Zamyslenie k evanjeliu tejto nedele nájdete tu a k druhému čítaniu tu. 

Medzi tie zvitky Starého Zákona, ktoré problém s akceptáciou zo strany Kristových nasledovníkov až taký nemali, nepochybne patrili Žalmy. Jasným príkladom je tohtonedeľný úryvok zo Skutkov apoštolov (2, 14. 22b-33), ktorý si vypočujeme ako prvé čítanie. Ide o časť turíčnej reči apoštola Petra, v ktorej chce na základe hebrejskej Biblie podložiť, že Ježišova smrť sa udiala v zhode zaznamenaného Božieho slova. Ako dôkaz cituje značnú časť Žalmu 16 (vv. 8-11), ktorý je v liturgii následne použitý ako medzispev.

Ak teda tento najslávnejší kráľ Izraela nehovoril o sebe, tak potom o kom?Zdieľať

Apoštolova perspektíva používa textovú tradíciu, ktorá už v nadpise samotného žalmu prisudzuje jeho autorstvo kráľovi Dávidovi. Hlavným záujmom novej kresťanskej interpretácie sa v ňom pre Petra stáva osobitne v. 10 v znení: „Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj Svätý videl porušenie.“ Logickým argumentom poukazuje na to, že Dávidove slová o záchrane využívajúce takpovediac záhrobnú terminológiu sa nedajú aplikovať doslovne. Dávid aj podľa Písma zomrel a jeho hrob sa uctieva v Jeruzaleme. (Ako zaujímavý fakt tu vyznieva, že ak dnes navštívite v Jeruzaleme tradičné miesto Večeradla, v ktorom sa mala udiať aj udalosť zostúpenia Ducha Svätého, tak dnes prakticky ide o poschodie budovy v ktorej prízemí sa uctieva Dávidov hrob.) Ak teda tento najslávnejší kráľ Izraela nehovoril o sebe, tak potom o kom?

Podľa Petra Dávid prorokoval a Boh mu dal poznať, že jeho potomok Ježiš vstane z mŕtvych. Písmo, recitované a modlené nespočetnekrát pri židovských bohoslužbách, tak obsahovalo podľa prvých kresťanov zmysel, ktorý sa zjavil a naplnil až v osobe spoznaného Mesiáša. Odborne sa pri tom dnes hovorí o duchovnom, konkrétnejšie alegorickom zmysle Písma, ktorý je tu špecificky poňatý kristologicky. Čo však na to odborníci?

Je pravda, že súčasný novodobý trend teologického výkladu Biblie sa zameriava na to, aký zmysel a význam mal text v čase a priestore jeho vzniku. Takýto pohľad zaradzuje Žalm 16 medzi individuálne žalospevy, v ktorých žalmista prosí o súkromné potreby. Jeho pôvodné náboženské využitie tak bolo skôr na spôsob súkromnej modlitby. Žalmista v ňom rozjíma vyznáva základné pravdy o zmysle života, ktoré sú podľa vtedajšieho zmýšľania zamerané na pozemský život.

Múdrosť tradične viedla človeku k tomu, aby mohol viesť život v súlade s Božou vôľou.Zdieľať

Pozrime sa na text, ktorý nám ponúka liturgia. Úvod (1-2a+5.) začína výzvou k Bohu o ochranu. Modliaci sa pravdepodobne nachádza v nám neznámom nebezpečenstve. Dôvodom na zásah zhora má byť to, že tu žalmista vyznáva, že jeho jediným vládcom je Boh Jahve. Od panovníka sa vždy tradične očakávala aj ochrana svojich poddaných. V prvej strofe následne skáčeme do strednej časti Žalmu, ktorý sa točí okolo Božieho daru krajiny. 5. verš nám dáva dojem, ako keby tieto verše vyslovoval Levita. Ako je totiž známe (porov. Nm 18,20), tento kmeň pri prerozdelení Kanaánu nedostal žiadnu časť, ale „len“ vybrané mestá na území všetkých kmeňov, pretože ich primárnou úlohou bola služba v rámci kultu. Bez spoľahu na nejaké teritórium bol ich podielom takto skutočne „iba“ Pán.

V druhej časti (7-8.) počúvame o chvále Pána za dar múdrosti. Tá tradične viedla človeku k tomu, aby mohol viesť život v súlade s Božou vôľou. Ide o taký veľký dar, že je ním celý človek riadený vedený ešte aj počas nočného odpočinku. Takáto Božia blízkosť zároveň zabezpečuje istotu v každej životnej situácii.

Boh na svojich verných (svätých) nezabúda ani v diere (porušení).Zdieľať

A aj preto sa žalmista môže cítiť v noci v bezpečí (9-10.). Téma noci tu v posledných veršoch Žalmu prechádza do symboliky večnej tmy hrobu a podsvetia. Prekvapujúco nám tak zaznievajú slová, ktoré zjavne vidia nádej aj za hranicou, po ktorej prekročení už niet na základe ľudskej skúsenosti návratu. Boh na svojich verných (svätých) nezabúda ani v diere (porušení).

Posledný 11. verš celého Žalmu tak opäť uisťuje, že s Bohom sa človek nestratí ale nájde naplnenie všetkých svojich túžob.

Vidíme teda pohľady, ktoré možno aplikovať na Krista, ktorý šiel v ústrety smrti s istotou, že ho v tom Boh nenechá samého. A zároveň môžeme Žalm aplikovať na seba s vierou, že nás s Ježišom spája rovnaké človečenstvo, ktoré nie je nášmu Otcovi nikdy ľahostajné.

Lukáš Durkaj

Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta.

Foto: wikimedia; Dávidova hrobka