. Jedna takáto spomienka prebehla v Sučanoch v priestoroch zrekonštruovaného Hodžovho domu za účasti žijúcej legendy F. Mikloška, prítomný bol aj zástupca Ústavu pamäti národa, predstavitelia obce, zástupcovia katolíckej i evanjelickej cirkvi. Tejto spomienkovej akcie sa zúčastnili aj občania  Ružomberka, Likavky, Žiliny. Čas, ktorý sme tam strávili, bol časom určitej reflexie, ale aj časom hľadania odpovedí na prichádzajúce znamenia čias. Samozrejme, že bola určitá diskusia okolo aktuálnej kauzy „zmier A. Babiš a jeho spolupráca s komunistickou políciou“. Jasne sme sa zhodli v tom, že vecné stanovisko Ústavu pamäti národa ku kauze A. Babiša je nespochybniteľné.

Myslím si, že minimálne dvaja občania tejto krajiny si nevšimli, že tu prebehol 17. November 1989. Tým prvým bol R. Fico a tým druhým minister M.Š. Eštok. Ten zmier pre A. Babiša je drzosť, ktorá nemá obdobu. Jednoducho súčasná vláda je opitá mocou, úplne bez hanby.

Komunisti sa vyznačovali typickou vlastnosťou: Nič im nebolo sväté, nedodržiavali žiadne dohody, starali sa iba o „dobro svojich“.  To isté platí aj pre politické strany Smer a Hlas.