Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
18. september 2022

Čo som videl v „denacifikovanom“ Charkive?

​Je 27. Júla 2022, 4:10 ráno. Sedím v izbe, v centre mesta Charkiv a čakám na druhý výbuch, ktorý by dal definitívnu bodku za mojím kľudným spánkom. Skutočne prišiel. Steny s oknami sa s hlasnou vibráciou zatriasli. Ako som sa neskôr dozvedel, tento výbuch bol len niekoľko sto metrov od nás.
Čo som videl v „denacifikovanom“ Charkive?

Rozmýšľam, čo vôbec písať o niečom takom, ako je vojna na Ukrajine? Mudrovať veľmi nechcem. Veď predsa takých odborníkov je plný Facebook, všakže? Posnažím sa teda zreferovať to, čo som zažil za dva týždne prežité na vojnou zasiahnutej Ukrajine. Myslím, že aj bez môjho subjektívneho pohľadu si môže urobiť názor každý sám.

Ale poďme pekne od začiatku. Tak ako väčšina z nás, aj ja som 24. Februára rozmýšľal, ako môžem pomôcť barbarsky zasiahnutým susedom z Ukrajiny. Mnohí už strávili viacero hodín ako dobrovoľníci na hranici, či v utečeneckých centrách na Slovensku. Ja som však bol vzdialený 8000 km, v americkom Detroite, kde som začínal môj posledný semester maturitného ročníka. Po pár týždňoch vojny som využil pomoc Slovenského kostola v Sterling Heights a zorganizoval môj klavírny benefičný recitál. Spolu sa vyzbieralo viac ako $3000, ktoré som sa rozhodol darovať Slovenskej Katolíckej charite. Po návrate z USA som kontaktoval charitu ohľadom doručenia ďalších peňazí a dozvedel sa, že na Ukrajine je núdza o dobrovoľníkov. O pár týždňov som sa teda prvý krát vydal do východoukrajinského mesta Charkiv, vzdialeného asi 20 hodín jazdy autom. Po naložení dodávky sme sa s pracovníčkou charity vydali na Maďarsko-Ukrajinskú hranicu. Vraj preto, že Slováci robia často problémy. Hranicu prechádzame za menej ako tri hodiny, doplna naložení jedlom, hygienickými potrebami, zdravotníckym materiálom, či pecou na pečenie chleba. Na hranici ukrajinský colník pýta pár hygienických potrieb pre svoje deti.

 

Slovensko-Ukrajinská hranica z obidvoch strán

Mimofrontová Ukrajina

V noci prichádzame do mesta Mukačevo v Zakarpatskej oblasti. Od lokálnej charity dopĺňame ďalšie zásoby cukru, konzerv a tiež liekov. Už na Zakarpatí je cítiť inakosť Ukrajiny. Staré sovietske lady, deti bez sediel na koňoch v strede mesta, ale aj kontrastné Porsche s BMW. Prvú noc pár minút od Slovenských hraníc je počuť sirény. Zoznamujem sa so slovom „Повітряна тривога”, ktoré znamená „vzdušná siréna“ signalizujúca raketu letiacu v okolí. Rakety padajúce v Zakarpatí sú skôr výnimkou ako pravidlom, ale sirény sú zapnuté z dôvodu nevyspytateľnosti rakiet, ktoré často na poslednú chvíľu úplne zmenia smer dopadu.

Ako prvé máme namierené do mesta Dnipro na východnej Ukrajine. Na Zakarpatí nás na blok poste (miesto, kde ukrajinská armáda kontroluje vozidlá) zastavujú prví vojaci.

Vojenská kontola na jednom z blokpostov

Od Ľviva na východ je od začiatku vojny zákaz nočného vychádzania a tak prvú noc prichádzame do mesta Umaň, ktoré sa nachádza na pol ceste medzi Kyivom a Odesou. Historické mesto, z kedysi väčšinovým židovským obyvateľstvom, zažilo na začiatku vojny ruské raketové ostreľovanie s viacerými obeťami. Ráno taktiež vstávame za zvuku sirén. Po ceste do Dnipra sa zastavujeme v obchodnom dome „Epicentr“ kúpiť školské potreby pre deti utekajúce z okupovaných území. Náš nákup však znovu preruší siréna a niekoľko stoviek ľudí je z obchodu vyhnaných za pár minút. Raketa našťastie nepadla nikde nablízko, ale tak ako každý deň skomplikovala životy aj tisíckam Ukrajincov.

