Keď Kráľovná pri Kráľovi prosí, nadchýna i rozdeľuje

Keď Kráľovná pri Kráľovi prosí, nadchýna i rozdeľuje

Matka kráľovná mala od nepamäti na kráľovskom dvore veľké slovo. Dokonca to platilo do roku 2002 aj v modernom Anglicku v súvise s Kráľovnou matkou Alžbetou. Závažnosť kráľovských matiek sa dokladá aj v biblickej tradícii judských kráľov počínajúc Šalamúnom, kde matka Betsabe zabezpečí, aby bol jej syn nástupcom kráľa Dávida (porov. 1 Kr 1,15-21) a neskôr už ako kráľ Šalamún: ... jej vstal v ústrety, uklonil sa jej a sadol si na trón. Pre kráľovu matku postavili trón, posadila sa mu po pravici (1Kr 2,19). Mená matiek kráľovien permanentne zaznievajú v príbehoch kráľov sídliacich v Jeruzaleme v Prvej a Druhej knihe kráľov. Panna Mária sa v tradícii Cirkvi vníma tiež analogicky ako kráľovná práve v náväznosti na prísľub definitívneho mesiášskeho kráľa, ktorým bol jej syn Ježiš. Jej pozícia nás nadchýna, vedie k príhovoru u Syna, ale jej postavenie kresťanov aj rozdeľuje.

Presne sedem dní po sviatku Nanebovzatia, si ju ako Kráľovnú pripomíname liturgickou spomienkou. Pri Márii sa tento titul Kráľovnej nebies odvodil iste aj na základe obrazu v Zjv 12, kde je reč o žene s korunou z dvanástich hviezd. Mária a jej úcta sa stala v Katolíckej cirkvi fenoménom. Dávame jej titul Preblahoslavená, Sedembolestná, Panna ale aj Kráľovná. Mária presahuje iných svätých svojou dôležitosťou, dosahom a súvislosťami. Aktuálnym však ostáva aj v našej Cirkvi prístup vnímať Ježišovu matku kristocentricky, teda v zameraní na Ježiša Krista a v kontexte Písma a Tradície, aby bola úcta k Panne Márii chránená výstredností, ktoré v mariánskej zbožnosti, najmä v jej ľudových prejavoch, reálne hrozili a hrozia. Cirkev si to jasne uvedomuje a usiluje sa dané odchýlky naprávať. Hoci Panna Mária za nás účinne prosí u svojho Syna, veď má veľké slovo, dogmy o nej pokračujú kresťanov rozdeľovať.

Pohoršujúca mariánska nadúcta a dogmy

Často krát ostatní kresťania katolíkom vyčítajú neopodstatnenosť štyroch právd o Panne Márii (jej panenské počatie Ježiša, trvalé panenstvo Márie, nepoškvrnené počatie a nanebovzatie) a pohoršuje ich aj osobitná úcta katolíkov k Ježišovej matke, tzv hyperdulia, nadúcta. K tomu sú prekážkou aj mariánske zjavenia a pútnické miesta Lurdy a Fatima. Pri nich ako súkromných zjaveniach však Cirkev nevylučuje úctivé odmietnutie a kritickú zdržanlivosť, pretože tieto zjavenia nie sú podstatné pre našu vieru. Panna Mária tak pokračuje v dejinách pohoršovať. Nechtiac sa stala príležitosťou rozkolov v západnom kresťanskom svete. Výnimočné miesto Márie pri Ježišovi v zásadných okamihoch dejín spásy, tak ako to zachytávajú tradície prvotnej Cirkvi v Písme, sa stalo motívom nedorozumenia a nenávisti. Nie je vždy ľahké v dejinách vidieť, nakoľko to spôsobil ostrý tón teologických diskusií a následne aj diskusií medzi veriacimi a nakoľko zasa nevyhnutnosť samotného pohoršenia z pravdy, ktorá je vždy znamením protirečenia (porov. Lk 2,34). Mária je až dodnes predmetom kontroverzie, tak bola v prvých storočiach identita Ježiša, skutočného človeka a skutočného Boha, pravou príčinou všetkých bludov!  V prípade Márie ide však o špecifické miesto matky Božieho Syna v dejinách spásy a o jej úlohu v prvotnej Cirkvi. Naznačujú to najmä Lukášove spisy (tak ako bola Mária pri zrode Ježiša v Lk 1–2, stojí aj pri zrode Cirkvi v Sk 1,14) a taktiež v špecifickej mariológii Jánovho evanjelia, kde nájdeme Máriu na začiatku verejnej činnosti s Ježišom na svadbe v Káne (Jn 2,1-12) a pod krížom na konci jeho pozemskej púte (Jn 19,25-27).  Matka tu zaujíma výnimočnú úlohu, Ježiš ju netypicky oslovuje „žena“ aj v Káne v čase svadobnej radosti a aj v Jeruzaleme, v čase jeho odchodu z tohto sveta. Mária nadobúda črty novej Evy prítomnej na pozadí jeho pôsobenia. Obe udalosti ohraničujú verejné účinkovanie Ježiša a vzájomne sa dopĺňajú: najprv Ježiš odchádza zo svojej rodiny aj od matky a napokon, keď príde jeho hodina, z kríža zakladá novú rodinu, v ktorej Mária zaujíma nové a zásadné miesto. Už teda v evanjeliách sa dostáva Márii mimoriadnej pozície, ktorú aj ostatní kresťania nemôžu nevidieť. Je teda logické, že i neskôr sa pohľady veriacich podobným smerom budú upierať na ňu, ktorá už v tradícií prvotnej Cirkvi zachytenej aj v Písme v druhej polovici 1. stor. po Kr. zaujíma mimoriadnu blízkosť ku Kristovi práve kvôli jej materstvu.

Integrálny prístup k Písmu.
Medzi kresťanskými exegétmi a teológmi sa veľa diskutovalo o pôvodnom zmysle biblických textov, v ktorých figuruje Mária (Mt 1-2; Lk 1-2; Mk 3,31-35; 6,1-6; Jn 2,1-12; 19,25-27; Sk 1,14; sčasti aj Zjv 12). Pôvodný zmysel súvisí s tým, čo mali na mysli svätopisci pri prezentácii Márie vo vzťahu k Ježišovi. Je dôležité vedieť to, pretože, čo bolo vtedy, je niečo jedinečné, platí to vždy, a teda aj teraz; zaväzuje to spoločenstvo, ktoré chce kráčať aj dnes tak, ako kráčalo vtedy. No čím ďalej tým viac si aj pod vplyvom modernej literárnej vedy veriaci uvedomujú, že nestačí len priblížiť pôvodný zmysel textu pomocou exegézy. Treba vziať do úvahy aj pôsobenie, resp. produkovanie zmyslu biblických textov v tradícii spoločenstva Ježišových učeníkov, ktorým prisľúbil, že bude s nimi až do skončenia sveta (porov. Mt 28,20). V nových situáciách môže spoločenstvo v tom istom texte odhaliť novú významovú rovinu. To sa dialo s pôvodnými biblickými textami už počas starozákonného zjavenia, napr. prorocké knihy obsahujú popri pôvodných aj neskoršie texty na spôsob dobového komentára, a dialo sa to aj s novozákonnými tradíciami teologicky dotváranými v Písme. Analogický proces pokračoval aj v Cirkvi pri definovaní vieroučných právd. Božie slovo a následne dogmy vypracované na jeho podklade neboli v minulosti a nie sú ani dnes nejaké mŕtve idoly, ale žijú v dejinách cez inšpirujúceho Ducha Svätého. V stručných poznámkach ponúkame pár východísk pre katolícky pohľad na pravdy viery o Panne Márii v chronologickom poradí. Tieto pravdy viery sa oplatí spoznať a lepšie aj chápať.

