Stručne, jasne a pritom poeticky

Zamyslenie na evanjelium tejto nedele nájdete tu.

To všetko však neznamená, žeby sa básnická forma a štýl v Novom Zákone nenachádzali vôbec. Ich príklady sú roztrúsené naprieč celou knižnicou kresťanskej časti Biblie. A paradoxne, podobne ako tomu často je aj v Starom Zákone, patria časom svojho vzniku k jej najstarším častiam. Ich pôvod odborníci často hľadajú v modlitebnej a bohoslužobnej praxi prvých kresťanov. Ak opomenieme prevzaté citácie, medzi najznámejšie samostatné kúsky môžeme zaradiť chválospevy z Lukášovho evanjelia (Benediktus, Magnifikát, Nunk dimittis), Jánov prológ, nebeskú liturgiu v Apokalypse či kristologické hymny z Kolosanom a Efezanom. Okrem týchto dlhších básni a piesni sa pri pozornom čítaní stretávame aj s niekoľkoveršovými pasážami, ktoré s okolitým textom splývajú a je potrebné ich pri analýze vyčleniť. Aj tieto viacero učencov zaradzujú do sféry formúl vyznania, ktoré sa mohli vyžadovať od krstenca v momente jeho vstupu do Cirkvi. Niečo také nachádzame aj v našom nedeľnom čítaní.

Evanjelium samo totiž spútané nemôže byť a paradoxne tak dáva apoštolovi pocit pravej slobody. No jeho cena sa najviac prejavuje v jeho schopnosti priniesť ľuďom spásu.Zdieľať

Úryvok je vybratý z druhej kapitoly Druhého listu Timotejovi. Podobne, ako ostatné „Pastorálne listy“, je aj tento formulovaný veľmi prakticky ako súbor rád a napomenutí majstra svojmu učeníkovi, ktorý preberá štafetu vedúcej pozície v štruktúrach mladého cirkevného spoločenstva. Osobitou črtou tejto epištoly je, že preberá formu akéhosi závetu. Pavol je v texte silno prítomný ako trpiaci väzeň, ktorý na sklonku svojej misijnej činnosti očakáva blízku mučenícku smrť.

Téma okov a útrap sa rozvíja od samého začiatku listu po osobnom pozdrave (1, 6) a zasahuje aj prvú polovicu druhej kapitoly. Zarezonuje potom opäť v závere listu. Prvá časť čítania (v. 8-10) sa teda venujú hodnote evanjelia o Kristovi, pre ktoré je hodno ísť aj do väzenia. Ono samo totiž spútané nemôže byť a paradoxne tak dáva apoštolovi pocit pravej slobody. No jeho cena sa najviac prejavuje v jeho schopnosti priniesť ľuďom spásu. Čiže záchranu pred skutočným nebezpečenstvom. Pavol tieto svoje uistenia následne posilňuje veršami, ktoré, ako sme uviedli v úvode, majú svoju autonómnu poetickú formu.

Ich vyčlenenie pritom nie je náročné, pretože začínajú formulkou „Spoľahlivé (vierohodné) je to slovo“ (2 Tim 2,11), ktoré sa ako taká objavuje iba v ostatných pastorálnych listoch (porov. 1 Tim 1,15; 3,1; 4,9; Tít 3,8). Konkrétne sa tu bavíme o štyroch vetách (veršoch), v ktorých autor prechádza do prvej osoby plurálu, a ktoré majú totožnú podmieňovaciu stavbu.

Kto chce v budúcnosti vládnuť s Kristom musí mať cieľ vždy na zreteli a nesmie podľahnúť tak zlým ako aj dobrým časom.Zdieľať

„Ak sme s ním zomreli, s ním budeme aj žiť.“ Predstavuje sa tu známy novozákonný paradox, ktorý je jasnou narážkou na Ježišovo a Pavlovo učenie (porov. Rim 6,8). Ku skutočnému životu sa dá dostať jedine cez spoluúčasť na Kristovej smrti, ktorá sa osobitne deje v momente krstu.

„Ak vytrváme, s ním budeme aj kraľovať.“  Ďalej sa vyjadruje priamy vzťah medzi víťazstvom a nutnosťou mať disciplínu a trpezlivosť. Ako jasnejšie odkazy sa nám tu vyjavujú obrazy vojaka a roľníka, ktoré Pavol použil niekoľko riadkov skôr (porov. 2 Tim 2, 3-6). Toto povzbudenie počíta s tým, že Timotej a vlastne každý kresťan musí vo svojom živote počítať so sústavnou zmenou okolitých podmienok. Kto chce v budúcnosti (doslova v gréčtine) vládnuť s Kristom musí mať cieľ vždy na zreteli a nesmie podľahnúť tak zlým ako aj dobrým časom.

Na nestálosť ľudskej povahy však odpovedá Božia stabilita.Zdieľať

„Ak ho zaprieme, aj on zaprie nás.“ Kruté konštatovanie, ktoré však poznáme aj priamo z Ježišových úst v evanjeliu (porov. Mt 10,33; Lk 12,9), vyjadruje reciprocitu Božieho postoja voči nášmu. Človek má hrôzostrašnú schopnosť Boha odmietnuť, v čom mu Pán brániť nebude. Na nestálosť ľudskej povahy však odpovedá Božia stabilita v poslednej vete hymnu, ktorá sa ale zo schémy vymyká.

„Ak sme neverní, on ostáva verný, lebo seba samého zaprieť nemôže.“ Ani zapretie ani naša neverná nestálosť, ktorými si človek vlastne sám poškodí, nedokáže naštrbiť Božiu vernosť. Výklad by mohol byť aj takýto. Človek by chcel zapretím Boha vymazať. To sa však nedá. Vymaže ním akurát tak sám seba. No aj tak nad všetkým stojí vernosť, ktorá dáva aj neverníkovi vždy akúsi štipku nádeje.

Čo sa ťažko vyjadruje dlhými traktátmi možno niekedy lepšie vyjadriť jednoduchými poetickými veršami. Nech sú nám teda dostatočnou duchovnou potravou.

Lukáš Durkaj

Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta.

Foto: wikimedia