Východná Ukrajina

Pri príchode do Dnipra je vojnu cítiť o čosi viac. Na blok postoch nás kontrolujú omnoho dôraznejšie a aj v meste je vidieť oveľa viac vojakov. Onedlho nás víta veselý otec Vadim, ktorý pôsobí ako vojenský kaplán v Doneckej oblasti. Ukrajinská pohostinnosť sa nestratila ani uprostred vojny a popri jedle sa dozvedáme najnovšie informácie z frontu. Po chvíli Vadim na chvíľu odíde, vráti sa s ruským balistickým plátom. „Je z vesty mŕtveho ruského vojaka. Nedávno mi ho doniesol kamarát z frontu.“

Balistický plát mŕtveho ruského vojaka

Napriek tejto krutej situácii je v jeho reči cítiť odpustenie. Nevnucuje ho matkám, ktoré prišli o svoje deti ani ženám, ktoré prišli o svojich mužov. Jednoducho vraví: “Odpustíme a nepomstíme sa.” Okolo jedenástej večer sa znovu rozozvučí siréna a o desať minút na to sa zo spravodajskej aplikácie dozvedám, že nad mestom bol zostrelený ruský dron. Frontová línia sa tu nachádza asi 2.5 hodiny južne od mesta. Na ďalší deň máme naplánovanú návštevu nemocnice, do ktorej charita dodala sanitky a medicínske pomôcky z Belgicka. Nemocnica, strážená vojakmi, bola dva roky zasiahnutá covidom a od 24. februára do nej prichádzajú aj mnohí civilisti a vojaci z Doneckej oblasti. Keď sa vedúceho lekára pýtame, čo je v nemocnici najviac treba, odpovedá: „Všetko.“ Po zložení niektorých vecí v Dnipre sa nám po ceste pokazila dodávka, ktorú nám však ochotní Ukrajinci odovzdali hneď na druhý deň zadarmo opravenú.

Mesto Charkiv

Budova ekonomickej fakulty v centre mesta Charkiv 

Na ďalší deň sa dostávame do (kedysi) druhého najväčšieho mesta Ukrajiny, Charkiva. Prečo Charkiv a nie Charkov? Jednoduchá odpoveď. Rusky: Charkov, Ľvov, Kyjev. Ukrajinsky: Charkiv, Ľviv, Kyjiv. Táto jazyková zmena bola napríklad v angličtine prijatá už v roku 2014 po ruskej anexii Krymu. Všetky názvy ukrajinských miest sa tak zmenili z ruských na ukrajinské.  Toto mesto malo pred vojnou 1,5 milióna obyvateľov. Momentálne sa počet obyvateľov odhaduje na zhruba 700 000. Charkiv patrí na Ukrajine medzi najviac nebezpečné mestá. Keď vojak na blok poste počuje, že tam ideme mávne rukou a povie: „Good luck!“  Toto mesto sa nachádza asi 20 minút od ruských hraníc a zhruba 15 minút za mestom sa nachádza frontová línia odkiaľ ruská artiléria denno-denne ostreľuje mesto. V prvých týždňoch vojny sa týmto mestom premávali ruskí vojaci na tankoch, či lietadlách. Po tom ako ukrajinská armáda začala oslobodzovať mesto, prebiehali v meste tuhé boje so stovkami mŕtvych. Až tu Vám skutočne dôjde, že sa nachádzate v meste, ktoré plne zasiahla vojna. Ihneď pri príchode do mesta cítiť z ciest vibráciu spôsobenú množstvom ruských tankov, ktoré spravili do ciest ryhy. Prechádzame najväčším námestím v Európe a z auta je vidieť, že viacero budov v meste je značne zasiahnutých dopadmi rakiet. Zväčša školy, úrady, univerzity, či polície sú medzi najviac zasiahnutými budovami v centre.

Lokálna charita

Prichádzame do charity a vykladáme tovar. Šéfujú jej dvaja poľskí kňazi, ktorí sa aj po začatí vojny rozhodli ostať a pomáhať. Takmer celú humanitárnu pomoc v tejto oblasti zabezpečujú cirkevné organizácie, kde je vidieť ich veľký zmysel v praktických skutkoch. Najreálnejšie si dokážete predstaviť to, čo sa tu odohralo vtedy, keď kráčate ulicami tohto mesta. Stopy po guľkách sú viditeľné na stenách, kostoloch, či kaviarňach. Z odtlačku, ktorý nechal na ceste vybuchnutý granát urobili Ukrajinci odkaz všetkým, kráčajúcim naokolo.

Diera po granáte s nápisom: "Načo takýto kvietok?" 

Na večeru hľadáme údajne otvorený kebab stánok, čo sa nám po pár desiatkach minút podarilo. Pani nám nakoniec z okienka zapraje „tichú a hlavne bezpečnú noc.“ Kebab nesieme na lokálnu faru, kde takmer každý večer prichádzajú na večeru policajti, aby sa dohodli na programe nasledujúceho dňa charity. Riaditeľ charity sa nám zdôverí s jeho strachom, že počas rozdávania pomoci môže prísť k raketovému útoku. Polícia, ktorá dohliada na bezpečnosť pri rozdávaní pomoci upozorňovala na bezpečnosť pri zhromažďovaní, pretože od začiatku vojny bolo niekoľko prípadov keď raketa priletela do radu stojaceho na humanitárku. Tichá nebola ani táto noc a v našej blízkosti pristáli ďalšie tri ruské rakety. Na druhý deň skoro ráno som sa vybral do centra mesta, aby som odfotil zopár záberov. Pri fotení univerzity ma zastaví vojak v aute a máva aby som išiel k nemu. Pýta odo mňa pas a chce vidieť moje fotky. Prejde galériou a vymaže pár záberov ukrajinských tankov. Na konci mi poďakuje a vysvetľuje prečo ma kontroloval.

 

Sídlisko Saltivka

V ten deň odchádzame na sídlisko Saltivka v severnej časti Charkiva. Pri príchode na miesto počuť hromy a dúfam, že búrka nepríde skôr ako skončíme. Onedlho sa dozvedám, že zvuky v pozadí sú zo zákopov, ktoré ležia iba pár kilometrov za mestom. Na humanitárnu pomoc prišlo v ten deň asi 2000 ľudí, ktorí dostali iba tie najzákladnejšie potraviny na jeden týždeň. Tentokrát ostalo dosť jedla pre všetkých, no podľa slov dobrovoľníkov, na humanitárku často prichádza cez 4000 ľudí a stáva sa, že na posledných v rade už nezvýši. V dvojhodinovom rade čakali zväčša starí ľudia, invalidi, či matky so svojimi deťmi. Mladých a zdravých mužov by ste hľadali len márne. Výnimku z mobilizácie majú tí, ktorí majú tri a viac detí pod 18 rokov. Pri celom procese pomáha vyše 70 dobrovoľníkov z Charkiva, ktorí často nemajú jedlo ani pre seba a svoje rodiny. Mesto už viac ako pol roka v podstate nefunguje a je veľmi náročné uživiť sa.

 

 

Skupina dobrovoľníkov Charity "Spes" 

Po hromadnom výdaji odchádza jedno auto dobrovoľníkov do domov invalidov, ktorí si po pomoc nedokážu prísť sami. My sa presúvame do ďalšieho zničeného bloku v blízkosti, kde žijú mamy s deťmi v pivniciach. Pri príchode vyjde z malých pivničných dverí asi 10 malých detí a s úsmevom nás vítajú. Na stenách deti nechali jasný odkaz ruským vojakom: „Nas ne zlamaty,“ v preklade „nás nezlomíte.“ V jednej pivnici žije 18 ľudí, ktorým prinášame čerstvé ovocie. Na chvíľu si s nimi stihneme zahádzať loptu a ihneď sa presúvame ďalej. Na ľuďoch cítiť napätie, pretože v tejto oblasti to padá obzvlášť často.

Inzercia

Rozdávanie pomoci deťom v Alexejevke a Saltivke 

Tour de Saltivka

Pri odchode sa dám do reči s dobrovoľníkom Viktorom, manželom a otcom dvoch detí. Nie je veriaci, ale od začiatku vojny naplno pracuje pre lokálnu katolícku charitu. Býva na druhej strane Saltivky a pýta sa ma, či by som chcel vidieť aj iné zasiahnuté oblasti v blízkosti frontovej línie. Po chvíli uvažovania som súhlasil. Ešte predtým, ako som nasadol do auta, mi podáva nepriestrelnú vestu. Vraj nikdy neviem, či ju budem potrebovať, a ak chcem, mám si ju dať na seba. Tentokrát to dlhé uvažovanie nebolo. Na začiatku mi poradí, nech sa radšej odpášem. “Ak priletí raketa, z auta sa musíš dostať von čo najskôr.” Po ceste mi Viktor, prezývaný Papa Viťa, vysvetľuje, že pre nich znamená veľa náš príchod až zo Slovenska. Tak ako väčšina ľudí v Charkive, aj Viťa hovorí po rusky. Oveľa ťažšie mu preto rozumiem, no po ukrajinsky pravdepodobne nehovorí. Napriek tomu je jeho odpoveď na všetky moje otázky veľmi jasná. „V týchto bytovkách zahynulo množstvo ľudí, strieľali takmer na každú a nad hlavami nám lietali ruské lietadlá...“ opisuje prvé týždne vojny v Saltivke. Pýtam sa aj na pár klasických hoaxov o oslobodzovaní utláčaných Ukrajincov hovoriacich po rusky. Hovorí, že to nie je nič iné, ako ruská propaganda. „Drvivá väčšina ľudí v Charkove hovorí po rusky... nech sa opýtajú matiek, ktoré prišli o svoje deti ako prebieha oslobodzovanie.“ Ako prvé zastavíme pred zbombardovanou školou. „Chodili do nej obe moje deti... asi pred mesiacom tam v noci priletela raketa.“ Od začiatku vojny prebieha výučba výlučne online, aby sa zabránilo detským obetiam, ako sa to mohlo stať v tejto škole. Keď prichádzame bližšie, je vidno, že v jej okolí je upratané a vyzametané. Vláda sa snaží mesto udržiavať čo najviac v normále a už len ťažko by ste hľadali stopy po zhorených tankoch, či prázdne nábojnice. V parkoch v centre mesta môžete nájsť aj novovysadené záhony kvetov. Pre psychiku ľudí tieto detaily robia veľa a aspoň na chvíľu im pomôžu nemyslieť na krutú realitu. 

Stredná škola pred a po invázií ruských vojsk 

Keď nasadáme späť do auta, všimnem si, že na boku auta je viacero dier od vstrelených projektilov. Pýtam sa ho na to a pokojný Viťa mi vyrozpráva, ako sa dostali pod ruské ostreľovanie pri ceste do predfrontových dedín s humanitárkou. „Mali sme šťastie, že to bolo iba z ľahkých zbraní...“ hovorí. Ďalej sa presúvame do pár sto metrov vzdialeného bloku, v ktorom sa nachádza viacero úplne zdemolovaných bytoviek. Tvrdí, že v tej zdemolovanej bytovke stále bývajú ľudia. Po mojom neveriacom pohľade vytiahne telefón a v okne na deviatom poschodí sa zjaví vysmiata kývajúca babka. Keď sa pýtam na to, čo jedli prvé mesiace, a či mali nejaké zásoby jedla, odpovedá „nie“ a mávne rukou. Nastalo ticho a videl som, že mu spomienky na začiatok vojny neboli príjemné. Po ceste naspäť mi na profilovke ukazuje fotku jeho syna vo vojenskej stíhačke. Pred vojnou slúžil ako vojnový letec a momentálne bojuje niekde v okolí mesta Mikolajiv. Julia a Viťa vždy netrpezlivo čakajú, kým sa im z frontu ozve. 

 

Júlia držiaca ostatok z rakety vedľa zbombardovanej škôlky 

Prečo neodišli?

Prirodzene nám napadne otázka: „Prečo títo ľudia stále ostali v tejto vojnovej oblasti?“ Odpovedí na túto otázku je viacero. Prvý predpoklad k tomu, aby ste mohli opustiť svoj domov, je nájsť spôsob, ako sa z mesta dostať. V prvých mesiacoch vojny hraničilo voľné pohybovanie sa v tomto meste so samovraždou. Ruské lietadlá lietali nad obytnými štvrťami a v uliciach mesta prebiehali boje s ľahkými zbraňami. Ani potom, ako ukrajinské vojská vyhnali Rusov z mesta nebol útek jednoduchý. Aby ste z mesta odišli potrebovali ste funkčné auto s možnosťou natankovať a miesto, kde so svojou rodinou môžete ostať na ceste do bezpečia. Napokon azda najčastejším dôvodom je neochota ľudí opustiť svoje domovy. Sú odhodlaní brániť svoju krajinu a často vyrovnaní s tým, že ostanú vo svojich domovoch nech sa deje čokoľvek. Je to vidieť najmä na starých ľuďoch, ktorí tvorili väčšinu obyvateľov prijímajúcich pomoc. Pre porovnanie, aj starí ľudia na Slovensku majú problém pri chorobe odísť z domu čo i len nemocnice. Preto mnoho Ukrajincov často žije aj  bez kúrenia, elektriny, či vody, rozhodnutí chrániť svoju krajinu až dokonca. 