Štyri mariánske dogmy

I) Vezmime si slávny Lukášov text Zvestovania, rozhodujúci pre pochopenie Máriinho miesta v pláne spásy ako Nepoškvrneného počatia. Pri čítaní tohto textu nie je až tak dôležité sledovať samotnú presnosť faktov, ale ich vnútorný zmysel. Práve slová: Zdravas´ milosti plná, Pán s tebou (Lk 1,28) sú nositeľom kľúčového zmyslu pre pochopenie výnimočnosti Márie. Ako teda nezdôrazňovať výnimočný dopad tohto pozdravu, jedinečného v celom Písme, ktorý pozýva k mesiášskej radosti a predstavuje Pannu Máriu ako ženu plnú Božej priazne, ktorej predmetom je spása ľudí? Meditácia Cirkvi sa neustále opierala o tento text a na kresťanskom Západe vyvrcholila nakoniec po dlhej teologickej diskusii v dogme o Nepoškrvnenom počatí Panny Márie (r. 1854). Štyri roky na to sa záhadne pri Lurdských zjaveniach roku 1858  pani v bielom Bernadette Soubirousovej pod týmto titulom zjavila. Rozlíšme si významové úrovne citovaného textu: text samotný je už dosť bohatý na to, aby sme spoznali v Márii privilegovanú ženu. Navyše, tento pozdrav nám na typologickej rovine , na vzťahu starozákonný predobraz – novozákonný obraz, ponúka vidieť v Márii dcéru Siona, povolanú radovať sa z prijatia Mesiáša. Máriu nemožno teda oddeliť od dlhej histórie prísľubov a očakávaní Starého zákona. Túto tému o Márii ako dcére Siona ponúka aj Druhý vatikánsky koncil v dogmatickej konštitúcii Lumen gentium (52 – 69). Keďže v Písme nie je bezprostredné svedectvo pre vieru v Nepoškvrnené počatie Panny Márie, problematickou sa stala už samotná teologická diskusia v stredoveku medzi dominikánmi a františkánmi o tom, či Mária bola, alebo nebola poznačená narušeným vzťahom s Bohom, tzv. dedičným hriechom. Až cez koncept predvykúpenia (resp. anticipácie vykúpenia) sa došlo k presvedčeniu, že Máriina špecifická afinita ku Kristovi je silnejšia než príslušnosť k Adamovi, čo spôsobilo, že sa pre Ježišove budúce zásluhy nachádza v úplnom stave milosti, a tak pozdrav „milosti plná“ zasahuje celý jej životný oblúk. K. Rahner povedal, že práve tým sa stáva zrejmá „nedialektická prednosť milosti pred hriechom“. Viera v Nepoškvrnené počatie v konečnom dôsledku nevyjadruje iba privilégium Panny Márie, ale aj nádej, ktorá sa týka nás všetkých (kľúčové sú tu pasáže Ef 1,4: Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; Ef 5,25–27: Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky, ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená). V Márii sa stal skutočnosťou nový Izrael, čistá a posvätená nevesta Pána; je ňou už i Cirkev, hoci ešte nie v plnosti – musí zvádzať boje so zlom v sebe i mimo seba. Mária je jej predvojom, je začiatkom premáhajúcim smrť.

II) O panenskom počatí Ježiša hovoria evanjelisti Matúš a Lukáš. Tradícii Lukáša, určenej veriacim z helénskeho prostredia, zodpovedá aj Matúšova tradícia určená kresťanom zo židovstva hoci sú medzi nimi aj významné odlišnosti, pretože sa sústreďuje skôr na Jozefa (Mt 1–2). Napriek inému postupu spracovania tradície sa obaja evanjelisti zhodujú v tvrdení, že Mária počala z Ducha Svätého v čase, keď ešte s Jozefom nežili spolu. Napĺňa sa tak predpoveď Iz 7,14 ako na to odkazuje Mt 1,22-23. V Septuaginte bol text Iz 7,14 s hebrejským slovom almá – mladá žena preložený do gréčtiny slovom parthenos – panna. Grécky preklad Starého zákona (Septuaginta) z 3. – 2. stor. pred Kr. je sčasti už aj interpretáciou a nesie aj mesiášske prvky. Pre dogmu panenského počatia Ježiša je teda rozhodujúca biblická tradícia zachytená v Písme a neskôr prezentovaná v symboloch viery a tiež cirkevnými otcami v sporoch s gnostikmi. Keď otcovia bránili bezotcovské počatie Ježiša, tak im išlo o udalosť spásy, a nie o nejaký zameniteľný obraz alebo mytológiu ako to nedávno tvrdil vo svojich psychoterapeutických exegézach Eugen Drewermann. Táto udalosť Ježišovho vtelenia znázorňuje tiež vynikajúcim spôsobom nedostatočnosť človeka zadovážiť si spásu a Boha; človek môže Boha a spásu iba prijať, podobne ako mohol  aj Jozef iba prijať Ježiša pod srdcom jeho manželky Márie (porov. Mt 1,20). Dejinné panenstvo Márie je eschatologickým zázrakom a znamením Božieho zásahu presahujúceho dejiny, a teda i historickú vedu, podobne ako prázdny hrob pri Ježišovom zmŕtvychvstaní zostal znamením Božej moci alebo ako stvorený svet je znamením nadprirodzenej udalosti stvorenia. Niektorí kritickí autori chápu panenské počatie Ježiša v zmysle teologizujúceho rozprávania bez väzby na historickú skutočnosť, ktorý sa označuje theologumen a uľahčuje pochopenie zjavenej viery. Avšak Ježišovo zázračné vtelenie a zmŕtvychvstanie rámcujú pozemský život Božieho Syna a pokladajú za najvyššie pravdy viery v rámci hierarchie vieroučných právd zdôraznených aj na II. vatikánskom koncile.

III) Otázka trvalého panenstva je veľmi delikátna a je viazaná na spomínanie Ježišových súrodencov (Mt 12,46 par.; 13,55n par.; Jn 2,12; 7,3.5.10; Sk 1,14; 1Kor 9,5; Gal 1,19). Výraz brat sa dá chápať doslovne ale aj v širšom význame, ako to bežne umožňovalo semitské vyjadrovanie. Nový zákon nie je v otázke súrodencov Ježiša vôbec taký jednoznačný, ako to vidia niektorí exegéti, a zdá sa, že na čisto historickej rovine sa stáva doslova neriešiteľný. Podľa amerického exegétu Raymonda Browna spomínané texty zostávajú aj vďaka Mt 27,56 otvorené v prospech ranej cirkevnej tradície o trvalom panenstve Márie. Výraz Ježišovi súrodenci sa dá lepšie pochopiť vo svetle vtedajšej štruktúry rodiny, ktorá nežila izolovane ako v moderných časoch, ale v úzkom zväzku na spôsob rodového klanu. Exegéta Jozef Blinzler ponúka dôkazy o tom, že Ježišovi súrodenci patrili skôr do iných rodín a boli tak označovaní v rámci rodu. Navyše pojem Ježišovi bratia je pojmom prvotnej Cirkvi, v ktorej existovali napätia medzi spoločenstvom židovských kresťanov pod vedením Jakuba, Pánovho brata, a novými smermi v rodiacej sa Cirkvi (porov. Gal 1,11-14). Iné riešenie problému ponúklo už v 2. stor. apokryfné Jakubovo protoevanjelium (po r. 175 po Kr.), ktoré pokladá Ježišových bratov a sestry za Jozefove deti z prvého manželstva. Hoci sa tomuto spisu neprikladá historická hodnota, je nepriamym svedkom počiatočnej úcty kresťanského ľudu k Márii, ktorá zostala po Ježišovom pôrode pannou. Táto pravda viery bola od r. 553 oficiálnou súčasťou vyznania celej Cirkvi a dokonca ani Luther a ani Kalvín ju nespochybnili. Až v 18 stor. pod vplyvom osvietenstva začala o tom určitá skupina liberálnych protestantov spochybňovať.

IV) Dogma z roku 1950 o telesnom nanebovzatí Panny Márie je osobitne ťažká pre výklad pojmov telo a nebo, kde má byť telo prenesené. Ani tu, podobne ako pri nepoškvrnenom počatí, nemáme žiadne priame biblické svedectvo. Pri chápaní dogmy nám však môže pomôcť teológia sv. Pavla o krste: Boh nás oživil s Kristom... a daroval nám miesto v nebi v Kristu Ježišovi (Ef 2,6), čo znamená, že ako pokrstení (spolubytie s Kristom) sme už vopred účastní na svojej slávnej budúcnosti. Dogma inými slovami hovorí, že u Márie sa prebývanie s Bohom (nebo) plní dokonale. Vošla do úplného spoločenstva s Kristom, je úplne Božia, celkom Kristova, a k tomuto stavu patrí aj nová telesnosť, ktorú si vieme ťažko predstaviť.

Záverom

Pred Cirkvou zostane neustále výzva tlmočiť dnešnému človeku Božie slovo a pravdy viery aj tie mariánske. Magistérium Cirkvi, napojené nielen na Písmo, ale aj tradíciu, zostáva i pre dnešného veriaceho človeka normatívnym aj v pohľade na Máriu. Budúce výpovede o nej budú mať iste strategickú dôležitosť pre ekumenizmus, ktorý opäť načrie do Písma, kde sa nedá uprieť Márii jej kľúčové postavenie v dejinách spásy a úloha predobrazu Cirkvi.  V pozadí katolíckeho pohľadu na Máriu a jej nadúcty sa nejde iste podľa teologického princípu reformácie solus Christus, zodpovedného za to, že úloha Márie našla v protestantskej teológii iba minimálny priestor. Elementárny antropologický fenomén, ako je prechovávanie osobitnej úcty každého človeka k svojej matke sa sčasti projektuje aj na duchovnej rovine k Ježišovej matke. Vidieť oživenie pohanského kultu bohyne pri Márii platný v dávnych náboženstvách je tiež málo produktívne a cítiť v ňom paralelomániu histórie náboženstiev pestovanej hojne v Nemecku koncom 19 stor. Veriaci spontánne vnímali dôležitosť Ježišovej matky a uctievali si ju iba ako človeka. Osobitná úcta k nej súvisí s jej Božím materstvom a tesnou blízkosťou pri Ježišovi. V tejto úcte cirkevné spoločenstvo oživované Božím slovom a tradíciou (chápanou ako živá viera po mŕtvych bratoch a sestrách) taktiež berie do úvahy učiteľský úrad Cirkvi ako službu viere a láske. Ak by mala byť naša viera kontrolovaná iba intelektom uzatvoreným pred tajomstvom a bez zapojenia citov srdca, ktoré spontánne vyvolávajú úprimný vzťah k Bohu Otcovi, k Ježišovi a takisto aj vo vzťahu k jeho matke, bola by to veľmi obmedzená a chladná viera.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo