Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
23. december 2021

Martina Chvojková: Stále som si pripomínala, že nový život za to stojí

Martina Chvojková: Stále som si pripomínala, že nový život za to stojí

Autorka: Mária Kohutiarová

Tí, ktorí ju a jej rodinu vnímali z diaľky či na sociálnych sieťach, mohli mať dojem, že tejto rodine nič k šťastiu nechýba. No napriek tomu manželka, mama a koučka Martina Chvojková (37) hovorí o túžbe po dieťatku, ktoré neprichádzalo. To, aký napínavý príbeh im Boh pripraví pri neočakávanom príchode Joachimka, netušili – no presvedčili sa, že modlitby a dôvera majú obrovskú moc. 

Ešte pred pár rokmi ste vyzerali ako klasická slovenská rodinka, spokojná s dvomi šikovnými deťmi. Bol to aj pre vás finálny stav vo vašich predstavách?

Keď sme spolu s manželom chodili a rozprávali sa o počte detí, mali sme predstavu štyroch – piatich detí. Po skúsenosti života v medzinárodnej komunite v Trumau pri Teologickom inštitúte Jána Pavla II., kde sme spoznali viaceré úžasné viacčlenné rodiny, sa naše obzory rozšírili. Mali sme túžbu po veľkej rodine spokojne aj s ôsmimi či desiatimi deťmi. Finálny stav sa rozplynul. Celé naše manželstvo sme boli otvorení novému životu a vnímame deti ako Boží dar. 

Kde bol problém pre prijatie ďalšieho dieťatka?

Po treťom dieťatku sme dlho túžili. Táto túžba bola často nepochopená, veď máme dve deti – párik – dievča a chlapca. Na druhej strane, otázky typu Kedy bude ďalšie? boli tiež zraňujúce. Druhorodený syn Dominik sa sám odstavil od dojčenia ako tri a štvrťročný, aby mohol mať súrodenca, keďže hladiny prolaktínu boli u mňa vysoké. Často sa pýtal, kedy už príde, ale z mesiacov sa stávali roky. Snažila som sa o úpravu váhy, vylúčila potraviny, na ktoré mi vyšla intolerancia na dva roky, začala som s Creightonským modelom prirodzeného plánovania rodičovstva. Vďaka tomu sa ukázalo, že poovulačná fáza u mňa nefungovala tak, ako mala. Začali sme chodiť do Žiliny k MUDr. Wallensfelsovi, odborníkovi na neplodnosť. Predpísal mi progesterón, čo mi veľmi pomohlo aj na predmenštruačný syndróm. Skúšal mi dávať lieky na vyvolanie ovulácie, ale tie nezaberali. Začali sme spať v absolútnej tme, vraj to pomáha na otehotnenie. Vymenili sme kozmetiku za prírodnú. Chodila som do fitka 4x do týždňa, bola som na rôznych duchovných obnovách, ak by naša druhotná neplodnosť mala duchovnú príčinu. Brala som vitamíny, manžel sa dal vyšetriť. Pri hľadaní príčiny neplodnosti mi školiteľka Creightonu poznamenala, že by bolo dobre zistiť, či nemám polycystické ováriá. Urobila som si test na glukózovú intoleranciu, ktorá sa potvrdila, a začala som brať  metformín. Už sme vyskúšali asi všetko. Lekári odporúčali laparoskopiu. Už som si dohadovala termín v Kežmarku, ale kvôli korone sa to posúvalo. Ale nakoniec som sa jej vyhla, keďže okolo sviatku Božieho milosrdenstva sme počali Joachimka.

Ako ste využili čas čakania na Boží plán s vami?

Dlho sme žili v očakávaní, že tretie bábätko čoskoro príde, a tak aj naše plánovanie s tým stále počítalo. Až posledné roky, keď sme viac prijali, že dve deti môže byť konečný počet, som si urobila kurz koučingu a s manželovou pomocou začala rozvíjať túto oblasť popri domácom vzdelávaní našich detí. Vnímam to ako svoje poslanie popri tom, že som Božou dcérou, manželkou, mamou. Postupne som sa začala špecializovať na slobodných, ktorí si hľadajú partnerov/partnerky a na páry, ktoré spolu chodia a spoznávajú sa. S manželom sme sa prihlásili na psychológiu, z ktorej sme sa ale odhlásili vzhľadom na komplikované tehotenstvo s Joachimkom. 

Tento rok sa však situácia zmenila – ako ste vnímali vytúžené požehnanie?

Druhorodený Dominik mal už 9 rokov, keď odpočítam odporúčané dva roky pauzy po cisárskom, tak je to približne šesť – sedem rokov, čo sme čakali na Joachimka. Naplnenie tejto túžby bol pre nás doslova ZÁZRAK!

V čase tehotenstva si priam žiarila. Aký to bol pre teba čas? Čo znamenal pre vašu rodinu, manželstvo?

Čas tehotenstva bol pre mňa veľmi náročný. Bývalo mi veľmi zle. Stále ma napínalo na vracanie. Niekedy som vracala a neodoznelo to po prvých troch mesiacoch ako predošlé tehotenstvá. Bolo to aj v štvrtom, aj v piatom, a stále som si pripomínala, že nový život za to stojí. Začínala som tehotenstvo s vyššou váhou, ako to bola moja pôrodná pri Laurinke a Dominikovi, v tomto to bola tiež výzva. Našťastie, moja obava, že už v takejto váhe sa nebude dať ani chodiť, sa nenaplnila. Nesmierne sme sa všetci tešili na Joachimka. Hlavne Dominik sa s ním často rozprával, keď bol v brušku. Bol to požehnaný čas a napriek ťažkostiam prevažovala radosť zo zázraku. 

Dieťatku ste vybrali aj nádherné meno. Prečo práve Joachim?

Meno Joachim prišlo na um Palimu. Nejaký čas mu v srdci rezonovalo, všetkým sa nám páčilo, ale boli sme ešte nerozhodní, lebo sme nevedeli urobiť peknú skrátenú verziu mena. Joachim znamená „ten, ktorého Boh ustanovil“, „Boh daroval syna“. Joachim bol aj ocko Panny Márie.

Tvoje spočiatku bezproblémové tehotenstvo sa však zrazu skomplikovalo. Pamätáš si ešte na detaily a čas?

Bola som na klasickej tehotenskej gynekologickej kontrole 2. septembra v 22. týždni + 6. Gynekológ ma rovno z nej poslal na hospitalizáciu, aby ma zašili, ak to bude možné, pretože som mala prolaps (pokles maternice do pošvy, pozn. redakcie). Plodový obal mi už vytŕčal von, hrozil mi predčasný pôrod. Neuvedomovala som si ešte vážnosť situácie. Pali vnímal, že by bolo dobré ísť do Módlingu. Na základe informácie od gynekológa sme vedeli, že do Hainburgu to nepôjde. Myslela som si, že ma zašijú a o pár dní budem doma. V Módlingu ma kontrolovala príjemná lekárka. Pamätám si, ako povedala, že na šitie je už neskoro. Znelo to hrozivo. Test na odtok plodovej vody bol tiež pozitívny, mala som zápalové faktory v krvi, hneď mi nasadili antibiotiká. Na rovinu mi povedali, že ak dnes porodím Joachima, zomrie. Keď som sa pýtala, aké sú šance, aby ostal v brušku aspoň dva týždne, naznačili mi, že to je veľmi nízka šanca, že pôrod bude najneskôr do pár dní. Tiež mi povedali, že ak neporodím do rána, urobia všetko preto, aby ma previezli do AKH – špecializovanej nemocnice, kde by mal aspoň minimálne šance.

Čo to bola za noc?                   

Na tú noc z 2. na 3. septembra  nikdy nezabudnem. Pripravovala som sa psychicky na pôrod, na fakt, že môžem porodiť mŕtve bábo, prípadne bábo, ktoré po pôrode neprežije. Cítila som sa bezmocná. Vedela som, že Boh je Pánom života a má právo dať aj vziať, že si na Joachimka nemôžem robiť nárok len preto, že sme na neho tak dlho čakali. Odovzdala som ho Bohu vediac, že bude žiť, že Boh si ho povolá buď do života večného alebo s medzizastávkou v pozemskom živote. Verila som, že mi dá silu, akokoľvek to dopadne. Keď som rozmýšľala, či sa predsa len nedá ešte niečo urobiť, napadlo ma požiadať druhých o modlitby. Začala som rozmýšľať, ako by sa dala urobiť čo najväčšia modlitbová sieť. A vtedy ma prenikla nádej, vedela som, aká je veľká sila modlitby a že by to mohlo pomôcť. Napísala som status na facebook, do rôznych modlitbových skupín. Dostalo sa to aj na Saletíni Rozkvet, ľudia to šírili ďalej a zo stoviek boli tisícky ľudí, ktorí sa prihovárali za nás. Večer som počúvala chvály. Hlboko sa ma dotkla stať zo Svätého písma o tom, ako Abrahám šiel obetovať svojho syna Izáka. V tejto modlitbe som dostala od Boha uistenie, že Joachim bude žiť. 

Inzercia

Za donosenie Joachimka, zvlášť po prevoze do Viedne, sa vďaka tvojej výzve modlilo obrovské množstvo ľudí. Ako si to vnímala?

Doslova som cítila silu modlitieb, napriek ťažkostiam som mala vnútorný pokoj. Aj Pali to vnímal podobne pri deťoch doma. Vedela som, že Boh je s nami. 

Riziko predčasného pôrodu a ohrozenie života Joachimka sa však strácalo každým dňom navyše.  Ako sa k tomu vyjadrovali lekári v nemocnici?

V AKH vo Viedni už v roku 2016 vedeli zachrániť 70 % bábätiek medzi 23. a 27. týždňom a 80 % z nich bez následkov. Podľa ich skúseností sa každým týždňom Joachimkove šance zvyšovali. Na začiatku mi povedali, že ich cieľom je, aby Joachim vydržal v brušku aspoň do 26. týždňa, ale vzhľadom na infekciu nie viac ako štyri týždne. Cisársky rez mi 21. septembra určili na 5. október. Lenže došlo k zvratu… falošne pozitívne. To viedlo k ďalšej gynekologickej kontrole, kde sa prvýkrát ruptúra membrán nepotvrdila, a tak bol termín ďalšieho cisárskeho zrušený.  Nakoniec ma 12. 10. pustili naspäť, lebo som prvýkrát mala tento test negatívny, prolaps bol čiastočne zahojený a otvorenie sa zmenšilo, stav považovali za stabilizovaný. No o tri dni som bola späť, keďže mi odtiekla takmer všetka plodová voda. Spomenula som si na takmer rovnaký pocit pri predošlých odtokoch.

Tvoj synček sa napriek všetkému predsa len narodil predčasne... nebola si sklamaná, že ho Boh „neudržal“ v tvojom brušku potrebný čas bežného tehotenstva?

Samozrejme, že som túžila Joachimka donosiť do času termínu pôrodu. Hlavne po tom, ako ma pustili z nemocnice domov s tým, že stav je stabilizovaný. Nečakala som, že o tri dni budem späť v nemocnici, pripravovať sa na pôrod. V tom čase som už bola psychicky pripravená na predčasniatko, keďže som mala rodiť 5. októbra. Pred týmto termínom to ale bolo náročné, keď mi oznámili termín, plakala som. Potrebovala som sa zas raz vzdať svojej predstavy o prirodzenom pôrode a zmieriť sa s tretím cisárskym. Stihla som si prečítať knihu o predčasniatkach, a tak som mala akú-takú predstavu, že to bude náročnejšie ako pri „klasickom“ bábätku. Po tak náročných šiestich týždňoch v nemocnici som si už nevedela predstaviť, že to zvládnem. Potrebovala som si poplakať a presmútiť toho dva a pol mesiaca, čo mal byť Joachimko ešte v brušku. Rozumovo som si uvedomovala, že takéto predĺženie tehotenstva v mojom komplikovanom tehotenstve je zázrak a potrebujem byť vďačná za každý jeden deň môjho tehotenstva. Vnímala som v tom veľké Božie milosrdenstvo. Na druhej strane so mnou lomcovali emócie. Veľmi ťažko sa mi prijímalo, že by sa narodil v 27. týždni, mal by menej ako kilo, videla som 800-gramové bábo a bolo ako polovičná bábika. Nebola som sklamaná, cítila som sa nepripravená, slabá, nevedela som si predstaviť, ako také mini bábätko chytím. Onedlho na to mi prišla dať duchovná služba sväté prijímanie, ešte neboli slzy usušené... Eucharistia bola pre mňa veľkou posilou! Do ďalšieho dňa emócie utíchli a ja som prijala svoj termín pôrodu. Nastal vnútorný pokoj a vďačnosť nad každým dňom, čo som mohla byť tehotná. Boh konal v mojom srdci. 

 Bola si dlho od manžela aj detí oddelená, potom si musela dochádzať za Joachimkom. Teraz ste opäť spolu s drobčekom, no znovu oddelení od zvyšku. Ako to celé zvládate s manželom a staršími deťmi?

