Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
08. február 2022

Cirkev zasiahnutá revolúciou a stanovisko teológa

P. Gregory Hesse, S.T.D., J.C.D., (1953 - 2006), predstavuje vzdelaného predstaviteľa Katolíckej cirkvi. Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) zasiahol hlboko do jeho života, a priniesol mu náročnú výzvu priznať sa jednoznačne k skutočnej, tradičnej a nemennej katolíckej viere aj v súčasnosti. Toto priznanie vyžaduje aj povinnosť odporu voči protikatolíckej revolúcii v Cirkvi a vo svete, prebiehajúcej v posledných desaťročiach. Nasledujúci text prináša stanoviská tohto teológa, so zreteľom na príčiny a dôsledky spojené so súčasným rozvratom v katolíckom svete, na základe rozhovoru, ktorý poskytol v Spojených štátoch amerických, v roku 1997. Predmetné stanoviská vysvetľujú významné skutočnosti a súvislosti, a prinášajú aj nádej pre mnohých súčasných katolíkov. Táto nádej spočíva v presvedčení, že definitívne zničenie Cirkvi prostredníctvom rafinovaných cirkevných reforiem podľa ducha sveta, Pánom Ježišom Kristom bolo predvídané, ale nebude dopustené. Táto nádej je veľmi potrebná pre každého skutočného katolíka, nevyhnutne trpiaceho pre posledné desaťročia vieroučného, liturgického a morálneho rozvratu v Cirkvi.
Cirkev zasiahnutá revolúciou a stanovisko teológa

P. Gregory Hesse

P. Gregory Hesse, S.T.D., J.C.D., (1953 - 2006), pochádzal z Rakúska. Bol vysvätený za katolíckeho kňaza v Bazilike Svätého Petra v Ríme, v roku 1981. Získal licenciát z teológie na Pápežskej univerzite svätého Tomáša Akvinského v Ríme, v roku 1983, a získal aj doktorát v ďalšom období. Stal sa súčasne aj kandidátom na doktora kánonického práva na tej istej univerzite, t. j. z oboch zmienených odborov získal licenciát. Získal aj licenciát z filozofie. Predmetné údaje o jeho vzdelaní pochádzajú z roku 1997. Pôsobil ako sekretár pre Alfonsa Mariu Sticklera, kardinála, vo Vatikáne, v rokoch 1986 až 1988. Stal sa spolupracovníkom portálov Catholic Family News a The Fatima Crusader.

P. G. Hesse priznáva, že svoje vzdelanie získal v prostredí univerzity vyučujúcej najmä teológov pripravujúcich Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965), t. j. väčšinu svojej teológie musel študovať samostatne doma. Súčasne konštatuje, že prišiel do Ríma kvôli kňazskému štúdiu v roku 1976, t. j. v čase šírenia vnímania „pokoncilovej cirkvi“, a „ducha koncilu“. Nový omšový poriadok, t. j. Novus Ordo Missae, zverejnený pápežom Pavlom VI., v roku 1969, priniesol nový omšový obrad, (ďalej len „Nová omša“). Po svojom vysvätení za kňaza začínal si uvedomovať, že Nová omša nemôže sa páčiť Pánovi Ježišovi Kristovi, a to ani z hľadiska obsahu, a ani z hľadiska formy.

Mons. Marcel Francois Lefebvre (1905 - 1991), arcibiskup, je významnou postavou katolíckeho tradicionalizmu, a je zakladateľom Kňazského bratstva svätého Pia X., (Fraternitas Sacerdotalis Sancti Pii X., skrátene „FSSPX“). P. G. Hesse patril k podporovateľom tohto kňazského bratstva.

Prvý vatikánsky koncil (1869 - 1870) a nemennosť pravdy

Prvý vatikánsky koncil (1869 - 1870) je jeden z najdôležitejších a najkrajších koncilov v histórii Cirkvi. Predmetný koncil cituje svätého Vincenta Lerinského, a konštatuje: „V Tradícii jestvuje pokrok, a to v zmysle prehĺbenia a vyjasnenia.“. Avšak vždy v rovnakom zmysle a v rovnakom úsudku. To znamená, že pravda nemôže sa meniť. Ak by ktokoľvek povedal, že pravda môže sa meniť v závislosti od času, prestal by byť katolíkom. To sa vzťahuje na všetkých predstaviteľov Cirkvi, vrátane pápeža.

P. G. Hesse vyzýva na opatrnosť pri hodnotení dôsledkov vyslovovania heréz predstaviteľmi Cirkvi. Heréza predstavuje názor odporujúci náuke Cirkvi. Schizma predstavuje rozdelenie, resp. rozkol.

Materiálna heréza predpokladá existenciu herézy, t. j. heréza existuje v konkrétnom výroku, t. j. nastala, avšak nie je deklarovaná, a nie je úmyselná. Ak pápež by povedal: „Hovorím v súlade s Tradíciou, že Duch Kristov nebráni sa udeľovať spásu cez protestantské cirkvi.“, mýlil by sa v tvrdení, že hovorí v súlade s Tradíciou, a vyslovoval by herézu. Avšak predmetné heretické tvrdenie bolo by neúmyselné, keďže konštatuje mylne, že je v súlade s Tradíciou.

Formálna heréza predpokladá úmysel heretického výroku. Ak pápež by povedal: „Je mi jedno, čo hovorí Florentský koncil, je mi jedno, čo hovorí pápež Eugen IV., ale JA vám hovorím, ... .“, vtedy prestal by byť pápežom. Toto je spoločný názor kánonických právnikov a teológov. Ak pápež by vyhlásil formálnu herézu, t. j. herézu deklarovanú ako takú, vyhlásenú spôsobom, ktorý nevzbudzuje pochybnosti, stal by sa objektívne a formálne heretikom. Ani opakované heretické mylné tvrdenie, bez zámeru hlásania herézy, neznamená formálnu herézu, a nedovoľuje označiť niekoho za formálneho heretika. (1).

Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) schválil dokument Dei Verbum, t. j. dogmatickú konštitúciu o Božom zjavení, zo dňa 18. novembra 1965.

Predmetný dokument konštatuje:

„Táto apoštolská Tradícia sa v Cirkvi zveľaďuje pomocou Ducha Svätého: prehlbuje sa totiž poznanie tradovaných skutočností a slov jednak rozjímaním a štúdiom veriacich, ktorí o nich premýšľajú vo svojom srdci (porov. Lk 2, 19 - 51), jednak dôverným poznaním duchovných skutočností zo skúsenosti, ako aj kazateľskou činnosťou tých, ktorí s biskupským nástupníctvom dostali hodnovernú charizmu pravdy.“. (Bod 8). (2).

P. G. Hesse konštatuje, že vyššie uvedené tvrdenie, v zmysle ktorého v Tradícii existuje pokrok, ktorý vychádza z duchovných skúseností veriacich ľudí, zo štúdia viery týchto ľudí, napríklad zo štúdia Svätého Písma, je herézou. Je to tvrdenie odporujúce tradičnej katolíckej náuke. Predmetný koncilový dokument vymedzuje nesprávne tzv. sensus fidelium. Sensus fidelium bol definovaný už svätým Augustínom, a to vždy ako zmysel pre to, čo ľudia verili vždy a všade. Je to prirodzený zmysel veriacich katolíkov pre Pravdu, napríklad, ak veriaci katolíci veria v Boha v troch osobách, bez ohľadu na svoje vzdelanie, alebo postavenie. Táto Pravda nezávisí ani na rozhodovaní väčšiny. Sensus fidelium týka sa všetkých veriacich katolíkov v celej histórii Cirkvi, a nepodlieha dobovým tendenciám. Napríklad budhista nemôže mať sensus fidelium, t. j. zmysel pre Pravdu, rovnakým spôsobom, ako katolíci. Budhista môže mať akési tušenie, ale chýba mu poznanie, aby ho mohol rozvinúť.

Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) pokúsil sa rozšíriť význam sensus fidelium, akoby závisel od rozhodnutia väčšiny. Veriaci podliehajú pravde viery vo svojich srdciach, v zmysle tohto nového chápania, a zisťujú, čím vlastne je. Je to akoby vnútorné zjavenie. Cirkev odmietala vždy takéto chápanie. Cirkev učila vždy, že ak neprijímame jasne definovanú Pravdu, ak neprijímame Magistérium Cirkvi, mimoriadne, alebo riadne, t. j. Učiteľský úrad Cirkvi, nie sme katolíkmi.

Sväté písmo a súčasní katolíci

Cirkev definovala interpretáciu Svätého písma. Mnohí súčasní katolíci berú do rúk Sväté písmo, aby pochopili význam toho, čo hovorí v skutočnosti. Predmetný prístup je mylný, keďže Cirkev dávno vie, čo Sväté písmo hovorí.

Pápeži dali nám mnoho náhľadov k pochopeniu pravého významu Svätého písma. Pápeži študovali Sväté písmo, poverovali aj kompetentných teológov jeho štúdiom, a následne potvrdzovali výsledky tohto štúdia. Tvrdenie, že Pravdu možno nájsť len v Svätom písme, je protestantský blud. To je „Sola scriptura“, resp. „Jedine písmo“, Martina Luthera. Katolícka cirkev toto neučí.

Katolícka definícia Tradície bola sformulovaná na Tridentskom koncile (1545 - 1563). Prvý vatikánsky koncil (1869 - 1870), v dokumente Dei Filius, definuje dogmu, že dvoma hlavnými prameňmi viery sú písaná Tradícia a nepísaná Tradícia.

Písaná Tradícia je Sväté písmo, a všetky schválené knihy, ktoré doň náležia, ako autentické Sväté písmo, v zmysle schválenia jednotlivými cirkevnými koncilmi. Sú to knihy Starého zákona a Nového zákona.

Nepísaná Tradícia sú slová, ktoré apoštoli počuli z úst Pána Ježiša Krista, a ktoré odovzdali následne svojim nástupcom a veriacim. Nepísaná tradícia bola zavŕšená smrťou posledného apoštola, a nemôže sa zmeniť. Cirkevné koncily vyjasnili potrebné pojmy prostredníctvom dogiem.

Nepoškvrnené Počatie Panny Márie bolo niečo, čo bolo potrebné vyjasniť. Pápež Pius IX. vyhlásil Nepoškvrnené Počatie Panny Márie ako slávnostnú dogmu v rámci mimoriadneho Magistéria, v roku 1854. Cirkev verila tomu vždy aj pred tým. Svätý Tomáš Akvinský neveril tejto skutočnosti, teda mýlil sa v tejto veci, čo je dôkazom, že aj najlepší teológovia môžu sa mýliť. Sväté písmo neobsahuje túto skutočnosť, t. j. všetky potrebné poznatky nestačí čerpať len zo Svätého písma. 

Cirkev definovala ako dogmu Nanebovzatie Panny Márie s telom a dušou hneď po jej smrti, až za pápeža Pia XII., v roku 1950. Cirkev verila tomu počas celej predchádzajúcej histórie vždy, keďže samotní apoštoli našli jej prázdny hrob, a odovzdali ďalej, čo videli sami. Predmetná dogma vyjasnila len pojmy.

Mylné chápanie Tradície

Mylné chápanie Tradície v súčasnosti je založené na predstave, že Tradícia môže sa meniť, resp. že môže rásť cez štúdium ľudí, cez vnútorné rozjímania ľudí. Toto je blud. Tradícia je kompletná. Tradícia je jedna. Pápeži môžu spraviť jedine prehĺbenie chápania Tradície, vysvetľovaním pojmov, ktoré neboli zatiaľ jasné.

Prvý vatikánsky koncil (1869 - 1870), a pápež Pius IX., schválili dokument Pastor aeternus, t. j. dogmatickú konštitúciu o Kristovej Cirkvi, zo dňa 18. júla 1870, ktorým bola slávnostne definovaná pápežská neomylnosť, a boli vymedzené aj jej limity. V zmysle tohto dokumentu Svätý Duch bol prisľúbený nástupcom svätého Petra preto, aby ochraňovali a strážili „depositum fidei“, t. j. poklad viery, ktorý prijali od apoštolov, a aby ho sväto chránili a verne vysvetľovali. Svätý Duch nebol prisľúbený nástupcom svätého Petra preto, aby prostredníctvom Jeho zjavenia objavovali nové učenie. Pápeži nesmú vymýšľať novú náuku.

Mons. M. Lefebvre, arcibiskup, a jeho nasledovníci, nerobili nič iné, než že citovali Tridentský koncil (1545 - 1563), a Prvý vatikánsky koncil (1869 - 1870), v pasážach, ktoré pojednávali o Tradícii. Mons. M. Lefebvre, arcibiskup, všetky jeho príhovory a kázne, predstavujú vždy rovnaké chápanie Tradície, zodpovedajúce presne náuke formulovanej predmetnými koncilmi.

Pápež Ján Pavol II., v dokumente Ecclesia Dei, z roku 1988, hovorí o nových aspektoch doktríny, čím dostáva sa do rozporu s dokumentom Pastor aeternus, t. j. s dogmatickou konštitúciou o Kristovej Cirkvi, zo dňa 18. júla 1870, a s jeho  4. kapitolou, týkajúcou sa dogmatickej definície pápežskej neomylnosti.

Pápež Ján Pavol II., v dokumente Ecclesia Dei, z roku 1988, v bode 4, obviňuje Mons. M. Lefebvra, arcibiskupa, a jeho nasledovníkov, že chápu nesprávne Tradíciu. Pápež Ján Pavol II. konštatuje, že niektorí ľudia nepochopili učenie Druhého vatikánskeho koncilu (1962 - 1965), pretože niektoré veci, z toho, čo učí, sú nové. Toto tvrdenie však predstavuje už novú doktrínu, t. j pápež učí nové učenie. Predmetné rozdielne stanoviská dostali sa do nevyhnutného sporu. Mons. M. Lefebvre, arcibiskup, zostal nekompromisný vo výklade chápania Tradície, presne zodpovedajúcom náuke, ktorú Tridentský koncil (1545 - 1563), a Prvý vatikánsky koncil (1869 - 1870), definovali definitívne a záväzne. Predmetné dogmatické definície nesmú spochybňovať žiadne budúce koncily, a ani žiadni budúci pápeži.  

Slávnostné Magistérium Cirkvi, resp. mimoriadne učenie, je neomylné a nemeniteľné. Riadne Magistérium Cirkvi, nie je neomylné, avšak je záväzné, a nemôže si protirečiť. Akékoľvek „riadne magistérium“, v rozpore s učením predošlých pápežov, nemôže zaväzovať, pretože zaväzuje len Pravda. Katolík verný Pravde je verný priamo Pánovi Ježišovi Kristovi, ktorý povedal: „Ja som Pravda.“. Pre katolíka Pravda je identická s Pánom Ježišom Kristom. Pravda nemôže sa meniť, keďže ani Boh nemôže sa meniť, keďže je dokonalý. Boh je nekonečne jednoduchý a nekonečne dokonalý. Boh nemôže sa zdokonaľovať, a teda ani meniť, a preto Pravda taktiež nemôže sa meniť. Dogma nemôže sa zmeniť, ale len prehĺbiť.

Cirkev a význam disciplíny

„A každá žena, ktorá sa modlí alebo prorokuje s nezahalenou hlavou, zneucťuje svoju hlavu: je to to isté, ako keby sa dala oholiť.“. (1 Kor 11, 5).

„Ako vo všetkých cirkvách u svätých, ženy nech na zhromaždeniach mlčia. Nedovoľuje sa im hovoriť, ale nech sú podriadené, ako hovorí aj zákon. Ak sa chcú niečo naučiť, nech sa doma opýtajú svojich mužov, lebo sa nesluší, aby žena hovorila na zhromaždení.“. (1 Kor 14, 34 - 35).

Príkladom zavedenia disciplinárneho predpisu je zakrývanie hláv žien, alebo príkaz, aby ženy v Cirkvi mlčali. Svätý Pavol chcel, aby ženy zakrývali svoje hlavy, čím vyjadrovali svoju podriadenosť určitej disciplíne. Skúsenosť nás učí, že nedisciplinované ženy, porušujúce aj príkaz mlčania v Cirkvi, spôsobili veľa zmätku.

Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) vyvolal atmosféru, ktorá vymazala následne staré tradície. Cirkev akoby otvorila okno pre prísun čerstvého vzduchu, avšak týmto oknom Satan vstúpil do Cirkvi. Napríklad cisár Jozef II. bol zameraný proti Cirkvi, a zaviedol zrušenie zakrývania hláv žien v Rakúsku v 18. storočí, a aj preto je ťažko predstaviteľné jeho zavedenie v súčasnosti. Tento nespravodlivý čin nebolo potrebné poslúchnuť, avšak ľudia ho poslúchli. Cirkev tolerovala postupnú likvidáciu tejto tradície v období 19. storočia, a prispela k šíreniu nesprávnej tendencie. V súčasnosti možno predstaviť si len odporúčanie ženám, aby pochopili hĺbku a význam slov svätého Pavla, a vrátili sa k tomuto zvyku. Je potrebné zdôrazniť, že toto je stále len otázka disciplíny.

Problémy Novej omše a prijímanie Eucharistie na ruku, nie sú obyčajnými otázkami disciplíny. Napríklad zakrývanie hláv žien nie je sviatosť, avšak podávanie Eucharistie je podávanie sviatosti. V zmysle Prvého vatikánskeho koncilu (1869 - 1870), a definície pápežskej neomylnosti, pápežský primát nevzťahuje sa len na otázky viery a morálky, ale aj na otázky disciplíny a vlády v Cirkvi. Pápežský primát týka sa disciplíny a vlády v Cirkvi, a nie pápežská neomylnosť.

Pápež môže zaviazať svojich nástupcov v otázkach viery a morálky, ale nemôže tak spraviť v otázkach disciplíny a vlády v Cirkvi. Pápež zaväzuje všetkých svojich nástupcov vo všetkom, čo definuje, a zaväzuje všetkých svojich nástupcov aj svojim riadnym Magistériom.

Pápež Pavol VI. zakázal používať umelú antikoncepciu, keďže je nemorálna, a povedal to isté, čo tvrdili pápeži Pius XI. a Pius XII.. Všetci nasledujúci pápeži mali by potvrdiť to isté, keďže sú tým zaviazaní.

Pápež svätý Pius X. zmenil zákon týkajúci sa pápežskej voľby, t. j. konkláve, a nasledujúci pápeži zmenili tento zákon taktiež. Nasledujúci pápeži mohli spraviť túto zmenu, keďže je to otázka disciplíny, a nie sú zaviazaní v tejto veci, a pápežská voľba je administratívny úkon. Napríklad zakrývanie hláv žien, alebo slúženie svätej omše s biretom na hlave, sú otázky disciplíny.

Obrad svätej omše nie je otázkou disciplíny. Nehovoríme len o nejakej sviatosti, ale o najdôležitejšej sviatosti, ku ktorej ostatné sviatosti smerujú, a to je Najsvätejšia Eucharistia. Toto je fundamentom celej našej viery. Najstarší liturgický zákon znie: „Lex orandi, lex credendi.“, resp. „Zákon modlitby určuje zákon viery.“. Z hľadiska historického pohľadu, zdá sa, že najprv verilo sa v určitú skutočnosť, napríklad v Nepoškvrnené Počatie Panny Márie, a až potom došlo k zaznamenaniu týchto skutočností do menlivých omšových textov v Rímskom misáli. Avšak veriaci katolík vo svojej dobe vníma tieto skutočnosti až na základe toho, že sú zaznamenané v omšovom misáli, a preto verí v tieto skutočnosti. Svätá omša je aj preto najdôležitejším fundamentom viery. (3).

Rímsky misál a zákon modlitby

Pápež svätý Pius V. zverejnil Rímsky misál, t. j. liturgickú knihu, pre slávenie svätej omše, bulou Quo primum, zo dňa 14. júla 1570. Pápež svätý Pius V. vydal Rímsky misál, aby bol nástrojom jednoty katolíkov, a aby vylúčil akékoľvek nebezpečenstvo bludu proti viere v zhode s predpismi Tridentského koncilu (1545 - 1563). Táto viera bola napadnutá protestantskou reformáciou. Predmetná pápežská bula je zakončená posvätnou formulou, ktorá je varujúca a prorocká súčasne: „Keby sa však niekto odvážil toto napadnúť, vystaví sa hnevu všemohúceho Boha, a Jeho svätých apoštolov Petra a Pavla.“. (4).

P. G. Hesse konštatuje, že vyššie uvedený text, týkajúci sa záväznosti Rímskeho misála, predstavuje nie len otázku disciplíny. Rímsky misál, spôsob slúženia svätej omše, rubriky stanovujúce spôsoby držania rúk kňazom, spôsob výstavby kostola a oltára, spôsob výzdoby kostola a oltára, spôsob oblečenia kňaza, čas slúženia svätej omše, a pod., predstavujú spoločne „Lex orandi“, t. j. „Zákon modlitby“, a ten ako taký nemožno zmeniť. Ak by sa zmenil zákon modlitby, zmenila by sa aj viera.

Napríklad kňaz má pozerať na Boha počas svätej omše stojac otočený chrbtom k ľuďom, a nie naopak, čo by naznačovalo stôl, večeru, avšak nie oltár. Ak by bolo možné zmeniť zákon modlitby, potom by bolo možné zmeniť aj zákon viery, a tým aj vieru. To je presne to, čo sa stalo s Novou omšou. Nový omšový poriadok, t. j. Novus Ordo Missae, zverejnený pápežom Pavlom VI., v roku 1969, priniesol nový omšový obrad, ktorý stal sa základom novej viery, novej „cirkvi“, ktorá odmieta to, čo učila stará Cirkev, a ktorá prekročila hranice stanovené starou Cirkvou. Nová viera postupne relativizuje všetky Pravdy starej Cirkvi.

Niektorí ľudia hovoria, že pápež svätý Pius V., dokumentom Qou Primum, z roku 1570, nechcel zaviazať svojich pápežských nástupcov. Toto tvrdenie bolo by pravdivé len v prípade, ak tento dokument bol by len vecou disciplíny. Pápež Klement XIV. zrušil Spoločnosť Ježišovu, resp. Rád jezuitov, v roku 1773. Zrušenie jezuitskej rehole bola vec disciplíny, a hoci pápežský zrušujúci dokument obsahoval aj výstrahu pred snahami nerešpektovať tento dokument, neskorší pápeži mohli obnoviť predmetnú rehoľu. Pápež Pius VII. obnovil Spoločnosť Ježišovu v roku 1814. Zrušenie rehole, alebo jej obnovenie, nie je otázkou viery, morálky, sviatostí, ale otázkou cirkevnej vlády, resp. disciplíny. Pápež nemôže zaviazať svojich nástupcov vo veci cirkevnej vlády.

Zmena Rímskeho misála je nie len vecou cirkevnej vlády. Tridentský koncil (1545 - 1563) nepriniesol nejaký „nový misál“, z hľadiska obsahu pôvodného misála. Pápež svätý Pius V. nezmenil nič v Rímskom misáli. Pápež svätý Pius V. promulgoval Rímsky misál, z roku 1570, so zaväzujúcou silou navždy. Predmetný Misál nie je ničím iným, ako Misálom, ktorý Rímska kúria používala 100 rokov pred tým, a tento Misál bol v zásade rovnaký, ako Misál používaný pápežom Gregorom Veľkým, ktorý bol pápežom v rokoch 590 až 604. V tomto období existovalo už vnímanie nemožnosti obsahovo meniť posvätné omšové texty, a ani omšové rubriky v dôležitých veciach. Text svätej omše je základom  našej viery, ktorú nám odovzdal Pán Ježiš Kristus, a preto omšové texty nemôžu sa meniť.

Vyššie uvedená skutočnosť je potvrdená prístupom pápežov od pápeža svätého Pia V. až do pápeža Jána XXIII.. Pri otvorení Rímskeho misála, z roku 1570, a jeho nasledujúcich vydaní, na začiatku je dokument pápeža svätého Pia V., Quo Primum. Na nasledujúcich stranách sú zoradené dokumenty niekoľkých ďalších pápežov, ktoré vysvetľujú veľmi opatrne, prečo nasledujúci pápeži dovolili si zaviesť niektorú drobnú zmenu, napríklad krátku modlitbu, alebo nejakú rubriku. Súčasne uvádzajú, že v podstate nezmenili nič.

Pápež svätý Pius X. zmenil niektoré omšové rubriky v roku 1907, a povýšil nedeľu z kategórie „semi duplex“ na praktickú „duplex I. triedy“, t. j. len najväčšie sviatky mohli spraviť nedeľu druhoradou, spomenutou, ale nie celebrovanou. Stará kategorizácia sviatkov mala sviatky s príslušnou väzbou na spev antifón. Sviatok „duplex“ znamenal hovorenie všetkých celých antifón, sviatok „semi duplex“ znamenal hovorenie len polovice antifón, a sviatok „simplex“ znamenal hovorenie len prvých slov antifóny na začiatku žalmu. Nedeľa dostala sa postupne do úzadia z dôvodu pripomínania veľkého množstva svätcov v liturgickom kalendári. Pápež svätý Pius X. svojím zásahom priblížil liturgické slávenie viac k pôvodnej predstave pápeža svätého Pia V.. Avšak ani pápež svätý Pius X. neodvážil sa zmeniť názov nedele. Pápež svätý Pius X. v príslušnom dokumente takmer ospravedlňuje sa za to, že odvážil dotknúť sa niečoho tak tajomného, ako je Rímsky misál. Z uvedeného vyplýva jednoznačne, že predchádzajúci pápeži cítili sa viazaní nesmiernym rešpektom voči hĺbke a tajomstvu Rímskeho misála. Pápež Ján XXIII. zaviedol novú kategorizáciu sviatkov I., II., a III. triedy.

Nová omša a postoj k nej

P. G. Hesse konštatuje, že vytvorenie Novej omše po Druhom vatikánskom koncile (1962 - 1965), samo v sebe je zlé, keďže vo svojej podstate smeruje proti Božiemu zákonu, večnému zákonu, a Spasiteľovej vôli. Dôvodom pre toto konštatovanie je aj dokument pápeža svätého Pia V., Quo Primum, z roku 1570, ktorý zaväzuje všetkých nasledujúcich pápežov. Pápeži nasledujúci po vydaní tohto dokumentu vkladali všetky svoje dokumenty týkajúce sa liturgie v poradí až za predmetný dokument, t. j. nedovolili si nahradiť predmetný dokument niečím novým a vlastným, a svoj drobný príspevok zaradili do poradia k dokumentom svojim predchodcov. Bolo možné sledovať celý zoznam dokumentov od niekoľkých pápežov, ktorí nedovolili si zahodiť dokumenty svojich predchodcov, až po pápeža Jána XXIII., ktorý publikoval Rímsky misál, z roku 1962, ktorý je poslednou prijateľnou verziou.

Tridentský koncil (1545 - 1563), na 7. zasadaní, pri pojednávaní o sviatostiach vo všeobecnosti, vydal Kánon 13, ktorý hovorí: „Ak by niekto prehlásil, že Katolíckou cirkvou prijatými a uznanými obradmi možno opovrhovať, alebo, že do nich možno niečo pridávať, alebo odoberať, alebo, že ich možno zmeniť na nové obrady, ktorýmkoľvek pastierom Cirkvi, nech je vyobcovaný.“. Výraz ktorýmkoľvek pastierom Cirkvi je potrebné vzťahovať aj na pápeža.

P. G. Hesse zdôrazňuje, v súvislosti s dôvodmi zavedenia Novej omše, že potrebné je byť opatrný pri obviňovaní ľudí. Nemožno povedať, že pápež Pavol VI. chcel zničiť Cirkev. To by znamenalo, že súdime dušu a úmysly iného človeka, čo nemožno robiť. Ak niekto chcel zničiť Cirkev prostredníctvom tejto omše, takmer sa mu to podarilo. Nová omša nie je len náhodným základom novej viery, avšak už zo samotnej podstaty liturgie je základom novej viery. Pri Novej omši vôbec nie je jasné, že omša nie je len obetou chvály a vďaky, čo by pripustil aj „doktor“ Martin Luther, ale že je aj zmiernou obetou, t. j. obetou na odpustenie hriechov. Túto skutočnosť nájdeme veľmi ťažko v Novej omši. To je nová viera spojená so zavádzaním rozvratných zmien v Cirkvi.

Mons. M. Lefebvre, arcibiskup, poukazuje na rok 1958, ako na prelomový rok, predstavujúci určitú hranicu. V zmysle tohto postoja nebol vydaný jediný oficiálny cirkevný dokument, ktorý by bolo možné považovať za chybný, do roku 1958. Rok 1958 je rok začiatku zmien, t. j. cirkevné dokumenty začínajú strácať plnú dôveryhodnosť, a nemožno celkom veriť všetkým týmto dokumentom. Pápež Pius XII. nenapísal nikdy nič, čo by bolo možné považovať za chybné, a jeho pontifikát trval do roku 1958.

Všetky rozvratné tendencie v Cirkvi nezačali až v roku 1958. Liturgické zmeny začali v Nemecku už v roku 1917, v Spojených štátoch amerických v 20. a 30. rokoch 20. storočia, v Rakúsku sa slúžila svätá omša v národnom jazyku „versus populum“, t. j. čelom k ľudu, v 30. rokoch 20. storočia. Aktuálne zmeny v Rímskom misáli začali za pápeža Pia XII., nevhodným zásahom do Veľkého týždňa, v roku 1949. Nasledovali zmeny Rímskeho misála v roku 1962, a následne aj v rokoch 1965 a 1967. Bola vytvorená Nová omša Pavla VI., v roku 1969, a jej vydanie z roku 1970, a jej vydanie v národných jazykoch v roku 1974. Zmeny v Rímskom misáli, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosť, či v nich boli zachované ustanovenia pápeža svätého Pia V., začali v roku 1949.

FSSPX používa Rímsky misál z roku 1962. Jedným z pravidiel morálnej teológie je to, že sebaobrana musí sa uspokojiť s nevyhnutným minimom pre odvrátenie situácie, ktorej sme vystavení. Sebaobrana má svoje pravidlá. Mons. M. Lefebrvre, arcibiskup, konsekroval 4 biskupov, v roku 1988, keďže vedel, že nebude už dlho žiť, a zomrel v roku 1991. Keď pochopil, že Rím ho chce podviesť vo veci možnosti vysvätenia biskupov, rozhodol sa konať okamžite v rámci sebaobrany. Mons. M. Lefebrvre, arcibiskup, a P. Franz Schmidberger, jeho nástupca na čele FSSPX, ako generálny predstavený, považovali Rímsky misál z roku 1962 za posledný akceptovateľný, keďže všetky neskoršie zmeny boli veľmi početné, a veľmi drastické na to, aby bolo uveriteľné, že stále je to ten istý Rímsky misál, a stále tá istá svätá omša. P. G. Hesse súhlasí s týmto stanoviskom.

P. G. Hesse vyjadruje stanovisko, že pápež nemá kompetenciu nariadiť mu slúžiť svätú omšu podľa Rímskeho misála z roku 1967, alebo Novú omšu. Predmetný príkaz mohol by akceptovať len vo vzťahu k Rímskemu misálu z roku 1962, aj keď s výhradou. Vo verzii Rímskeho misála z roku 1965, všetky menlivé časti sú v reči ľudu, žalm 42, „Iudica me ... .“, zo začiatku svätej omše, je odstránený, a posledné Evanjelium je taktiež odstránené. Toto nemožno už akceptovať. Zmeny zavedené v Rímskom misáli z roku 1962, aj keď sú poľutovania hodné, podľa zákonov v stave núdze, mali by byť prijaté. Pápež Ján Pavol II. zaviedol „povolenie“, resp. „indult“, pre používanie Rímskeho misála z roku 1962, v roku 1984, a to až potom, čo Mons. M. Lefebvre, arcibiskup, rozhodol sa pre Rímsky misál z roku 1962, ktorý považoval za poslednú akceptovateľnú verziu.

Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) a rozpory s tradičnou náukou

Pápež Pius XI., v encyklike Mortalium animos, zo dňa 6. januára 1928, hovorí veľmi jasne, že už len myšlienka, že Cirkev nie je jedna, zjednotená, musí byť odsúdená. Vyznanie viery, t. j. Krédo, znie: „Et unam, sanctam, catholicam et apostolicam Ecclesiam.“, t. j.: „A v jednu, svätú, katolícku a apoštolskú Cirkev.“. Katolícka cirkev bola vždy jedna. Protestanti nie sú „nezjednotenými členmi Cirkvi“, pretože oni nie sú členmi Cirkvi, sú mimo Cirkvi. Všetci heretici sú mimo Cirkvi, všetci schizmatici sú mimo Cirkvi. Ruskí „pravoslávni“ nie sú našou „sesterskou cirkvou“, oni sú mimo Cirkvi. Nemáme súdiť stav duše človeka z týchto zoskupení, aby sme sami neboli súdení. Avšak objektívne, ak berieme do úvahy fakty, a nie osoby, taký človek objektívne je heretikom, alebo schizmatikom. Heretikom je preto, že tvrdí, že pápež nie je neomylný, schizmatikom je preto, že tvrdí, že pápež nie je jeho šéfom, t. j. odmieta rímsky primát. Kto odmieta pápežskú neomylnosť, je heretikom. Kto odmieta pápežský primát, je schizmatikom. Všetci heretici a schizmatici sú mimo Cirkvi.

Mimo Katolíckej cirkvi niet spásy, resp. „Extra Ecclesiam catholicam nulla salus.“.  Pápež Eugen IV., na Florentskom koncile, v bule Cantate Domino, z roku 1441, vysvetlil jasne túto skutočnosť. (Denzinger, Číslo: 1351). Pápež Pius XI., v dokumente Mortalium animos, povedal, že nemôžeme byť v jednote s protestantmi, a že ani nie sme v jednote s protestantmi, keďže oni opustili Cirkev. Nesmieme zúčastňovať sa medzináboženských stretnutí z uvedeného dôvodu, resp. ekumenických stretnutí.

Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965), a jeho prístup, a pápež Pius XI., a jeho dokument Mortalius animos, zjavne sú v rozpore, čo znamená, že predmetný koncil je v rozpore s cirkevnou doktrínou, a preto je nulitný. Predmetný koncil je zameraný zjavne proti Tradícii Cirkvi, a proti jej definovanému učeniu.

Pápež Pius IX. reagoval na hlavné bludné názory zasahujúce spoločnosť a Cirkev, vo svojej encyklike Quanta cura, zo dňa 8. decembra 1864. Prílohou tejto encykliky je Syllabus errorum, t. j. sylabus, resp. zoznam, 80 hlavných bludov, resp. omylov, škodiacich spoločnosti a Cirkvi.

Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) prijal dokument Unitatis redintegratio, t. j. Dekrét o ekumenizme, zo dňa 21. novembra 1964, ktorý protirečí definovanému učeniu. Ďalší dokument tohto koncilu, Dignitatis humanae, t. j. Deklarácia o náboženskej slobode, zo dňa 7. decembra 1965, presadzuje postoj, podľa ktorého ľudská osoba z dôvodu dôstojnosti jej prirodzenosti, má právo na výber náboženstva. Predmetný postoj bol výslovne odsúdený pápežom Piom IX., v zmienenom  zozname odsúdených tvrdení, ktorý je súčasťou riadneho Magistéria, a pojednáva o dôležitých teologických otázkach. Je zjavné, že pravdu môže mať len pápež Pius IX., alebo predmetný koncil, ktorý mu protirečí. Vzniká otázka, kde bol Svätý Duch na tomto koncile.

Svätý Duch nepôsobí proti vôli kardinálov a môže len inšpirovať

P. G. Hesse konštatuje, že Svätý Duch bol prítomný na Druhom vatikánskom koncile (1962 - 1965), avšak zostal vylúčený. Svätý Duch sa ukáže, ak chceme, avšak pápež Ján XXIII. vyhlásil, že tento koncil nebude dogmatický koncil, ktorý by definoval nejakú náuku. Pápež Pavol VI. potvrdil toto stanovisko, a vznikla téza o „pastoračnom koncile“, hoci presný význam tohto pojmu nie je zrejmý. Pápež Ján Pavol II. snažil sa preformátovať tento koncil na základ novej viery. Ľudia mýlia sa často vo veci Svätého Ducha a Jeho pomoci pápežovi a koncilom, alebo v súvislosti s voľbou pápeža. Ľudia myslia, že samotný Boh chcel za pápeža každého pápeža zvoleného riadne. Tento postoj je mylný, a Cirkev neučila tento postoj nikdy. Cirkev učí, že voľba pápeža je len administratívny úkon, podobne ako politické voľby. Podľa učenia Cirkvi, kardináli prítomní na voľbe pápeža, t. j. na konkláve, dostanú inšpiráciu Svätého Ducha, ak prosia o túto inšpiráciu. Svätý Duch nemôže pôsobiť proti slobodnej vôli človeka, a napriek Jeho inšpirácii k voľbe konkrétneho kandidáta za pápeža, kardinál môže hlasovať celkom inak. Preto je možné, že Svätý Duch môže inšpirovať k voľbe celkom iného kandidáta, než ktorý bol zvolený.

Svätý Duch pôsobil ochranným spôsobom aj v čase zavádzania rozvratných tendencií v cirkevnom živote.

Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) nedefinoval nič. Dokument tohto koncilu, Lumen Gentium, t. j. Dogmatická konštitúcia o Cirkvi, zo dňa 21. novembra 1964, nepredstavuje dogmu, hoci pojednáva o cirkevnej doktríne, avšak neodsudzuje žiaden opačný názor, a formuluje stanoviská spôsobom: „Takto my vidíme Cirkev.“. Na konci tohto dokumentu je poznámka, za ktorú vďačíme P. Pericle Felicimu, kardinálovi, sekretárovi koncilu, ktorú možno formulovať nasledovne: „Nič z toho, čo sa tu píše, nemá status mimoriadneho Magistéria, pokiaľ to nie je jasne špecifikované, čo predmetný koncil neučinil žiadnym spôsobom nikde.“. To znamená, že to je riadne Magistérium. Ak porovnávame „staršie“ a „novšie“ riadne Magistérium, to „novšie“ je potrebné „vyhodiť“, ak obsahuje protirečenia. Koncilové tvrdenie v rámci riadneho Magistéria, odporujúce výroku predchádzajúceho pápeža, je vždy neplatné.

Nová omša bola zverejnená pápežom Pavlom VI., avšak nebola promulgovaná, t. j. nebola stanovená za záväznú. To je príklad pôsobenia Svätého Ducha a Jeho ochrany, aby Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965), a jeho nesprávne tendencie, nemohli sa stať záväzné. Pápež Pavol VI. dal svoj osobný podpis pod dokument Constitutio Apostolica Missale Romanum. Predmetný Rímsky misál bol publikovaný v roku 1969. Tento nový tzv. „Rímsky misál“ bol prvý svojho druhu, ktorý neobsahoval dokumenty ostatných pápežov, ale len text pápeža Pavla VI.. Bola to nová kniha, s Novou omšou, s novým rítom, čo potvrdil aj pápež Pavol VI.. Dokument obsahuje vyznanie pápeža Pavla VI. k tejto Novej omši, a taktiež dva body, ktoré niečo deklarujú, a to zavedenie 4 eucharistických modlitieb, bez stanovenia povinnosti používať tieto modlitby, a vôľu pápeža Pavla VI., aby konsekračné slová boli rovnaké vo všetkých týchto modlitbách. To znamená, že dokument týka sa Rímskeho misála, avšak nie spôsobu jeho použitia, a ani nariadenia k jeho používaniu. Pápež Pavol VI. vydal nariadenie používať tento Rímsky misál ústne, počas jeho reči na konzistóriu, kde sa menujú kardináli, dňa 26. mája 1976. Pred tým bolo len oznámenie kongregácie.

Na jednej strane existuje dokument pápeža svätého Pia V., Quo Primum, z roku 1570, brániaci vytvoreniu novej omše, a na druhej strane existuje oznámenie kongregácie, ktoré nariaďuje používať nový misál. Takéto oznámenie musí byť neplatné, v zmysle zásady: „Podriadený nemôže zrušiť zákon predstaveného.“. Kongregácia je podriadená každému pápežovi. Nová omša nebola vyhlásená ako záväzná, s podpisom pápeža Pavla VI., alebo iného pápeža, nikdy. Stále sme viazaní bulou pápeža svätého Pia V., Quo Primum, z roku 1570, keďže nebola zrušená nikdy, a nemôže byť zrušená nikdy.

Sedesvakantizmus a mylné názory

Sedesvakantisti majú názor, že po období pápeža Pia XII. nemáme pápeža, že nasledujúci pápeži boli slobodomurári, a preto ani nemohli byť pápežmi, a pápežský stolec považujú za uprázdnený.

P. G. Hesse konštatuje, že učenie Cirkvi je celkom jasné. Je potrebné rozlišovať medzi otázkami disciplíny a otázkami viery. Taktiež je potrebné rozlíšiť objektívnu herézu od subjektívnej herézy, a materiálnu herézu od formálnej herézy.

Ak pápež bol by tajným členom slobodomurárskej lóže, neprestal by byť pápežom. Páchal by síce smrteľný hriech, bol by exkomunikovaný, ale len on sám môže oslobodiť sa z exkomunikácie. To znamená, že bol by exkomunikovaný, a súčasne aj pápežom. Ak pápež Alexander VI., povestný pápež Borgia, pokúsil by sa udeliť rozhrešenie konkubíne, s ktorou strávil poslednú noc, počas spovede, bol by slávnostne exkomunikovaný so sňatím trestu vyhradeným pre Svätú stolicu, avšak neprestal by byť pápežom. Pápež neprestáva byť pápežom kvôli tomu, že je v hriechu, a to ani v prípade jeho verejne známeho hriechu. Pápež prestáva byť pápežom, len ak je formálnym heretikom. Kánonické právo hovorilo o tom vždy, Nový Kódex kánonického práva potvrdzuje to taktiež. To znamená, že ten, kto je objektívne formálnym heretikom, kto má subjektívny hriech herézy, nemôže spravovať úrad. Názory na postup v tejto situácii sú rôzne.

Inzercia

Ak pápež nespraví formálnu herézu zo svojej herézy, hoci mohlo by byť veľké množstvo týchto heréz, zostáva pápežom. Tento pápež bol by zblúdilým človekom, hlásajúcim bludné veci, avšak netvrdil by, že to je nové učenie, a nová doktrína, ktorá bola by v rozpore s predchádzajúcimi koncilmi, teda nemal by úmysel protirečiť týmto koncilom. V histórii Cirkvi boli pápeži, ktorí hlásali aj nejaké heretické tvrdenia. Pojem heréza je spojený nevyhnutne s úmyslom protirečiť cirkevnému učeniu, a bez tohto úmyslu nemožno hovoriť o hriechu herézy.

Sedesvakantisti  neuspokoja sa len s dokumentom o materiálnej heréze a formálnej heréze, a poukazujú na pápeža Pavla IV., a jeho dokument Cum ex apostolatus officio, z roku 1559. Predmetný dokument má najvyššiu neomylnosť, a stanovuje, čo je povinnosťou veriť navždy, a súčasne stanovuje aj pravidlá voľby pápežov, t. j. konkláve. Podľa týchto pravidiel, žiaden kardinál, ak je, alebo ak bol, heretikom, nemôže byť platne zvolený za pápeža. Sedesvakantisti chápu tento dokument ako dôkaz, že pápež Ján XXIII., ktorý podľa nich bol heretikom pred svojou voľbou za pápeža, nemohol byť platne zvolený za pápeža. Predmetné stanovisko je celkom mylné.

P. G. Hesse zdôrazňuje, že je potrebné rozlišovať medzi otázkami viery a otázkami disciplíny. Pápež Pavol IV., v dokumente Cum ex apostolatus officio, z roku 1559, mohol zaviazať všetkých svojich nástupcov vo všetkom navždy, čo sa týka dogmatického učenia, alebo morálky. Pravidlá pre voľbu budúceho pápeža nepredstavujú rozhodnutie z oblasti morálky, t. j. toto rozhodnutie netýka sa morálnej teológie, nie je to rozhodnutie z oblasti viery, a látkou nie je morálka, a ani viera. Je to uznesenie o kánonickej voľbe, t. j. je to administratívny úkon, resp. administratívne uznesenie. Keďže je to len otázka disciplíny, nemôže viazať nasledujúcich pápežov. Mnoho pápežov po pápežovi Pavlovi IV. prišlo s novými usmerneniami pri pápežskej voľbe, t. j. konkláve.

Pápež Ján Pavol II. a jeho problematické postoje

P. G. Hesse konštatuje, že pápež Ján Pavol II. mal nesprávne poňatie Tradície, v zmysle ktorého Tradícia mení sa v závislosti od času kvôli ľudskému chápaniu, ľudským štúdiám a skúsenostiam, (Dokument Dei Verbum, Bod 8). Pápež Ján Pavol II. hlásal niektoré veci, ktoré boli v rozpore s cirkevnou doktrínou, avšak doplnil vždy: „V súlade s Tradíciou ... .“. Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) bol pre neho druhým zoslaním Svätého Ducha, a preto, čokoľvek by to znamenalo, boli to nové Turíce, resp. ako povedal pápež Pavol VI., predmetný koncil bol dôležitý, a možno aj dôležitejší, ako Nicejský koncil (325).

Ľudia s týmto postojom veľmi preceňujú tzv. „učenie“ Druhého vatikánskeho koncilu (1962 - 1965), a myslia si, že toto je „súčasná tradícia“, keďže podľa nich Tradícia sa rozvíja. Ak pápež povie niečo, čo sa zdá byť proti cirkevnej doktríne, ktorú pápeži hlásali v 19. a 20. storočí, a ktorú Cirkev hlásala 2000 rokov, podľa nich je to preto, že Tradícia sa vyvíja a mení. Títo ľudia dávajú najavo, že nechcú byť heretikmi, podobne ako pápež Ján Pavol II. hovoril, že nechce protirečiť definíciám Tridentského koncilu (1545 - 1563), ale chce interpretovať nanovo tieto definície, aby pasovali pre naše časy. Tento postoj robí z neho materiálneho heretika, t. j. heréza existuje v tomto správaní, látka herézy je prítomná, avšak chýba úmysel. Definícia ťažkého hriechu vyžaduje: 1) Ťažkú látku, 2) Poznanie, resp. vedomosť, a 3) Chcenie, resp. úmysel. Heréza je smrteľným hriechom, a je jedným z najhorších možných hriechov, avšak musia byť splnené všetky 3 zmienené podmienky. Veci týkajúce sa viery predstavujú vždy ťažkú látku.

Pápež Ján Pavol II. a jeho teológia, nie je veľmi kvalitná, keďže jeho filozofia je akoby celá domotaná, a možno pochybovať, či vedel vždy, čo hovorí. Avšak to z neho nerobí formálneho heretika, a práve preto neprestal byť pápežom. Keď „doktor“ Martin Luther povedal: „Cirkev sa mýli, a JA vám hovorím, ... .“, stal sa heretikom okamžite, keďže ťažká látka bola prítomná, vedel, čo hovorí, a chcel to povedať. Pápeža musíme poslúchať vo všetkom, čo nie je v rozpore s Tradíciou Cirkvi. Pápež nemusí nám dokazovať nič, to konkrétny človek musí preukázať, že pápež v konkrétnej veci sa mýli. Ak prečítame dokument pápeža Pia IX., Quanta cura, zo dňa 8. decembra 1864, a Syllabus errorum, t. j. sylabus, resp. zoznam 80 hlavných bludov, a zistíme, že niektorý pápež hlása veci odporujúce tomuto dokumentu, nie je to len názor jednotlivca proti názoru pápeža, ale slovo pápeža proti slovu pápeža. Toto jediné môže preukázať, že pápež mýli sa v konkrétnej veci. Je nesprávne protirečiť pápežovi citovaním teológov, alebo seba samého, čo by bol postoj neposlušného teológa. Pápežovi možno protirečiť len jeho pápežskými predchodcami. (5).

Pápež Ján Pavol II. vydal apoštolskú exhortáciu Catechesi tradendae, zo dňa 16. októbra 1979. Predmetný dokument konštatuje:

„Preto je veľmi dôležité korektne a lojálne predstaviť iné cirkvi a cirkevné spoločenstvá, ktorými si Kristov Duch posluhuje ako prostriedkami spásy, a okrem toho sa môžu vyskytovať aj mimo viditeľných hraníc niektoré, ba mnohé a významné prvky a hodnoty, z ktorých sa vo svojom celku buduje a živí sama katolícka Cirkev.“. (Bod 32). (6).

P. G. Hesse, konštatuje, že pápež Ján Pavol II. mýli sa v tvrdení, že „Kristov Duch nezdráha sa udeľovať spásu prostredníctvom protestantských cirkví, ... .“. Tento postoj odporuje pápežovi Eugenovi IV., Tridentskému koncilu (1545 - 1563), a pápežovi Piovi IX..

Pápež Ján Pavol II. mýli sa v tvrdení, že Cirkev nie je jedna, a že je potrebné zjednotiť ju, a že máme „sesterskú cirkev“ v Rusku, alebo kdekoľvek inde. Tento postoj odporuje pápežovi Piovi XI., a jeho dokumentu Mortalium animos, z roku 1928.

Pápež Ján Pavol II. mýli sa v tvrdení, že Pán Ježiš Kristus zostúpil symbolicky do pekiel, po smrti na kríži, kým Jeho Telo bolo v hrobe. (Pápežova reč, zo dňa 11. januára 1987). Tento postoj odporuje Štvrtému lateránskemu koncilu (1215), ktorý vyhlásil dogmu viery, že v momente Spasiteľovej smrti na kríži Jeho Duša zostúpila do pekiel. Termín „peklo“ označuje miesto, kde starozákonní spravodliví prebývali v očakávaní. Jeho Telo nemohlo zostúpiť, keďže bolo v hrobe. Pápež Ján Pavol II. povedal, že Pán Ježiš Kristus mal blažené videnie v momente smrti, a preto zostúpil do pekiel, lebo Jeho Telo bolo uväznené v hrobe, čo odporuje učeniu Cirkvi a Tradícii. Spasiteľ mal blažené videnie už v momente počatia, keďže je druhou Božskou osobou, zjednotenou v hypostatickej jednote s ľudskou prirodzenosťou. V jednej a tej istej osobe sú dve prirodzenosti, ale jedna osoba. Je Božská prirodzenosť a ľudská prirodzenosť, a zjednotené sú v osobe Pána Ježiša Krista, ktorý mal blažené videnie počas celého života, a nikdy ho neprestal mať, ani na chvíľu. Pápež Ján Pavol II. však povedal, že Spasiteľ prijal blažené videnie v momente smrti, a to je protirečenie. Ak máme k dispozícii tvrdenia koncilov definujúcich dogmy, a pápežových predchodcov, ktoré tvrdia niečo celkom iné, potom je zjavné, kto má pravdu v tejto veci, a kto sa mýli. Toto nepredstavuje súdenie pápeža, ale nevyhnutné držanie sa Tradície. Je to potrebné najmä v súčasnej dobe, keď pápeži nedefinujú dogmy, ale dávajú len vyhlásenia.

Cirkev nového adventu a spása pre všetkých

P. G. Hesse poukazuje na pápeža Pavla VI., ktorý vydal encykliku Ecclesiam suam, zo dňa 6. augusta 1964, poukazujúcu na „svedomie Cirkvi“, čo predstavuje akúsi zahmlenú prirodzenosť Cirkvi, t. j. pojem veľmi nevhodný pre cirkevný dokument. Pápež Ján Pavol II., vydal svoju prvú encykliku Redemptor hominis, zo dňa 4. marca 1979. Je pozoruhodné, že predmetná encyklika neobsahuje pojmy ako „Katolícka cirkev“, „rímsky katolík“, „katolík“, avšak hovorí o „cirkvi nového adventu“, o „koncilovej cirkvi“, a o „svedomí cirkvi“. Predmetné dokumenty možno hodnotiť kriticky so zreteľom na rozvratné tendencie, ktoré zasiahli Cirkev v posledných desaťročiach, keďže podobné formulácie boli by neprípustné v predchádzajúcej histórii Cirkvi.

Pápež Ján Pavol II. vo svojej „cirkvi nového adventu“, presadzuje postoj, že katolíci majú byť láskaví a milí ku každému. Predmetné chápanie je bludné. Členovia „cirkvi nového adventu“, zastávajúci tento postoj, myslia, že to je v súlade s tým, čo Cirkev učila vždy. Hovoria, že ak pápež Eugen IV., vyhlásil, že žiaden schizmatik ani heretik nemôže byť spasený, tak to myslel len podľa svojho subjektívneho pohľadu, čo je zahmlené poňatie slova „objektívny“. Je potrebné uviesť, že ak pápež Eugen IV., hovorí, že žiaden schizmatik ani heretik, dokonca aj keby prelial krv za Pána Ježiša Krista, nemôže byť spasený, je to objektívny súd.

Problém spočíva v tom, že „cirkev nového adventu“ nepoužíva rozlíšenia, a hovorí tak, ako keby objektívne a subjektívne bolo to isté, ako keby materiálne a formálne bolo to isté, ako keby potencia a akt bolo to isté. Je veľmi potrebné klásť dôraz na tieto rozlíšenia. Je potrebné vysvetliť, že veci, o ktorých hovoríme, sú len v potencii. Existuje mnoho vecí, o ktorých nemožno vypovedať, pokiaľ rozlíšenia nie sú vyjasnené.

Všetci ľudia potenciálne sú spasení, avšak nie je pravda, že všetci ľudia sú spasení. Spasiteľ umožnil spásu všetkým ľuďom zomierajúc na kríži, t. j. ponúkol šancu. Panna Mária pri svojich zjaveniach v Portugalsku, vo Fatime, v roku 1917, ukázala veľmi jasne, že peklo nie je prázdne, ale že je veľmi zaľudnené. Mnoho ľudí nebolo spasených, a mnoho ľudí ani nebude spasených. Postoje mnohých členov „cirkvi nového adventu“, podľa ktorých „všetci ľudia sú spasení“, nemožno považovať za formálnu herézu, keďže títo ľudia myslia si mylne, že tieto postoje sú v súlade s tradičnou náukou Cirkvi.

Pochybné súkromné zjavenia v službách rozvratu

P. G. Hesse poskytol svoje stanovisko aj k niektorým tzv. súkromným zjaveniam, ku ktorým došlo v období po Druhom vatikánskom koncile (1962 - 1965), resp. v období poznačenom rozvratom v Cirkvi.

Don Stefano Gobbi (1930 - 2011), je zakladateľom Mariánskeho kňazského hnutia, ktoré vzniklo v roku 1972, a  ktorý počúval údajne „vo svojom srdci“ hlas Panny Márie, a zapisoval si počuté slová. Podľa týchto slov pápež Ján Pavol II. mal byť obľúbencom Panny Márie, a vychovaný mal byť ňou samou. P. G. Hesse konštatuje, že ak by pápež Ján Pavol II. mal byť skutočným obľúbencom Panny Márie, musel by poslúchnuť jednoznačne príkaz Panny Márie, vydaný pri jej zjaveniach v Portugalsku, vo Fatime, v roku 1917. Pápež Ján Pavol II., neposlúchol tento príkaz, a to je definitívnym dôkazom, že nemohol byť obľúbeným pápežom Panny Márie. Spôsob prijímania týchto údajných zjavení je veľmi pochybný.

Medžugorie v Bosne a Hercegovine, je ďalším z mnohých príkladov veľmi pochybných údajných zjavení Panny Márie, ku ktorým začalo dochádzať v roku 1981. P. G. Hesse poukazuje na skutočnosť, že údajná Panna Mária modlila sa pri týchto zjaveniach modlitbu „Zdravas Mária“. Panna Mária nemôže sa modliť túto modlitbu. Ak by ktokoľvek tvrdil, že Panna Mária modlí sa túto modlitbu pri nejakom jej zjavení, je to jasný dôkaz, že predmetné zjavenie je falošné. Je to podvod. Ak niekto tvrdí, že ľudia menia životy vďaka podobným „zjaveniam“, je to smutné. Pri pohľade na „ovocie Medžugoria“, možno uviesť, že Satan je ochotný dať mnoho ovocia vždy, ak následne môže podviesť ľudí týmto spôsobom.

Zjavenia „Panny Márie“ v Spojených štátoch amerických, v Bayside, ku ktorým dochádzalo od roku 1970, sú ďalším príkladom falošných zjavení. Tzv. „Panna Mária“ mala povedať, že UFO, t. j. neznáme lietajúce objekty, sú vozidlami démonov. P. G. Hesse konštatuje, že to je proti každej zdravej teológii. Démoni nepotrebujú vozidlá, a ani vodičský preukaz.

Možno položiť otázku, aké je základné posolstvo podobných pochybných súkromných zjavení v súčasnosti. Základné posolstvo Dona Stefana Gobbiho, spočíva v tom, že Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965), má pravdu, a že pápež Ján Pavol II., má pravdu. Základné posolstvo „zjavení“ v Medžugorie je rovnaké. Základné posolstvo všetkých týchto samozvaných „prorokov a vizionárov“ v podstate slúži Satanovi, spôsobom legitimizácie „cirkvi nového adventu“, „koncilovej cirkvi“, a všetkých problematických tvrdení, resp. bludov, vyhlásených na Druhom vatikánskom koncile (1962 - 1965). Nemáme veriť týmto zjaveniam, nepotrebujeme veriť týmto zjaveniam, a nemáme povinnosť veriť týmto zjaveniam.

Svätý Ján z Kríža (1542 - 1591), španielsky mystik, mal veľkú pravdu, keď povedal: „Nedôverujte videniam, nedôverujte zjaveniam, a neverte zázrakom, dokonca, aj keď sú pravdivé. Neoddávajte sa týmto veciam, lebo vás zbavia viery.“. Spomeňme si na apoštola Tomáša. Blažení, ktorí nevideli, a uverili.

Prvý vatikánsky koncil (1869 - 1870) hovorí veľmi jasne, že zázraky sú nevyhnutné k spáse, avšak nemyslel tým každý jeden malý zázrak, ktorý sa stane niekde. Nemyslel tým videnia, zjavenia, a zázraky vo všeobecnosti, ale myslel tým príležitostné zázraky, ako Eucharistický zázrak na juhu Talianska, v Lanciano, v roku 750, čo je overený zázrak. Svätá hostia premenila sa na Telo a Krv pri svätej omši, a rovnako aj víno v kalichu. Dvaja moderní ateistickí vedci obrátili sa na katolícku vieru pri preskúmavaní tohto zázraku v nedávnej dobe. Tento zázrak je dokázateľne autentický a reálny, keďže nie je možné, aby sa našlo ľudské telo a krv v horizontálnom priereze ľudského srdca, ktoré sú úzko prepojené s pôvodným zvyškom Svätej hostie. Toto sú zázraky, ktoré môžu potvrdiť vieru.

Ľudia nie sú spokojní niekedy s logikou cirkevnej doktríny, s logickými dôsledkami cirkevného učenia, až do Druhého vatikánskeho koncilu (1962 - 1965), a potom je potrebný niekedy aj zázrak k obráteniu, avšak je potrebná veľká opatrnosť. Videnia, zjavenia a zázraky, sú náhradou za vieru veľmi často. Ani pravé zjavenia a zázraky nepotrebujeme z dôvodu niečoho nevyhnutného, aby sme zachovali svoju vieru. Musíme sa modliť k Bohu, aby nedovolil nikdy, aby sme stratili svoju vieru, ale aby sme zachovali si svoju vieru. Je potrebné veriť radšej cirkevnej náuke, učeniu pápežov, za starých čias. Môžeme si aj „vychutnať“ príležitostne nejaký pravý zázrak, ale nie je to nevyhnutne potrebné.

P. G. Hesse konštatuje, že máme právo povedať aj to, že neveríme pravým zjaveniam, napríklad pravému zjaveniu Panny Márie v Portugalsku, vo Fatime, v roku 1917, keďže nie je cirkevnou doktrínou. P. G. Hesse priznal svoju veľkú vieru v predmetné fatimské zjavenie, a konštatuje, že poslední pápeži nezasvätili Rusko Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. P. G. Hesse vyslovuje podozrenie, že tzv. tretie fatimské tajomstvo hovorí o Druhom vatikánskom koncile (1962 - 1965), čo by vysvetľovalo dôvod jeho nezverejnenia, a dôvod, prečo príslušní predstavitelia Cirkvi tomu neveria.

Falošnosť nového postoja k nevere Židov

P. G. Hesse poukazuje na Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965), a na nesprávnu tendenciu v Cirkvi, ktorá priniesla následne zmenu v postoji k Židom, a k spochybňovaniu potreby obrátenia Židov k viere v Pána Ježiša Krista. Predstavitelia židovského národa zabili Pána Ježiša Krista smrťou na kríži, z hľadiska historického pohľadu. Je potrebné poukázať súčasne na skutočnosť, že hriech každého človeka, t. j. aj náš hriech, pribíja nášho Spasiteľa na kríž.

P. G. Hesse konštatuje, že počas pontifikátu pápeža Pia XII. boli zavedené zmeny v Rímskom misáli, týkajúce sa Veľkého týždňa, v roku 1949, ktoré boli nevhodné. Pápež Pius XII. dovolil, aby „Missa praesenctificatorum“, t. j. „predposvätná omša“ Veľkého piatka, bola zmenená na liturgiu slova, čím pápež Pius XII. prekročil pravdepodobne limity svojej právomoci.

Modlitba v tradičnej veľkopiatkovej liturgii za neverných Židov, znela: „Oremus et pro perfidis Judaeis.“, t. j.: „Modlime sa za neverných Židov.“, a to až do obdobia pápeža Jána XXIII.. Slová tradičnej katolíckej modlitby „perfidis Judaeis“, týkajúce sa „neverných Židov“, neznamenajú nejaké všeobecné odsúdenie všetkých Židov. Sú to slová poukazujúce na Židov odmietajúcich pravú vieru. Slovo neverný znamená nemať vieru. Židovský rabín nebol by šťastný, ak by sme mu povedali, že on má katolícku vieru. On nazval by nás neveriacimi, a my jeho neverným, keďže nemá vieru. Bol by možno urazený, ak by sme mu povedali, že jeho viera je totožná s katolíckou vierou, keďže nestal sa rabínom, aby mal katolícku vieru.

Židovský rabín nemal by byť šťastný pre to, že nemodlíme sa už za Židov. Predmetné modlenie je prejavom dobročinnosti. Počas Veľkého piatka modlíme sa za heretikov, schizmatikov, pápeža, biskupov, kňazov, diakonov, subdiakonov, akolytov, lektorov, a pod.. Modlíme sa za katolíkov. Modlíme sa za cestujúcich. Ak môžeme modliť sa za cestujúcich, je veľmi otázne, prečo nemôžeme modliť sa aj za Židov. Výraz „neverný Žid“ chápeme ako „Žid bez viery“. Ak Žid konvertuje na katolícku vieru, nie je viac Židom, a stáva sa katolíkom.

Tradiční katolíci nie sú nejakí rasisti považujúci Židov za nepriateľskú masu. Zaujíma nás len viera týchto ľudí, t. j. či sú katolíci, alebo nie. Ak niekto je katolíkom, budeme sa za neho modliť v modlitbe za katolíkov. Ak niekto ako katolík bude cestovať, budeme sa modliť za neho modlitbu za cestujúcich. Ak niekto je na lodi na oceáne, budeme sa modliť za neho vo veľkopiatkovej modlitbe za ľudí, ktorí sú na mori, za námorníkov. Nezaujíma nás farba pleti, miesto pobytu, národnosť.

Modlitba za „neverných Židov“ je modlitbou, aby títo ľudia dostali milosť obrátenia na katolícku vieru. Ani pápež nemôže zakázať takúto modlitbu, a je veľmi potrebné modliť sa práve takúto modlitbu, keďže zákon modlitby nemôže sa meniť. Zákon modlitby je „za neverných Židov.“. Pápež Pius XII. nezmenil túto skutočnosť, a nedotkol sa týchto slov.

Pápež Pius XII. zamenil predposvätnú omšu, t. j. omšu bez konsekrácie, keďže to je omša pred - posvätenia. Keď Mojžiš bol posvätený, nebola ešte žiadna omša v Starom zákone, a preto nemohol ísť do neba. Mojžiš šiel do neba až v deň Nanebovstúpenia. Pred Ježišom Kristom nikto nemohol tam vojsť. To je myslené, keď hovoríme, že Pán Ježiš Kristus zostúpil do pekiel so svojou dušou. Zostúpil tam dole, na „čakacie miesto“ do raja. Keď povedal lotrovi na kríži: „Ešte dnes budeš so mnou v raji.“, nepovedal „v nebi“, ale „v raji“. Bolo to „čakacie miesto“ pre Mojžiša, prorokov a spravodlivých Starého zákona. Východné cirkvi zachovali si túto tradíciu nie len počas Veľkého piatka, ale aj cez suché dni, čo sú modlitebné dni počas jednotlivých období, a majú predposvätnú omšu bez konsekrácie, avšak stále je to omša.

Vo všeobecnosti omša je kalvárskou obetou, je nekrvavým opakovaním obety kríža, a sprítomnením Kristovho Tela, Krvi, Duše a Božstva, na oltári. Predposvätná omša nazýva sa omša, hoci tam nie je žiadna konsekrácia. Nazýva sa omša, lebo v Starom zákone nebolo možné slúžiť omšu. Je to omša počas dňa, keď Pán Ježiš Kristus zomrel, ale ešte nevstal z mŕtvych. Bolo to vidieť, keď kňaz počas Veľkého piatka obliekal si čierny manipul a čierny ornát. Treba rozumieť, že manipul a ornát používajú sa výlučne počas svätej omše, a pri žiadnej inej príležitosti nikdy, alebo pri žiadnej inej sviatosti, a ani pobožnosti. Počas kropenia svätenou vodou, v nedeľu, „Asperges me“, kňaz má oblečený pluviál, lebo to nie je časťou svätej omše, a až potom, na svätú omšu, oblieka si manipul a ornát. Počas vysluhovania sviatosti manželstva, čo sa deje pred svätou omšou, kňaz má na sebe buď len štólu, alebo štólu a pluviál. Nemôže obliecť si  manipul a ornát, pretože to nie je súčasťou svätej omše. Táto svätá omša vyzerala nezvyčajne bez konsekrácie, avšak stále to bola svätá omša, a nazývala sa „Missa praesentificatorum“, t. j. predposvätná omša.

Kňaz mal na sebe čierny manipul a čierny ornát počas celého obradu, s výnimkou poklony krížu, počas Veľkého piatka, pred liturgickou reformou. Po liturgickej reforme kňaz oblieka fialový pluviál, keď číta čítania, a keď spieva Pašie, a oblieka ornát, ale nie manipul, len na sväté prijímanie, na konci svätej omše, na konci nového rítu, t. j. to je liturgia slova, a nie je to predposvätná omša. Predposvätná omša je jedným z najstarších obradov v rámci celej latinskej Cirkvi.

Možnosť blahorečenia a svätorečenia heretikov

P. G. Hesse poukazuje na súčasné zámery týkajúce sa možnosti blahorečenia a svätorečenia niektorých ľudí, ktorých blahorečenie a svätorečenie v Cirkvi bolo by absolútne neprípustné v minulosti. Blahorečenie, resp. beatifikácia, je proces, ktorý predchádza vyhláseniu konkrétnej osoby za blahoslavenú. Svätorečenie, resp. kanonizácia, je proces vyhlásenia konkrétnej osoby za svätú, ktorému predchádza blahorečenie. Podľa názorov väčšiny teológov, svätorečenie, resp. kanonizácia, je neomylná, blahorečenie, resp. beatifikácia, nie je neomylná. Pápež Benedikt XIV., v dokumente „De canonizatione sanctorum“, potvrdil neomylnosť pri kanonizácii kohokoľvek.

Možno pozorovať niektorých katolíkov, vnímajúcich napríklad Martina Luthera, zjavného heretika, ako svätca. Existujú aj zobrazenia tohto heretika so svätožiarou. Je potrebné uviesť, že blahorečenie Martina Luthera muselo by byť zrušené nejakým pápežovým nasledovníkom. Svätorečenie Martina Luthera, vytvorilo by otázku, či pápež je, alebo nie je pápežom. Postavilo by nás to do veľmi zložitej situácie. P. G. Hesse konštatuje, že ak by pápež vyhlásil Martina Luthera za svätého, musel by zasiahnuť osobne, a prestal by spomínať ho v Kánone okamžite. Avšak nevie, či by to mohol hlásať ľuďom, a nevie ani to, či by to bola dostatočná istota na možnosť stať sa oficiálne sedesvakantistom.

Je potrebné položiť otázku, či konkrétny pápež uplatňuje neomylnosť, bez toho, aby prestal byť pápežom. Ak pápež by povedal: „Nemenná Pravda neexistuje.“, stal by sa formálnym heretikom, a prestal by byť pápežom. Ak pápež by povedal: „Ja osobne neverím v akýkoľvek druh nemennej Pravdy.“, bol by materiálnym heretikom. Pred Druhým vatikánskym koncilom (1962 - 1965) boli traja takíto pápeži, ale ani oni neprestali byť pápežmi, hoci boli heretikmi. Ak pápež povie, že neverí v nemennú Pravdu, je otázne, či môže byť schopný definovať čokoľvek. Ak Cirkev vyhlási, že niečo je definované, a teda mimo diskusie, nemožno diskutovať o tejto veci, ale možno to len vysvetľovať. Pokiaľ Cirkev nevyhlási, že niečo je definované navždy, možno o tom diskutovať.

