Daniel, prepáč

Daniel, prepáč

Ešte ako dieťa som v polovici sedemdesiatych rokov bol viackrát v modlitebni Cirkvi bratskej na Cukrovej a spoznal som tam niekoľko výnimočných ľudí. Neobyčajným zážitkom bola brigáda väčšej skupiny katolíkov na budovaní modlitebne v Starej Turej v osemdesiatych rokoch. Ale nielen preto hovorím: „Daniel, prepáč.“

V ostatných dňoch sa hanbím. Po pohrebe pátra Srholca a eucharistii pre kazateľa Daniela Pastirčáka niektorí slovenskí katolíci podľahli pokušeniu necitlivo uplatňovať svoje pochopenie pravdy a argumentmi tlačiť druhého „do kúta“. Verím, že všetci zainteresovaní konali v dobrej viere, ale je smutné, ak pravda nie je svetlom pre hľadanie správnej odpovede, ale namiereným prstom. Dokonca sa mi zdá, že sme zatiaľ nenašli ani len tú správnu otázku.

 

Túto nedeľu som mal zaujímavý zážitok. Omšu som trávil vonku pred malým kostolíkom. Okolo prešla skupina mladých ľudí. Vyšší mládenec mal na hrubej vôdzke dobre stavaného pitbulla. Úmyselne nahlas povedal: „Tu sa klaňajú tí veriaci. Tí majú veľa peňazí.“

Zareagoval som: „A ty máš pekného psa.“ Otočil sa, pozrel sa mi do očí a krátko rozmýšľal. Myslím si, že z môjho výrazu tváre nevyčítal odsúdenie alebo iróniu, ale pokojný úsmev. Rozhodne povedal: „Ďakujem.“ Potiahol si z cigarety a išiel ďalej.

Azda som mohol povedať: „Zastávam právny názor, že ste sa dopustili hanobenia národa, rasy a presvedčenia v zmysle paragrafu 198 zákona č. 140/1961 v znení neskorších predpisov. Dovoľujem si vás požiadať, aby ste upustili od tohto konania, lebo zvážim ďalšie kroky.“ Ak som tak neurobil, tak nielen preto, že tie ďalšie kroky by museli byť veľmi, veľmi rýchle.

 

Toho mládenca som neobrátil, ani som nevyvrátil jeho skreslené názory. Ten mládenec ale teraz vie, že veriaci môže byť aj niekto, s kým sa dá normálne porozprávať. Kazateľ Daniel Pastirčák a naši bratia protestanti v ostatných dňoch tento pocit nezískali. Z brata Daniela sme urobili provokatéra či hlupáka. Každému protestantovi sme naznačili, že s katolíkmi treba zaobchádzať v rukavičkách, lebo sú citliví na – pre laika – málo pochopiteľné detaily.

Je jasné, že pravidlá hry musia byť. Eucharistia podľa katolíckej viery nie je len pripomienka dávnej udalosti či hostina ako prejav priateľstva, ale skutočná Kristova prítomnosť. Nepochybne nie je úplne poctivé zúčastniť sa na niečom, ak tomu neverím. Nepochybne katolícka cirkev má právo upraviť pravidlá interkomúnie napríklad formou povolenia od biskupa. Z tohto hľadiska bolo správanie Daniela Pastirčáka spontánne a nekalkulované. Pri spomienke na pátra Srholca, ktorý bol pojmom aj pre ľudí mimo katolíckej cirkvi, to bola pochopiteľná a sympatická okamžitá reakcia.

Čo by teda mohla byť primeraná reakcia v takejto situácii? Podľa môjho názoru bolo možné v dobrej viere eucharistiu podať a dodatočne v súkromí taktne vyjadriť, že táto otázka je vnímaná citlivo a do budúcnosti je vhodné ju riešiť s biskupom. Iste, možno si predstaviť aj veľmi zdvorilé odmietnutie eucharistie s prosbou o ďalšiu diskusiu k tejto téme, ale na zváženie je publikovaný fakt, že pápež František k podávaniu eucharistie pre duchovných iných denominácií pristupuje ústretovejšie.

Možné poučenie z tohto prípadu vidím v tom, že kňazi môžu do budúcnosti konať preventívne. Napríklad pri konfesionálne zmiešanom sobáši sa môžu vopred spýtať protestantskej strany na ich chápanie eucharistie a na záujem o biskupské povolenie.

 

Mimochodom, kánonické právo zaväzuje katolíkov. Smer diskusie považujem za nesprávne položenú otázku, pri ktorej Daniel Pastirčák bol, žiaľ, „na rane“. V slovenských reáliách sa mi podstatnejšia ako disciplinárne či teologické nuansy interkomúnie javí širšia vnútrocirkevná diskusia, ako sa majú katolícki kňazi rozhodovať v špecifických pastoračných situáciách. Tento prípad je totiž aj o provinciálovi donovi Ižoldovi a o tom, či katolícki kňazi na Slovensku majú žiť v obave z nepríjemností, ak sa v dobrej viere dostanú mimo obvyklých mantinelov.

Je veľa zložitých pastoračných situácií napríklad pri príprave na sviatosť manželstva, ako vie dosvedčiť každý kňaz. K citlivým otázkam patrí napríklad aj prístup k sviatostiam pre verejne známe osobnosti, ktoré sa v niektorých bodoch odkláňajú od učenia a praxe katolíckej cirkvi a o ich motivácii možno mať isté pochybnosti. Som presvedčený, že kňazi si zaslúžia usmernenie, ale predovšetkým dôveru a podporu vo svojej neľahkej úlohe, a že posledné slovo má mať pastoračná múdrosť, a nie právnická akurátnosť. V neposlednom rade dúfam, že k duchovným iných cirkví sa budeme správať predsa len trochu inak ako k celebritám či k snúbencom došikovaným na faru autoritatívnou babkou.

Dúfam, že na Slovensku je čas zrelý na diskusiu o špecifických pastoračných otázkach. Myšlienky pápeža Františka k Roku milosrdenstva či synoda o rodine k tomu dávajú veľa podnetov – napríklad veľmi hlboká myšlienka z nemecky hovoriacej skupiny na synode, že v Bohu láska, pravda a milosrdenstvo nie sú protiklad, ale tá istá skutočnosť. Takáto diskusia sa mi zdá zmysluplná a potrebná aj v širšom fóre vrátane laikov na diferencovanejšie pochopenie otázok a prekonanie sklonu k posudzovaniu a neláskavým postojom. Potrebujeme stráviť podnety zo svetovej Cirkvi, aby sme pravdu vnímali ako svetlo, ktoré nám pomáha nájsť primeranú a láskavú odpoveď na mnohé situácie.  EQ je aspoň také dôležité ako IQ... nielen pri stretnutí s majiteľom pitbulla.

 

Foto autor

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo