Mreže, pletivá, pološero, nepríjemné reflektory a ponurá atmosféra nás uvedie do súdnej siene. Zmanipulovaný ľud, nekompromisní žalobcovia. „Rozsudok. Záviš Kalandra. Trest smrti. Oldřich Pecl. Trest smrti.“ vojaci po jednom pristúpia k odsúdenému, navlečú vrece na hlavu, chmatnú a odvlečú ho. „Jan Buchal. Trest smrti. Milada Horáková... Trest smrti.“

Za pletivom stoja postavy, sú to Miladini najbližší. Milada po jednom pristupuje k svojim drahým a poeticky, mlčky sa s nimi lúči. Baletné pohyby, nežné dotyky a gestá divákom napovedajú, kto je otec, kto sestra Viera. Za nežným bozkom cez plot rozoznávame manžela Bohuslava a hravé šantenie nás zoznamuje s milovanou dcérou Janinkou. Začiatok predstavenia s dominantným pohybovým prejavom hovorí vlastne o konci príbehu. Príbeh boja za spravodlivosť a pravdu, za demokraciu. A tento príbeh sa naozaj stal.

Ponurú atmosféru pretne príjemné svetlo a rozozneje sa hravý swingový song. V tomto tanečnom vstupe pozorujeme šťastnú rodinu Horákovcov. Je krásny slnečný deň. Ľudia na ulici tancujú charleston a tešia sa zo života v mieri, po ktorom tak túžili.

„Základem státu, a to již Řekové a Římané hlásali, je spravedlnost a spravedlnost je aritmetikou lásky. Nejhlubší argument pro demokracii je víra v člověka,“ zaznieva z reproduktorov. „V demokracii člověk člověku nesmí být prostředkem. Demokracie potřebuje vůdců, ne pánů,“ na pozadí rozoznávame premietnutý obraz Tomáša Garrigua Masaryka. „Říká se například, že prý parlament už nedostačuje. Ne už, ale ještě ne! Parlament je volen voličstvem. Kdo to voličstvo vychoval, politicky a mravně? Starý režim. Poslanců vyrostlých za republiky ješte nemáme. Ani ten nejlepší parlament není k tomu, aby odhlasoval, co je pravda, právo a mravnost! O pravdě, o základních zásadách politiky, práva a mravnosti se nemůže hlasovat podle většiny.“

Milada Horáková sa už od mladosti zaujímala o dianie v spoločnosti. Vyštudovala právo a jej vzormi boli Masaryk, Beneš a Štefánik. Milada sa otvorene hlásila k myšlienkám prvého československého prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka. Masarykove slová ďalej znejú divadelnou sálou: „Demokracie sama lidi nevychovává. Slušní, opravdoví lidé, se vychovávají rodinou, školami, církvemi, státní správou, literaturou, žurnalistikou a tak dále. Překáží tomu demokracie? Není tu politický circulus vitiosus? Demokracii dělají demokrati a lepší demokracii, lepší demokrati.“ Počúvame úryvok z Masarykovej knihy Světová revoluce: „Žaluje se na politické strany. Právem. Pokud ty strany hoví stranickému sobectví. Ale strany přece nejsou, a nemohou být jiné, než průmer jejich voličů. Ten zase závisí na tisku a občanské výchově.“

Poslednú vetu „Demokracie je zárukou míru, pro nás i pro svět,“ prerušuje pochod nemecky hovoriacich vojakov. Obrovská československá vlajka je strhnutá a nahradí ju červená vlajka s hákovým krížom. Zvuk rindžiaceho kovu a agresívna rocková hudba sprevádza tanec vojakov. Európu zachvátila druhá svetová vojna. Statočná Milada sa zúčastňuje protinacistického odboja a v auguste 1940 ju zatýka gestapo. „Janinka, dcérka moja, prepáč mi. Prepáč, že hoci si to najdrahšie, čo mi osud dal, tak často od teba odchádzam. Aj teraz sme s tvojím ockom od teba oddelení. Ja to však všetko robím len kvôli tebe a pretože všetky deti a všetci ľudia si zaslúžia spravodlivý svet. A za taký svet treba bojovať,“ píše Milada svojej dcére z fašistického väzenia. Hrá dramatická hudba a spoza fašistikej vlajky vyliezajú vyziabnuté choré telá v pruhovaných odevoch. Plazia sa, či tackajú. Ich nevládny tanec odkazuje na zverstvá, ktorými si prešli. Vo vzduchu počuť nálety lietadiel a započúvame sa do hrdej americkej hymny, ktorá po prvej slohe prejde do tej sovietskej. Obrovská vlajka s hákovým krížom padá dole a víťazne sa rozvinie sovietska vlajka. Na pódium vstupujú iskričky a pionieri, zamiešajú sa medzi pruhovancov. Skleslé pohyby obetí holokaustu prejdú do radostného a tak naivného tanca s pioniermi.

Po oslobodení v 1945 sa Milada vracia do Prahy a je členkou parlamentu až do komunistického puču v 1948, kedy rezignuje. Napriek nepriateľom naďalej ostáva politicky aktíva. Hrá agresívna hudba a Milada sa snaží ľudí držať na strane demokracie, ale oni ju nepočúvajú, ťahá ich to iným smerom. Milada je zatknutá a označená za vodkyňu hnutia, ktoré sa snaží zvrhnúť komunistický režim. Mreže a ploty, nepríjemné reflektory. Vypočúvanie, psychické a fyzické mučenie a znova vypočúvanie. Falošné obvinenia. Vlastizrada a špionáž. Nácvik na zinscenovaný verejný súdny proces. Mučenie. Poprava. Na výstrahu.

Multižánrové predstavenie Milada Horáková v podaní Štátneho divadla Košice ponúka výrazný vizuálny a zvukový zážitok. Práca s rekvizitami je nápaditá. Vlajky, ploty a mreže plynule striedajú svoje využitie. Hudba a meniace sa vlajky nás dynamicky uvádzajú do meniacich sa politických a spoločenských pomerov. Pre pochopenie inscenovaných udalostí je vhodné mať základné informácie o živote Milady a tiež historické poznatky, nakoľko umelecké stvárnenie, pohybový prejav a zvuk hovoria o tých udalostiach v náznakoch a symbolike.

Zdroj: MASARYK, T. G. O demokracii – úryvok z knihy Světová revoluce [online]. Dostupné na:

https://www.youtube.com/watch?v=ap9_q0rHEIM 

Autor fotografie: Joseph Marčinský, Štátne divadlo Košice