Vážnejšie, ako si myslíme

Vážnejšie, ako si myslíme

Odoberanie detí, islamský extrémizmus, genderizmus, terorizmus, odsúdený za neurobenie torty homosexuálom, utečenci prichádzajú, levy prichádzajú, Kotleba prichádza, Európa vymiera, Západ morálne upadá, nerešpektovanie hierarchickej cirkvi, nerešpektovanie cirkvi ako Božieho ľudu, Bezák ako obeť zákulisných intríg, pyšný a neposlušný Bezák, zlomyseľná kritika cirkvi, obmedzenie vystupovania kňazov, prekladanie kňazov za trest, zosvetštenie cirkvi, ustrnutie a ghetizácia cirkvi, strach.

“Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. Náhodou šiel tou cestou istý kňaz a keď ho uvidel, obišiel ho. Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, išiel ďalej.”

Tento príbeh asi poznáte. Pripusťme na chvíľu, že v okamihu, keď sa k ozbíjanému blížil Samaritán, ozbíjaný nebol ticho. Reval od bolesti a preklínal zbojníkov, kňaza, levitu, Boha aj rímskych okupantov. Samaritán mu nezačal vysvetľovať, že Boh za to nemôže, lebo zbojníci majú slobodnú vôľu. Nezačal ho napomínať, že sa nesluší takto kričať a preklínať. Nepovedal, že cirkev je svätá, ale synovia a dcéry cirkvi niekedy robia chyby. Pristúpil k nemu, sklonil sa, pokojne mu položil ruku na rameno, pozrel sa mu do očí, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich. Ozbíjaný sa postupne upokojil a prijal dobrosrdečnú pomoc.

 

Prepáčte, ak som vás zmiatol neobvyklým úvodom. Tento blog je reakciou na knihu “Radostná zvesť na Slovensku” a na diskusiu otca biskupa Haľka s pánom farárom Moravčíkom. Rád by som v ňom navrhol iný uhol pohľadu na celú situáciu. Domnievam sa, že celá diskusia „konzervatívcov“ a „liberálov“ v cirkvi vo svete aj na Slovensku sa nedá pochopiť a posunúť dopredu bez priznania si nášho veľkého strachu pred ohrozeným a ohrozujúcim svetom súčasnosti. Všetci sme „ozbíjaní“.

Mnohé prejavy hyperkritickosti voči Cirkvi na jednej strane či naopak uzatváranie sa do obranného postoja, odsudzovanie a zakazovanie sú v skutočnosti len rôznymi prejavmi bolesti a strachu z vývoja sveta. Situácia je vážnejšia, ako si myslíme. Oveľa vážnejšia. Tento pohľad dáva pochopiť, čo je zmysluplná služba Bohu a ľuďom tu a teraz. Nevedie cez boj „s tými druhými“, ale cez cestu pochopenia a dialógu.

 

Posledné roky s rastúcimi obavami sledujem, ako si veriaci ľudia preposielajú veľa správ vzbudzujúcich úzkosť – malá vzorka je v perexe blogu. V minulosti som mal pocit, že sa to dá nazvať „kolektívna neuróza“ – úzkostlivá reakcia na stav sveta. Medzitým tento pocit úzkosti trochu povolil. Bohužiaľ, mám dojem, že sme sa len posunuli k ďalšej úrovni. Ku „kolektívnej psychóze“ – k skreslenému vnímaniu reality. 

Vo veľkej skratke možno „konzervatívny“ spôsob reakcie na strach z dnešného sveta opísať takto: Svet minulosti bol dobrý svet. Odvtedy sme opustili Boha a opustili morálku. Ak sa budeme modliť a budeme disciplinovaní a morálne prísni na seba aj na druhých, starý dobrý svet sa obnoví.

Tento pohľad je ilúzia. Boh nikdy nesľúbil, že svet sa nebude meniť. Svet za posledné storočia a desaťročia prešiel obrovskými zmenami. Aj keby sme boli všetci zbožní a svätí, neznamená to, že by sme hneď vedeli ako správne reagovať na nové situácie. Nevedeli by sme hneď vytvárať novú kultúru, nové zvyky, ktoré by zachovali staré hodnoty v nových podmienkach. Zlyhanie konzervatívnych elít je v tom, že sa navzájom utvrdzujú vo svojej „pravde gheta“ namiesto poctivej reflexie meniaceho sa sveta.

Smutné je, že konzervatívci veria v kríž a význam obety, ale akosi pričasto v dejinách sme neobetovali seba, ale tých druhých. Niekedy aj fyzicky, niekedy len nepochopením, neúctou či vytlačením na okraj – inovercov, nemanželské deti, otrokov, sebevrahov, ženy, v niečom odlišných ľudí, ľudí, ktorým to v živote nevyšlo.

 

„Liberálna“ reakcia na súčasný svet sa dá charakterizovať takto: Boh nás každého stvoril s jedinečnými darmi, ktoré máme rozvíjať. Pre pokrok spoločnosti je dôležitá tvorivosť. Treba myslieť pozitívne a nevŕtať sa stále v negatívnych a zahanbujúcich pocitoch. Keď všetci ľudia budú takíto, spoločnosť sa posunie na úplne novú úroveň. Najväčšou hrozbou je autoritatívnosť, ktorá ubíja tvorivosť.

Tento pohľad je ilúzia. V období relatívneho blahobytu sme si nevšimli, že toto nie je celá pravda o svete. Svet je tvrdý a niekedy krutý. V situáciách ohrozenia má ľudstvo sklon k autoritatívnym až násilným spôsobom. Demokracia je v istom zmysle luxus. V minulosti len zlomok populácie bol ušetrený tvrdej fyzickej driny. Dnes je dosť tých, ktorí môžu životom prejsť relatívne bezbolestne. Ich rady na „wellnesové“ prežitie života ale zvyšku ľudstva v skutočnosti vôbec nepomáhajú.

Príklad za všetky – ak máte luxusný dom, dvoch dobrých právnikov a celý život pred sebou, tak sa rozvod dá celkom dobre prežiť. Ak máte lacný trojizbový byt a viac krížikov na chrbte, tak rozvod je katastrofa. Ani len dva normálne byty si už nekúpite. Zlyhanie liberálnych elít je v tom, že v skutočnosti nepomáhajú ľuďom lepšie žiť.

Smutné je, že ľuďom nepomáhajú vynaložiť úsilie, prekonať niekedy aj veľké utrpenie v prospech toho, čo má zmysel a čo je podstatné v živote. „Liberalizmus“ v tomto zmysle slova je antropologický blud. Presvedčenie, že človek dosiahne šťastie, ak bude v stave rovnováhy a naplnenia svojich potrieb, je omyl. Psychológovia ako V. E. Frankl či Jiřina Prekopová už dávnejšie tvrdia, že šťastie je vedľajší efekt zmysluplne vynaloženej námahy. Zaujímavý súčasný psychologický pojem resiliencia (odolnosť) neznamená hrošiu kožu či pozitívne myslenie, ale spracovanie (aj) negatívnych emócií na primeranú zmenu.

Domnievam sa, že na komunikáciu s takto orientovanými ľuďmi potrebujeme vypracovať „spiritualitu výzvy“. Jej východiskovým bodom môže byť biblický príbeh o bohatom mládencovi. Nie, pointa nie je v tom, že tí, čo výzvu neprijmú, pôjdu do pekla.

 

My, konzervatívci aj liberáli si potrebujeme uvedomiť, že sme všetci „ozbíjaní“. Všetci nejakým spôsobom prežívame a prejavujeme obavy z vývoja dnešného sveta. Potrebujeme dešifrovať reakcie vlastné aj tých druhých a začať sa o tom spolu rozprávať. Každý podľa svojej vlastnej vnímavosti môžeme prispieť k „novej kultúre, ktorá zachováva staré hodnoty“  či k „spiritualite výzvy“, ktorá pomáha priniesť to podstatné do života. Je to jediný spôsob ako prekonať polarizáciu a vzájomnú nedôveru.

 

Môj priateľ bol osobne na diskusii otca biskupa Haľka a pána farára Moravčíka a mal zaujímavý postreh, ktorý som cez Youtube nemal možnosť zažiť: Na diskusii bolo veľmi cítiť, že časť publika fandila jednému diskutujúcemu a časť publika druhému. Je to len ďalšia ukážka toho, že veriaci na Slovensku sú veľmi silne polarizovaní. Silne k tomu prispel prípad otca arcibiskupa Bezáka, ale aj utečenecká téma.

Spomínaná kniha vyjadruje výkrik bolesti a obavy nemalej skupiny „liberálnejších“ veriacich na Slovensku. Je pravda, že kniha je kontroverzná. Niekedy je dosť subjektívna alebo generalizujúca. Rozumiem aj tomu, že niektorí sa ňou cítia urazení. Aj výkriky ozbíjaného boli subjektívne. Boli preto menej pravdivé? A nebolo sa nimi treba zaoberať? Pre zmenšenie polarizácie medzi veriacimi na Slovensku je jednou z potrebných ciest pokračovať v diskusii a sústrediť sa na pozitívne podnety z knihy. 

Rád by som spomenul jeden podnet z knihy (a predtým z výzvy Teofóra): viri probati (neskoré kňazské povolania). Som presvedčený, že „overení muži“ prispejú k rozvoju Cirkvi na Slovensku. Tento bod spomínam aj z osobných dôvodov. Môj otec sa za svojho života nikdy na Cirkev nesťažoval. Iba raz povedal vetu, ktorú som vtedy nechápal: „Cirkev je moja najväčšia láska, aj moja najväčšia bolesť.“ Až po jeho smrti som sa dozvedel viac o jeho túžbe stať sa vo vyššom veku kňazom. Tiež presadzoval stály diakonát a v obidvoch otázkach nenašiel u biskupov v tom čase podporu.

 

Veľmi ma znepokojuje, že sa hovorí, že Karol Moravčík a ďalší kňazi, ktorí sa na napísaní knihy podieľali, budú preložení do iných farností. Je mi jasné, že o pôsobení kňazov rozhoduje biskup a žiadny kňaz neostane na svojom mieste naveky. Na druhej strane sa veľmi obávam, že takýto krok len ďalej posilní polarizáciu veriacich a atmosféru v Cirkvi na Slovensku privedie na bod mrazu.

Veľmi sa prihováram za to, aby duchovní pastieri slovenskej katolíckej Cirkvi použili dobrotivý prístup milosrdného Samaritána k ľuďom, ktorí majú vo vzťahu k Cirkvi rany na duši, ktoré my ostatní nechápeme. A aby ľuďom, ktorí cítia strach z vývoja súčasného sveta, pomohli vystúpiť z obranného postoja a pochopiť znamenia čias. Áno, mám na mysli tých zbožných ľudí (bez irónie), ktorí sa na Facebooku pozitívne vyjadrujú o Kotlebovi alebo kritizujú odvážny postoj slovenských biskupov k utečencom. My všetci potrebujeme počuť múdre slová kňaza prenasledovaného za komunizmu: „Tento svet je poriadny cirkus, ale náš Otec je v ňom principálom.“  

 

Autor blogu patrí do farnosti pána farára Karola Moravčíka.

 

Foto autor

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo