Božie Telo: je Kristus len v hostii?

Po náhodnom prečítaní článku na webovej stránke LifeNews Slovakia s titulom „Moravčíkova HERÉZA? - Bohostánok nemá byť v strede kostola. Kristus tu nie je prítomný vždy!“ som nadobudla istotu, že sa musím k tomu vyjadriť. V mysli sa mi vynorili stovky hodín venovaných štúdiu o téme „Eucharistia“ z hľadiska formácie a katechézy. Spomenutý článok odzrkadľuje povrchné a veľmi jednostranné poznanie problematiky a nekritickú horlivosť za „čistotu viery“.

Oživenie eucharistického kultu súvisí s celkovou obnovou Cirkvi, ktorú si II. vatikánsky koncil určil za cieľ. Je potrebné zdôrazniť, že tu nešlo len o zmenu foriem a liturgických textov, ale hlavne o formáciu veriacich a pastoračnú činnosť, ktorej prameňom a vrcholom sa má stať posvätná liturgia a predovšetkým Eucharistia. Pri úsilí vrátiť vážnosť eucharistickému kultu teda ide o niečo oveľa dôležitejšie ako len o snahu, ktorá je spomenutá v článku: vrátiť svätostánok do stredu nových kostolov. Cieľom je, aby sa tajomstvo lásky, slávené pri eucharistickej obeti, vrátilo do stredu kresťanských životov!

Je potrebné sa pýtať, či pri rozličných prejavoch nesúhlasu s liturgickou reformou bola dostatočne zodpovedaná otázka: „Prečo sa veci zmenili? Má bežný veriaci jasné, prečo v nových kostoloch nemajú svätostánky centrálne postavenie? Ján Pavol II. označil malú snahu o pochopenie príčin zmien ako jednu z hlavných ťažkostí, s ktorými sa stretla liturgická reforma počas 25 rokov bezprostredne po koncile (Videsimus quintus annus, čl. 11).

Článok 128 zo siedmej kapitoly koncilovej konštitúcie o posvätnej liturgii Sacrosanctum Concilium okrem iného navrhuje úpravu ustanovení ohľadom tvaru a stavby oltárov a tiež vznešeného vzhľadu, umiestnenia a bezpečnosti eucharistického svätostánku. V súvislosti s oltármi, okolo ktorých by sa dalo prechádzať, sa v diskusii pred a počas koncilu argumentovalo hlavne tým, že slávenie obrátené k ľudu zodpovedá pôvodnej  forme slávenia. Podrobne to opisuje Rinaldo Falsini v jednom zo svojich článkov v «Rivista Liturgica» 2 (mar/apr 2008).

Oddelenie svätostánku od hlavného oltára a jeho umiestnenie medzi hlavným a bočným oltárom na dôstojnom mieste umožní podľa komentára od Juana Francisca Rivera: „sláviť obetu sv. omše so zameraním na ľud a oltár k tomu prispôsobený.“ Ľud nie je zhromaždený okolo svätostánku, ale okolo oltára, ktorý je centrom eucharistickej obety. Všetky pohľady sú nasmerované na toto posvätné miesto, kde sa sprítomňuje Kristova obeta na kríži. Len vďaka nej pretrváva Kristova prítomnosť pod eucharistickým spôsobom aj mimo sv. omše, pokiaľ sa zachovávajú spôsoby chleba a vína. A toto všetko je zamerané na sviatostné a duchovné spoločenstvo (Ecclesia de Eucharistia, čl.25).

Ak vplyvom Sacrosanctum Concilium boli zavedené určité zmeny, bolo to vyjadrením nového seba-chápania Cirkvi. Existuje hlboký a podstatný súvis medzi liturgickou reformou a obnovou Cirkvi, tak ako existuje hlboký a podstatný súvis medzi Telom Krista pod spôsobom chleba a vína a Telom Krista v cirkevnom zhromaždení. Preto samotná otázka, či svätá liturgia má sláviť spoločenstvo namiesto Eucharistie, je nezmyselná. Pri eucharistickom slávení sprítomňujeme hodinu kríža, keď Kristus pozdvihnutý od zeme, všetkých pritiahol k sebe a všetkých zjednotil so sebou. Jeho túžbou je vtiahnuť nás, aby sme mali účasť na jeho „hodine“. Aby sme ho neprijímali len statickým spôsobom, ale boli včlenení do jeho dynamiky dávania sa (Sacramentum caritatis, čl. 11).

Liturgická formácia spočíva predovšetkým v ochote a otvorenosti nechať sa preniknúť tým, čo obsahujú v sebe liturgické slová a gestá a dovoliť, aby premenili naše zmýšľanie. Opakovane nás formujú slová eucharistickej modlitby: „Zhliadni, Otče, na obetu, ktorú si sám svojej Cirkvi pripravil, a daj, nech všetkých, čo budú mať účasť na tomto jednom chlebe a jednom kalichu, Duch Svätý združí v jedno telo, aby sa v Kristovi stali živou obetou na tvoju chválu a česť.“ (Štvrtá eucharistická modlitba)

Podrobná analýza eucharistických modlitieb podľa profesora Cesara Girauda vedie k poznaniu, že cieľom eucharistického slávenia je eschatologická premena všetkých, ktorí v bratskom spojení a spoločenstve konajú a slávia Kristovu obetu kríža. Naša jednota s Kristom, ktorá je darom a milosťou pre každého, spôsobuje, že sa v ňom stávame jednotným telom
(Ján Pavol II., Pápeži kňazom, 1966, s. 302).

Oddelenie svätostánku nielen od oltára, ale aj od presbytéria malo tiež napomôcť väčšiemu povedomiu rôznych foriem prítomnosti Krista, čo prehlbuje porozumenie eucharistického tajomstva (Sacrosanctum Concilium čl. 7 a Eucharisticum Mysterium čl. 9 a 55). Je isté, že reálna prítomnosť Krista pod spôsobom chleba a vína mala a má podľa viery Cirkvi mimoriadny charakter. Je však proti učeniu Magistéria neuznať prítomnosť Krista v spoločenstve zhromaždenom v jeho mene, v osobe kňaza, ktorý slúži najsvätejšiu obetu a v Božom slove. Bohatstvo pohľadu na rozmanitú prítomnosť Krista v liturgickom slávení má viesť k väčšej citlivosti na jeho prítomnosť v chudobných a biednych tohto sveta a k oslave Boha láskou, ktorá je jediný a pravý Boží kult. Inak naše eucharistické slávenia zostanú len prázdnym gestom a lžou. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo