Uplynul rok odo dňa, keď Rusko vojensky zaútočilo na Ukrajinu. Za ten rok sme počuli neúrekom názorov a prognóz na priebeh a výsledok vojny od politických analytikov, vojenských expertov a verejne známych osôb. Vychádzali z vojenských, frontových a politických skutočností a neraz aj zo želaní výsledku. Trochu iný pohľad získame z poznania histórie vojnových konfliktov. Nie nadarmo sa vraví: Historia magistra vitae. Tak ako plynie čas, mení sa spoločenská scéna, „kostýmy“, prostriedky, ale správanie ľudí sa takmer nemení. Aj preto na základe poznania javov z minulosti môžeme cum grano salis odhadovať priebeh toho, čo sa deje dnes.

Jeden z typov vojnových konfliktov bol taký, že veľká a silná mocnosť napadla podstatne slabšiu krajinu. To skončilo obyčajne porážkou a podrobením si slabšej krajiny. No vojna na Ukrajine nie je prípad takého konfliktu. Ukrajina je síce menšia a slabšia, ale tým, že sa na jej podporu postavili USA a EÚ sa pomer síl značne vyrovnal. Skutočnosť, že ekonomická podpora hrá neraz rozhodujúcu úlohu dotvrdzuje v II. svetovej vojne konflikt medzi nacistickým Nemeckom a Sovietskym zväzom a spojencami. Vystihlo to lapidárne ľudové vyjadrenie z tých čias: „Bojovali medzi sebou rasa /Nemecko/ a masa /Sovietsky zväz/, ale keď sa k mase pridala i kasa /USA/, tak rasa utrpela porážku.“

V histórii ľudstva však bolo neúrekom konfliktov, keď rozdiel v sile protivníkov nebol príliš veľký. Vojnový konflikt sprevádzali striedavé úspechy a porážky. Nakoniec skončil rokovaním o podmienkach mieru v okamihu, keď obe strany boli úplne vyčerpané ľudsky i materiálne. Zaujímave na tom je, že podmienky mieru sa obyčajne len málo líšili od status quo pred vypuknutím konfliktu. Dobrou ilustráciou takto prebiehajúcich konfliktov je množstvo vojen medzi moslimským svetom a kresťanskou Európou, ktoré trvali stáročia. V tejto súvislosti sa aj pre chladného pragmatika natíska otázka, či tie hekatomby ľudských obeti a nesmierne materiálne škody stáli za to, aby sa na koniec konfliktu dospelo k status quo pred konfliktom?

Zaznieva nemálo hlasov, že Rusko musí byť a bude porazené. Keby to znamenalo jeho odchod z Ukrajiny, tak poviem v poriadku. No zazneli aj hlasy, že Rusko musí skončiť ako impérium a rozpadnúť sa. Je pravdou, že aj veľké impéria skončili: Rímska ríša, Byzancia, v istom zmysle aj cárske Rusko. Ale príčinou ich konca neboli vojenské porážky, ale vnútorný rozklad, a tým aj oslabenie. Vojnové prehry boli dôsledkom tohto rozkladu. Napríklad v Rímskej ríši boj o moc znamenal v období cisárstva občianske vojny a máloktorý z cisárov mal to šťastie, že zomrel prirodzenou smrťou. /Napríklad zo 4 julsko-claudiovských cisárov nezomreli prirodzenou smrťou Caligula, Nero a Cladius./ No v každom prípade po páde impéria nasledoval chaos, množstvo lokálnych vojnových konfliktov a ďalšie ľudské utrpenie.

Je šanca, a história vojnových konfliktov to napovedá, že konflikt na Ukrajine môže skončiť mierovým rokovaním s dohodou, ktorá bude blízka stavu pred vypuknutím vojny - teda skončí tak, ako sa to neraz stalo v minulosti. To veľké ľudské utrpenie a nesmierne materiálne škody stáli za to, alebo je ľudstvo nepoučiteľné?