Dôvody návštevy tradičnej katolíckej rímskej liturgie

P. G. Hesse vyjadruje sa k situácii, ak tradičná katolícka rímska liturgia nie je dostupná. Cirkev odpovedala na túto otázku v minulosti, keď nedovolila splniť nedeľnú povinnosť účasťou na ruskej „pravoslávnej omši“. Ruská „pravoslávna omša“ je uznaná za platnú omšu, a Cirkev nepochybovala nikdy o jej platnosti.

Platnosť znamená, že omša sa uskutoční, avšak neznamená to, že je dovolené zúčastňovať sa jej. Mnoho ľudí nerozlišuje „platnosť“ a „dovolenosť“. Platnosť znamená, že sviatosť sa uskutoční. Dovolenosť znamená, že je možné to robiť. Platnú omšu možno odslúžiť aj na celkom nevhodných miestach, ale nemožno to spraviť, keďže omša bola by platná, ale nedovolená. Cirkev uznávala sviatosti „ruských pravoslávnych“ za platné vždy, no nedovoľovala splniť u nich svoju nedeľnú povinnosť. Dôvodom je skutočnosť, že tieto sviatosti vysluhované sú nedovolene objektívne niekým, kto neverí v pápežskú neomylnosť, a kto odmieta jeho primát.

Spôsobilosť Cirkvi, kým nehovoríme o blude, pochádza zvyčajne od predstavených, teda od pápeža nadol. V zmysle tejto zásady nemožno navštevovať Novú omšu. Aj keď Nové omše nie sú síce slúžené formálnymi heretikmi a schizmatikmi, predmetné omše protivia sa vôli Pána Ježiša Krista. Toto konštatovanie je možné kvôli definíciám Tridentského koncilu (1545 - 1563), kvôli vyznaniu viery stanovenému pápežom Piom IV., v bule Iniunctum nobis, z roku 1564, kvôli dokumentu pápeža svätého Pia V., Quo Primum, z roku 1570, a toho istého Tridentského koncilu (1545 - 1563), ktorý hovorí to, čo bolo potrebné zložiť ako prísahu, že: „Neochvejne musíme sa držať všetkých tradičných obradov.“.

Mons. M. Lefebvre, arcibiskup, hovoril, že nie je vhodné navštevovať Novú omšu. Nemožno mýliť si cirkevný zákon a Boží zákon. Tretie Božie prikázanie a povinnosť „svätiť sviatočný deň“, znamená presne to, čo hovorí. Pre Židov bola to sobota, a pre katolíkov je to nedeľa. Nehovorí sa ako svätiť. Ani sám Boh nemôže oslobodiť od tohto príkazu. Ak sme v nemocnici, a ak sme pri vedomí, musíme venovať nedeľu Pánovi, v rámci možností, hoci aj krátkou modlitbou. Nie Boh, ani Spasiteľ, ale Cirkev stanovila, že musíme splniť našu nedeľnú povinnosť účasťou na svätej omši. To je pozitívny zákon, ktorý Cirkev stanovila oprávnene, keďže to je jej úloha, aby vysvetľovala nám prikázania. Ak Boh káže nám niečo spraviť, vieme, že poskytne nám všetko, čo potrebujeme, aby sme to vykonali. Cirkev vo svojej oprávnenej požiadavke na splnenie našej nedeľnej povinnosti musí nám aj poskytnúť svätú omšu. Ak ju neposkytuje, je pre nás nemožné zúčastniť sa jej. Napríklad člen vedeckého tímu nemôže zúčastniť sa svätej omše objektívne počas výskumu v Antarktíde. Cirkev učila vždy, že v takom prípade sme ospravedlnení. Ak nemôžeme cestovať pre nepriaznivé podmienky, sme ospravedlnení. Platí zásada: „Ultra posse nemo obligatur.“, t. j.: „Nikto nie je povinný spraviť viac, než môže.“. Ak Cirkev neposkytuje svätú omšu, nemôžeme na ňu ísť.

Latinská katolícka cirkev má obrady potvrdené Tridentským koncilom (1545 - 1563), pápežom svätým Piom V., a jeho nástupcami. Predmetnými obradmi nie sú zmenené nové obrady. Pápež Pavol VI. použil sám výraz „Novus ordo missae“, t. j. „Nový omšový poriadok“. Prijímať všetky sviatosti vo svojom obrade je Bohom dané právo. Je potrebné zohľadniť možnosti využitia navštevovania tradičnej svätej omše, a rozhodnúť sa na základe dostupných možností.

P. F. Schmidberger, bývalý generálny predstavený FSSPX, konštatoval, že približná hranica pre požiadavku navštevovať tradičnú svätú omšu je jedna hodina a pol trvania cesty, resp. napríklad 80 kilometrová vzdialenosť. Závisí to súčasne aj od aktuálneho stavu cesty. Cirkev netvrdila nikdy, že nevyhnutné je riskovať život, aby sme dostali sa na svätú omšu. V prípade veľmi náročných podmienok, vhodné je prísť aspoň na Veľkú noc, na Vianoce, resp. na veľké sviatky. Nedeľnú povinnosť nemožno splniť na Novej omši. Mons. M. Lefebvre, arcibiskup, hovoril, že tradičná svätá omša pre katolíka, hoci len raz za mesiac, je vhodnejšia, než Nová omša počas každého dňa. (7).

 

ZDROJ:

 

(1). HESSE, Gregory, P.: Rozhovor o katolíckej Tradícii. Slovenské titulky spracoval: Amantius. https://sancta-ecclesia.blogspot.com/. 22.09.2021. [online]. [citované: 08.02.2022]. Dostupné na internete:

P. Gregory Hesse: Rozhovor o katolíckej Tradícii (slovenské titulky) - YouTube.

(2). DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Dei Verbum. Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení.

(3). HESSE, Gregory, P.: Rozhovor o katolíckej Tradícii. Slovenské titulky spracoval: Amantius. https://sancta-ecclesia.blogspot.com/. 22.09.2021. [online]. [citované: 08.02.2022]. Dostupné na internete:

P. Gregory Hesse: Rozhovor o katolíckej Tradícii (slovenské titulky) - YouTube.

(4). OTTAVIANI, Alfredo - BACCI, Antonio: Stručný kritický rozbor nového mešního řádu. Z italského originálu: Breve Esame Critico del Novus Ordo Missae. Přeložil: Dr. Miloslav Skácel, Praha, 1969.

(5). HESSE, Gregory, P.: Rozhovor o katolíckej Tradícii. Slovenské titulky spracoval: Amantius. https://sancta-ecclesia.blogspot.com/. 22.09.2021. [online]. [citované: 08.02.2022]. Dostupné na internete:

P. Gregory Hesse: Rozhovor o katolíckej Tradícii (slovenské titulky) - YouTube.

(6). PÁPEŽ JÁN PAVOL II.. Apoštolská exhortácia Catechesi tradendae. Bod 32.

(7). HESSE, Gregory, P.: Rozhovor o katolíckej Tradícii. Slovenské titulky spracoval: Amantius. https://sancta-ecclesia.blogspot.com/. 22.09.2021. [online]. [citované: 08.02.2022]. Dostupné na internete:

P. Gregory Hesse: Rozhovor o katolíckej Tradícii (slovenské titulky) - YouTube.

 

SNÍMKY: www.churchmilitant.com, www.archive.org, www.ncronline.org, www.vaticancatholic.com, www.traditioninaction.org, www.reddit.com.

 

 

Odporúčame

Blog
Cirkev bojujúca nemôže byť putujúca

Cirkev bojujúca nemôže byť putujúca

Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) predstavuje víťazstvo progresívnych síl v Cirkvi, ktoré zmenili tradičný prístup predstaviteľov Cirkvi k pozemskému svetu, a to napriek zvyčajnému označeniu tohto koncilu len ako pastoračného. Spasiteľ varoval, že pozemský svet je v moci zlého. Predmetné víťazstvo služobníkov pozemskej revolúcie je víťazstvom nebezpečných myšlienok, proti ktorým Cirkev bojovala už od čias Francúzskej revolúcie v 18. storočí. Jedným z prejavov tejto revolúcie je pretvorenie Cirkvi bojujúcej na Cirkev putujúcu. Revolucionári presvedčili predstaviteľov Cirkvi, aby zakázali sami sebe bojovať proti všetkému zlu, ktoré Cirkev pomenovala, odsúdila a bojovala proti nemu v predchádzajúcich storočiach. Mnoho súčasných predstaviteľov Cirkvi podľahlo tomuto pokušeniu, a prijalo záver, že Spasiteľ môže žiadať zánik Cirkvi bojujúcej, a zánik jej aktívneho zápasu so všetkými nepriateľmi večnej spásy človeka. Výsledkom je tragický obraz predstaviteľov Cirkvi, zápasiacich za zámery diktované staviteľmi babylonských veží. Táto zrada Spasiteľa prináša obrazy rúhavých posolstiev svetu, v ktorých Spasiteľ dojednáva mier so svojimi nepriateľmi, čím aj existencia pravej Cirkvi a Satana stráca význam. Rafinovaní revolucionári vedeli správne už dávno, že najviac antikristovský svet možno vytvoriť až vtedy, ak Cirkev bojujúca prestane bojovať. Cirkev putujúca nedokáže odporovať tomuto satanskému zámeru, keďže ani nechce. Súčasnosť presviedča nás o tom stále viac.

Blog
Synoda: Vykročme z kruhu beznádeje

Synoda: Vykročme z kruhu beznádeje

Slovenskí katolíci sa kedysi mĺkvo ľubovali v estrádach náboženských predstaviteľov. Tento zmysel pre „ľudovú zbožnosť“ už z národa vyprchal. Ostalo prázdno a ticho. Aj znechutenie. Dokážeme si v synode definovať novú „spoločenskú objednávku“ hlásania kresťanskej viery na Slovensku?

Blog
Hitlerovo náboženstvo: V čo veril najznámejší diktátor?

Hitlerovo náboženstvo: V čo veril najznámejší diktátor?

Adolf Hitler, smutne známa postava dejín 20. storočia, človek zodpovedný za rozpútanie druhej svetovej vojny a za smrť miliónov ľudí, dodnes púta pozornosť historikov aj laikov. Jednou z najviac diskutovaných tém o Hitlerovi je jeho vzťah ku kresťanstvu a jeho náboženské presvedčenie. 

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.