Prečo si sa prihlásil do Akadémie veľkých diel?

Mám veľmi rád umenie a filozofiu. Zaujímam sa o divadelné umenie, hudbu, prednes, poéziu. Mal som pocit, že veľké diela, ktoré sú v názve Akadémie, nemám zvládnuté alebo ich nepoznám. Akadémia mi dáva niečo, čo mi v škole chýbalo. Tam sa stretávame s umením formálne, ide sa po povrchu, učíme sa poučky o dielach. V Akadémii spoznávame umenie formou diskusie a to je podľa mňa jeden z najlepších spôsobov.

V čom sa vďaka Akadémii rozvíjaš?

Pred Akadémiou som si myslel, že moja schopnosť vyjadrovať názory a argumentovať, je celkom dobrá. Vplyvom kolektívu, v ktorom som sa ocitol, som prišiel na to, že to tak nemusí byť. Zrazu som zažil aj to, že nie vždy viem dobre a jasne formulovať svoje myšlienky.

Akadémia mi pomohla sa v tom zlepšiť. Nadviazala na môj vnútorný oheň, na to, že som pokladal za dôležité mať svoj názor a vedieť ho vyjadriť. Individuálny prístup, malá skupina a vôbec celý program rozvíja v ľuďoch iskru, ktorú v sebe majú. Po roku a pol vnímam, že v našej skupine som jeden z tých, ktorí sa hlásia o slovo a svoj postoj vyjadria otvorene pred všetkými.

Stalo sa ti, že si musel prehodnotiť svoj názor?

Áno. A uvedomil som si pri tom, že aj keď s niekým nesúhlasím, nie je správne toho druhého odsúdiť, ale mám začať počúvať a prihliadať k tomu druhému s láskou a snahou zobrať si z toho čo najviac.

Dôveru sme budovali v momentoch, keď sme prišli k otázkam, ktoré sa nás osobne dotýkajú. Zdieľať

V klube ste desiati študenti. Aká ste skupina?

Na škole vznikli tento rok dva kluby Akadémie. Naša skupina sa trochu obmenila, niektorí odišli a pridali sa aj noví. Všimol som si, že tí, ktorí sme v Akadémii už druhý rok, si dokážeme prirodzene vziať slovo, keď chceme niečo povedať. Niektorí noví ešte nevedia vyjadriť svoj názor alebo majú strach povedať ho nahlas. Bol som podobný, jednoducho som sa bál alebo som radšej počúval ostatných. Toto však Akadémia dokáže odbúrať.

Ako?

My sme si medzi sebou získali dôveru. Budovali sme ju najmä v momentoch, keď sme prišli k otázkam, ktoré sa nás osobne dotýkajú. Cez tieto otázky sme hovorili o svojej osobnej skúsenosti a odhaľovali sme svoje vnútro ostatným. A to je prekonávanie určitého strachu. Pretože akonáhle sme vnútorne nahí pred ostatnými, tak sme zraniteľní. Väčšina ľudí to nechce, ale na seminároch Akadémie sa o to snažíme.

Prečo je to podľa teba dôležité?

Pomáha to rozšíriť tému a vnútorne sa obohacujeme. Vzbudzuje to v nás empatiu. Učí nás to neposudzovať ostatných a vedieť si vziať niečo z toho, čo ten druhý hovorí, aj keď s ním možno nesúhlasím.

Klub Akadémie veľkých diel na Gymnáziu v Leviciach

Ako vyzerá typický seminár Akadémie?

Dobrý seminár je taký, ktorý si učiteľ dopredu pripraví, ale zároveň je otvorený tomu, aby študenti diskutovali sami medzi sebou. Väčšinou trvá hodinu a pol, ale niekedy sa predĺži aj na dve hodiny. Na začiatku sa zvykneme porozprávať, ako sa máme. Je super, že vieme nahlas zhodnotiť, čo potrebujeme; či sa trochu prebudiť alebo naopak upokojiť. Potom rozoberáme dielo a väčšinou ideme prirodzene za tým, čo nás zaujíma. Sústredíme sa na pasáže, ktoré nás zaujali. Každý môže priniesť svoje postrehy. Keď prídeme k dôležitej otázke, zastavíme sa a hľadáme na ňu odpoveď tým, že o nej diskutujeme. Je to väčšinou veľmi zaujímavé a obohacujúce. Na konci sa snažíme seminár zhrnúť a uzavrieť.

Čo je jadrom seminára?

Pre mňa je dobrý seminár vtedy, keď prebehne ohnivá diskusia. Keď v diskusii počujeme kultivovanú a láskavú výmenu argumentov z dvoch strán. K tej môže prísť iba vtedy, keď má k tomu kto čo povedať. Nestáva sa to zakaždým, no keď to príde, je to úžasné, lebo zrazu sa otvorí úplne iný svet, ktorý nám odhalia tí druhí. Zo všetkého najlepšie je, keď sa stretnú ľudia s úplne inými názormi. Najmä, keď sú vo svojich názoroch intelektuálne podkutí a ovládajú argumenty. Aj tí, čo sa nezapoja, si z toho môžu niečo odniesť.

A čo je cieľom diskusie?

Cieľom nie je vyhrať, ale dôjsť k pravde alebo k nejakému dobru, k niečomu, čo pomôže nám všetkým. Je to jednoducho obohacujúce pre každého, kto tam je. A potom ide aj o samotný proces, pretože práve diskusia je tým miestom, kde sa odbúravajú alebo prekonávajú strachy, bariéry, predsudky. Záleží však na tom, či chceme vedieť viac, či sa zaujímame, či chceme rozumieť veciam.

Uvedomujem si, že byť učiteľom je jedno z najťažších, a zároveň najdôležitejších povolaní na svete. Zdieľať

Preniesol by si niečo z toho, čo zažívaš na seminároch Akadémie do bežného vyučovania?

Myslím, že školský systém by mal byť vystavaný viac na báze dobrovoľnosti. Nie v zmysle, že teraz nikto nič nemusí, ale nefungovať na princípe neustáleho hodnotenia, známkovania a trestania. Toto si vážim na seminároch Akadémie, ktorá vytvára chápavé prostredie a netlačí na nás. Nie sme trestaní za to, keď nechceme rozprávať, keď niekedy neprídeme na seminár, keď si možno nestihneme prečítať celé dielo. Keď nastane nejaký problém, vždy sa dá vykomunikovať.

To sú pomerne veľké systémové zmeny. Vedel by si pomenovať aj nejakú pozitívnu zmenu, ktorú  by mohli priniesť učitelia?

Mali by sme sa prestať snažiť robiť všetko rýchlo a vždy prejsť všetko, čo máme naplánované. Keď sa snažíme rýchlo niečo preletieť, tak si z toho často nikto nič neodnesie. Staráme sa iba o to, aby sme splnili úlohu a to je chyba. Ďalej by, podľa mňa, mal učiteľ viac diskutovať so študentmi a mal by byť otvorený. Takisto by mal viesť študentov k tomu, aby sa posúvali ako osobnosti. Uvedomujem si, že byť učiteľom je jedno z najťažších, a zároveň najdôležitejších povolaní na svete.

Zdá sa, že dobrovoľnosť a otvorenosť ťa motivujú učiť sa.

Išiel som do Akadémie motivovaný, chcel som si diela prečítať, pozrieť si ich a niečo sa o nich dozvedieť. Akadémia mi to sprostredkovala a dala mi k tomu diskusné semináre. Keby ma do toho niekto nútil, alebo by hodnotil môj výkon, tak by som bol demotivovaný a asi by som premýšľal nad tým, či má vôbec zmysel prihlásiť sa, pretože nechcem byť pod ďalším stresom.

Myslíš, že ľudia majú v sebe prirodzene takúto túžbu učiť sa a rozvíjať?

V ľuďoch vo svojom okolí to veľmi nevidím, ale to neznamená, že niekde v hĺbke to nie je. Pretože všetci máme sny, túžbu sa v niečom zlepšiť, niečo dosiahnuť. Napríklad veľa ľudí by chcelo vedieť spievať, ale nedostanú sa k tomu, pretože majú strach alebo im v tom chýba  podpora.

Od čoho závisí, ako k tomu pristúpime?

Myslím, že je to o vnútornom nastavení a o tom, či vieme rozpoznať, čo naozaj chceme robiť a oddeliť to od povrchných cieľov. Ja robím veci, či už je to písanie poézie, tvorenie hudby, hranie divadla, preto, lebo ma napĺňajú. Uvedomujem si, že uznanie, pochvala a úspech nie sú až také dôležité. Podstatné je, aby som to robil, pretože chcem, pretože ma to baví, napĺňa ma to a môj život kvôli tomu má zmysel. Pozorujem však, že veľa študentov má povrchnú motiváciu a učia sa síce veľa, ale nerobia to kvôli sebe.

A kvôli čomu?

Mám kamaráta, ktorého od malička viedli k tomu, aby mal dobré známky. Darí sa mu to, popritom športuje a dalo by sa povedať, že je to človek, ktorý v živote určite uspeje. Ale čo z toho, keď nie je šťastný? Povedal mi, že to robí pre ostatných, že nič z toho ho v skutočnosti nebaví a že jednoducho nie je šťastný. Navyše má pocit, že s tým nedokáže nič robiť. Mne, naopak, mama hovorila, že ma podporí v čomkoľvek, čo si vyberiem a bude ma to baviť, ale nech do toho idem na sto percent. Dala mi slobodu si vybrať. Myslím, že človek by mal bojovať za svoje šťastie teraz, v prítomnosti.

Ak si dokážeme zachovať svoje hodnoty, môžeme sa za ne nielen postaviť, ale aj bojovať proti prekrúteným a povrchným hodnotám, ktoré skôr odpútavajú našu pozornosť od toho, čo je dôležité. Zdieľať

Akadémia má za cieľ rozvíjať v študentoch aj kritické myslenie. Prečo je dôležité ho rozvíjať?

Myslím, že preto, aby človek dokázal myslieť slobodne, aby bol skutočne slobodný vo svojom vnútri. Pretože do istého bodu sa dá nechať ostatných, nech rozmýšľajú za nás. Dá sa tak prejsť životom, ale potom sa človek ocitne sám a zrazu zistí, že je stratený vo svojom vnútri. Možno sa nevie orientovať v názoroch spoločnosti a nevie si to usporiadať.

Kritické myslenie nám pomáha tvoriť a vyjadrovať vlastné názory. Nie názory, ktoré sú ovplyvnené, ani nie preberať presné názory, ale jednoducho zbierať a spracovávať informácie a vyvodzovať si z toho vlastné závery.

Prečo je dôležité mať vlastný názor?

Máme svoje hodnoty, s ktorými nás môžu druhí konfrontovať. Ak dokážeme artikulovať svoj názor, potom sa dokážeme za ne postaviť a to nenásilne a slušne. Inak riskujeme, že nám ich niekto, kto je schopný použiť aj násilie a nenávisť, vezme. Ak sa dokážeme postaviť za svoje hodnoty a dokážeme si ich zachovať, môžeme sa za ne nielen postaviť, ale aj bojovať proti prekrúteným a povrchným hodnotám, ktoré skôr odpútavajú našu pozornosť od toho, čo je dôležité.

Ako ti v tom pomáha Akadémia?

Všetko sa to začína tým, keď sa učiteľ spýta: ‚Čo si o tom myslíte? Ako to na vás pôsobí?‘ Už vtedy si musíme vytvoriť svoj názor a povedať ho nahlas. Na tom ďalej staviame. Potom sa dostávame do situácie, keď niekto vyjadrí iný názor. Vtedy dochádza k stretu a ak máme za cieľ dôjsť k pravde, alebo sa nejako posunúť, tak sa snažíme argumentovať, a zároveň počúvať toho druhého. Tým vlastne ten názor okresávame, pracujeme s ním, ako keby to bol nejaký pracovný materiál. Ale snažíme sa to spraviť slušne, s láskou a empatiou, s cieľom posunúť sa.

Jožko (vľavo) ako účastník Letnej Akadémie v Ivanke pri Dunaji

Ktoré diela, s ktorými si sa stretol na seminároch, ťa najviac ovplyvnili?

Určite to bola Newmanova Idea Univerzity. Bol som prekvapený jej nadčasovosťou, hoci dielo vyšlo v roku 1852. A vlastne všetky diela v Akadémii sú nadčasové. Môj najobľúbenejší seminár bol k dielu Obrazy starého sveta. Je to nádherný film. Mám veľmi rád prírodu, často sa zvyknem rozprávať so staršími ľuďmi a mám rád, keď sa zobrazujú veci prirodzene. Asi aj preto sa ma tento film veľmi hlboko dotkol. Jedno z mojich obľúbených diel je aj román Nezabíjajte vtáčika. A dosť silno som sa zamýšľal aj nad Etikou Nikomachovou od Aristotela.

