Vojdem do divadla a podľa pokynu uvádzačky zostupujem dole po nerovných pivničných schodoch. Žiadna divadelná noblesa. Len neomietnuté steny podzemia, taká punková atmosféra, neformálnosť, alternatíva. Ocitnem sa v kryte civilnej obrany. „Kryt ako miesto, ktoré ma má ochrániť, miesto, o ktoré sa v čase ohrozenia musím podeliť s inými ľuďmi,“ čítam v bulletine slová dramaturgičky Valérie Schulczovej.
Techno hudba hučí, stroboskop agresívne bliká. Partia deciek v oversize mikinách sa trasie v rytme techna. Dievčatá s crazy líčením a niektoré s originálnymi účesmi, ležérne oblečené, skoro až chlapčensky. Strih. Hrobové ticho. „Čo nás definuje?“ pristupuje k nám mladá žena. „Neveríme sami sebe. Degradujeme sa,“ vykrikujú ostatné baby. „Slovensko je krásna krajina, no inde je lepšie,“ myslí si chalan. „Bojujeme za niečo, ani nevieme, o čo ide. Davová psychóza. Ideme s davom.“ Táto generácia si neverí. Je však veľmi tolerantná. Hľadajú si vlastnú identitu a zároveň majú pochopenie pre rôzne menšiny a životné štýly.
Nasleduje prehliadka profilov, v ktorých mladí uvažujú, koho by teda v žiadnom prípade nechceli za suseda. Pedofil, úchyl, alkoholik, Róm, homosexuál? Sú to také prirodzené predsudky. Predsudky ako plot, ktorý chráni, ale mladí cez neho vedia aj preliezť. Predsudky ako prostriedky, nie ako ciele. Mladí ich majú, ale vedia hľadieť aj poza ne. A konfrontujú s nimi aj predošlé generácie: „Moja mama nie je rasistka, ale kebyže si domov privediem černocha, tak by ju to položilo. Nemá proti nim nič, ale toto nie!“ A radi provokujú: „Medzi nami a dôchodcami je Mariánska priekopa!“ Túto generáciu ovplyvnila tolerancia. Nebojí sa nových vecí. Komolí slovenčinu s angličtinou. A majú radi tik-tok.
„Čo vo vás vzbudzuje slovo inakosť? Originalitu. Strach. Nepochopenie. Mnoho ľudí sa inakosti bojí. Nepoznajú ju, nechcú ju spoznať. Why not? Prečo si niekto jednoducho nechce pripustiť, že je iný ako ostatní? Chceš byť different, ale nechceš vyčnievať z davu. Ak si iná, si crazy,“ započúvame sa do slov mladej sedemnástky. „Z každej strany počúvame názory ostatných. Ráno sa obliekaš s myšlienkou, či sa bude ostatným páčiť výber tvojho dnešného trička. Alebo či tvoj výstrih nebude pôsobiť too much,“ pokračuje dievča v oversize mikine a voľných nohaviciach. Chce sa všetkým páčiť, všetkým vyhovieť. Chce byť taká, aby ju mali radi. Uznáva, že názor okolia je užitočný. Inšpiruj sa, avšak nezabudni byť sám sebou.
Projekt Generácia Z sa skladá z troch samostatných inscenácií. Prvá z nich Sused, ktorého nechcem je akási „spoveď jednotlivcov, ktorí mohli vyjadriť a otvorene hovoriť o svojich predsudkoch voči akejkoľvek inakosti bez toho, aby ich niekto odsúdil,“ opisuje myšlienku predstavenia Juraj Lizák, riaditeľ Rady mládeže Slovenska. Inscenácia Sused, ktorého nechcem vychádza z výskumu hodnôt mladých ľudí, ktorý v roku 2020 realizovala RmS spolu s partnermi. Vrámci projektu Hodnoty mladých rôznymi aktivitami ako je spoločenská hra, kompas hodnôt, podcasty, súťaže a diskusie rozširujú povedomie o dôležitosti hodnotového ukotvenia a rozvoja mladých ľudí. Cieľom je lepšie porozumieť svetu mladých. O výsledkoch výskumu a sprievodných aktivitách sa dočítate viac na https://hodnotymladych.org/
Výkon konzervatoristov, pravých zoomerov, ma príjemne prekvapil. Organizačne náročný pohyb štrnástich ľudí na javisku bol s prehľadom zvládnutý. Audio efekty s predmetmi, netypickými hudobnými nástrojmi, či náznaky akapely taktiež zaujali. Hra Sused, ktorého nechcem je dynamická, spevavá a tak reálna. Reálna výpoveď generácie zoomerov o predsudkoch, inakosti, tolerancii. Ako vraví Juraj Lizák: „Je v poriadku mať predsudky. Problematické je, ak im dáme priechod do spoločenského diskurzu vedúceho k neznášanlivosti.“
Zdroj: GenZ-bulletin.indd (dpoh.sk)
Autor fotografie: Branislav Konečný