Cesta severom Ukrajiny

Vraciame sa do Charity a na druhý deň ráno, hneď po skončení zákazu vychádzania vyrážame naspäť. Najkratšia cesta vedie cez Kyiv a jeho okolité dediny a mestá. Bez GPS by ste sa tu zaobišli len veľmi ťažko. Veľa smerovacích značení pri ceste je tu totiž zamaľovaných preto, aby ruské vojská zmiatli. Prechádzame neďaleko Buče, Borodianky, či iných, menej známych zničených lokalít a hneď pri ceste je vidno vypálené benzínky, firmy, či rodinné domy. Aj pri vstupe do hlavného mesta je blok post, pred ktorým sa čaká asi pol hodinu. Cestou naspäť sa presviedčame aj o technických pomôckach, ktoré armáda využíva na kontrolovanie pasažierov. Pri kontrole auta nám vojak prikáže napísať do vytáčania kód, ktorým sa mu zobrazia osobné informácie o telefóne a SIM karte. Kontroluje tak, odkiaľ sme prišli, či s kým sme telefonovali. Za 19 hodín jazdy tak prechádzame celú Ukrajinu a dostávame sa opäť do Mukačeva. Na ďalší deň nás čaká 10 a pol hodiny čakania na hranici. Slovenská strana púšťa autá len veľmi pomaly. Aj mamičkám s malými deťmi prezerajú všetko, čo majú v kufroch. Keď si stopujem koľko trvá vybavenie jednej dodávky slovenskými colníkmi je to neuveriteľná hodina aj niekoľko minút. My sme samotnú kontrolu absolvovali za pár desiatok minút. Zlizli sme si však vulgárne poznámky od colníkov, že načo to vôbec robíme. Na ukrajinskej strane to vyzerá, akoby sa na pomoc týmto ľuďom už zabudlo. Žiadni dobrovoľníci podávajúci jedlo, či pitie. Na slovenskej strane ešte pár stanov ostalo, v ktorých ľudia zabezpečujú registráciu odídencov.

Zničený ruský stroj na odpaľovanie termobarických bômb

Ako môžete pomôcť?

Všetky veci, ktoré som za tých pár dní na Ukrajine zažil a videl ma nenechali tým istým človekom. O necelé tri týždne sme sa do Charkiva vrátili znovu. Tento krát s mojím bratom a zo zoznamu vecí, ktoré bolo treba doniesť, sme sa snažili priniesť maximum.

Momentálne by sme chceli na Ukrajinu priniesť tepelné ohrievače, spacáky, či kapsule na čistenie vody. Keďže všetky tieto veci stoja nemalé financie, chcel by som Vás na záver poprosiť, aby ste zvážili príspevok na podporu našich aktivít na Ukrajine.

 

Peniaze je možné posielať:

Cez Slovenskú Katolícku charitu: https://charita.darujme.sk/ukrajina/

 

Alebo na môj osobný účet:

IBAN: LT25 3250 0751 3468 5837

PayPal: PayPal.Me/janigamarek

 

Veríme, že aj vďaka Vašej pomoci budeme môcť naďalej pomáhať vojnou zasiahnutým Ukrajincom.

 

Ďakujeme! Слава Україні

 

Študent práva na UK v Bratislave, vedúci mládežníckeho spoločenstva a iniciatívny mladý človek. Zaujímajú ma ľudské práva, politika, Biblia, či hudba.

Odporúčame

Blog
Čo všetko ste o práci Tatranských nosičov nevedeli

Čo všetko ste o práci Tatranských nosičov nevedeli

Nosiči v Tatrách patria medzi svetové unikáty zaradené do dedičstva UNESCO. Všetci sme o nich počuli, no len málokto vie, v čom spočíva ich práca a akí dôležití sú na horách. V tomto blogu Vám objasním pravdy a nepravdy o živote Tatranských nosičov, ktorý momentálne zažívam na vlastnej koži.

Blog
Navštívil som Leningrad a Kijev

Navštívil som Leningrad a Kijev

 Na jar som bol na dvojtýždňovom vedeckom pobyte v Leningrade a v Kijeve. Obe mestá vtedy úzko vedecky spolupracovali. Navštívil som špičkové matematické a počítačové kapacity, na ktorých knihy sme, najmä v utorok ráno, čakali pred obchodom vedľa kostola sv. Trojice v Bratislave.

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.