Ktoré témy alebo myšlienky ťa najviac oslovili?

Témy, ktoré rozoberáme na seminároch sú rôzne. Väčšinou sa nás dotýkajú zvnútra alebo sa týkajú dôležitých spoločenských tém. Jednoznačne sa tam niekoľkokrát objavil Boh, čo pre mňa osobne je ťažká téma. Každý má vzťah s Bohom vlastným spôsobom a pre každého znamená niečo iné. Keď mám o tom rozprávať, potrebujem cítiť, že ľuďom môžem dôverovať. To, že sme sa niekoľkokrát o tejto téme rozprávali, mi dalo príležitosť zbaviť sa nejakých predsudkov a prísť na to, že aj keď nesúhlasím so všetkým, čo sa počíta do učenia kresťanstva, tak sa z toho dá zobrať veľa pozitívneho. 

Potom som sa stretol s otázkami ľudských práv, so spolupatričnosťou, láskou voči ostatným, čo je podľa mňa dôležité si pripomínať a diskutovať o tom, aby sme boli chápaví a hľadeli skôr očami lásky. A potom to bola téma vzdelávania a často sa dostaneme aj k téme zmyslu života.

Starajme sa o to, aby sme mali fungujúcu, motivovanú a tak trochu aj vášnivú mladú myseľ. Zdieľať

Vidíš nejaké presahy Akadémie do svojho každodenného života?

Ak pracujeme s témami diel vedome, tak sa nás dotknú. Na jednej strane nám to dáva praktické zručnosti ako vedieť vyjadriť svoj názor, viesť kultivovanú diskusiu, argumentovať, rozvíja to naše rečnícke schopnosti. Ale najmä nás to posúva vnútorne. Keď sa máme rozhodnúť alebo si usporiadať priority, vtedy sa vieme k tomu, čo nám ponúklo dielo, vrátiť. Respektíve, ono to v nás stále zostáva, možno sa nás niečo dotkne počas seminárov a ovplyvňuje nás to, mení nás to ako osobnosti. Považujem za veľmi dôležité, aby sme sa neučili len fakty, ale rástli ako osobnosti a rozvíjali v nás dobro, lásku a rozum, základné a veľmi dôležité vlastnosti.

Predstav si, že stretneš študenta v jeho prvý deň na strednej škole. Čo by si mu povedal - na čo by sa mal zamerať?

Tento rok som si povedal, že, hoci sa v procese vzdelávania snažím byť aktívny, kašlem na to, že ma niekto hodnotí. Vyvoláva vo mne smútok, keď vidím, že človek stratí štyri roky na strednej škole, pretože nepoužíva vlastnú hlavu alebo naháňa dobré známky, ako keby to bolo zlato. Je neustále v strese a nezostáva mu čas na to, aby sa rozprával s ostatnými, aby vnímal svet okolo seba, aby sa staral o seba, aby sa snažil dosiahnuť svoje sny alebo aby mal aspoň radosť z toho, čo robí. Je ochotný prísť o štyri roky na strednej škole, počas ktorých by sa mohol osobnostne rozvinúť na vysokú úroveň.

Podľa mňa, ak chceme niečo zmeniť, posunúť sa ako osobnosti, tak sa musíme preniesť cez to, že možno budeme mať zlé známky. V reálnom živote nás ľudia nebudú hodnotiť podľa toho, aké máme známky, ani koľko faktov ovládame, ale podľa toho, akí sme, a ako s tým, čo vieme a čo máme, dokážeme pracovať. Radšej sa starajme o to, aby sme mali fungujúcu, motivovanú a tak trochu aj vášnivú mladú myseľ. Čo bude zo snáh o bezpečnú a dobrú budúcnosť, keď nie sme šťastní a spokojní v prítomnosti?
 

Rozhovor pripravili Katarína Adamčáková a Kristína Tomeková. 
Zdroj fotografií: Archív J. Urbana a Akadémie veľkých diel