Tým, že som veľmi intenzívne s deťmi, keďže som s nimi sedem rokov v domácom vzdelávaní, začiatok odlúčenia bol pre mňa fajn, taký oddych od detí. Po pár týždňoch mi ale začali veľmi chýbať. Našťastie som už dokázala vyjsť z izby a ony za mnou chodili na návštevy aspoň na pár hodín týždenne a veľa sme si volávali. Viem, že som im veľmi chýbala, bolo to pre nich náročné. Aby neboli pozadu so školou, našli sme im učiteľky, museli si zvyknúť. Dominik za mnou plakával. Naša tínedžerka Laurinka to nedávala navonok až tak najavo, no viem, že tým trpí. Najviac mi chýbal manžel. Tým, že pracuje z domu a trávili sme spolu veľa času, bolo ťažké uspokojiť sa zrazu s pár hodinami týždenne, ktoré ho ešte k tomu stáli tri hodiny cestovania popri tom, čo všetko odrazu ostalo na ňom. Na jeho návštevu som sa tešila ako malé dieťa, veľmi som si vážila jeho obetavosť. Po cca siedmich týždňoch prišiel iný typ odlúčenia – od Joachimka. Bývali sme neďaleko AKH. Deti s manželom prišli do Viedne, ale ostávalo mi na nich minimum času, veľa hodín som trávila pri Joachimkovi a odsávaním mlieka, sterilizovaním. Potom Joachimka presunuli do Ottakringu. Desať dní, kým som bola hospitalizovaná s ním, bolo pre dochádzanie veľmi únavných. Potom konečne prišla možnosť byť hospitalizovaná s ním, najprv v Ottakringu, potom v St. Josef nemocnici, čo zas znamenalo odchod od Dominika, Laurinky a Paliho. Vnímala som, že Joachimko ma potrebuje najviac a rozdvojiť sa nedalo. Modlím sa a verím, že Boh doplní Laurinke a Dominikovi straty, ktoré im táto situácia priniesla, a že aj Pali postupne zregeneruje po nadľudskom výkone v posledných mesiacoch. Sme vďační za modlitby, vďaka ktorým sme to mohli zvládnuť a za silu, ktorú nám Boh dáva. Bez toho by sme možno skončili na psychiatrii. 

Celý čas si zdieľala statusy o posune v príbehu Joachimka na sociálnych sieťach. Vyžaroval z Teba stále pokoj a radosť. Cítila si sa silná prijať celú túto situáciu?

Cítila som sa veľmi slabá, nepripravená. Nikdy predtým som nebola dlhšiu dobu v nemocnici.  Neznášam pichanie. Keby mi niekto povedal, že budem tak dlho na infúzkach, že mi budú každý druhý deň brať krv, niekedy každý, že si budem sama 4x denne pichať inzulín, že si budem sama pichať injekciu do stehna proti trombóze, tak mu neuverím! Po takýchto šiestich týždňoch mi museli pichnúť anestetikum do žily, aby mali nejakú použiteľnú na infúzie pri cisárskom. No a byť v pokoji, keď vám povedia, že vám dieťa zomrie a ešte to aj zdieľať na facebooku? Byť vnútorne vyrovnaná s termínom pôrodu v 27. týždni? Prijať, že rodím, keď ma len pár dní predtým pustili domov v stabilizovanom stave? Neprísť o duševné zdravie pri všetkých tých nemocničných príbehoch, urgenciách, plačoch spolubývajúcich? No a po tomto všetkom rovno vhupnúť do starostlivosti o predčasniatko, ktoré nedýcha samo a má veľa káblikov a hadičiek? Myslím, že zásah vyššej moci je v tomto príbehu badateľný a zjavný. 

Portál www.zastolom.sk sprevádza kresťanské rodiny na ceste viery. Robí tak prostredníctvom online magazínu, rozširovaním zoznamu odporúčaných psychológov, budovaním Facebookovej komunity, vymýšľaním a vyrábaním konkrétnych nástrojov na slávenie liturgického roka v rodine, ktoré ponúka vo svojom eshope. Nové články od septembra 2020 publikuje na Postoji.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
Stephen Leacock: Omyly Santa Clausa

Stephen Leacock: Omyly Santa Clausa

Pred Vianočnými sviatkami sa väčšina blogov a komentárov venuje vážnym a hlbokým témam, ale my sme sa rozhodli pre výnimku. Preložili sme jednu z poviedok svetoznámeho kanadského humoristu Stephena Leacocka.

Denník Svet kresťanstva