Horúce leto 68 - Divadlo GUnaGU

Píše sa rok 1969. Tri mladé Slovensky sa stretnú v Toronte a spomínajú na slovenské špeciality. V Kanade mnohé ingrediencie nevedia zohnať. A veru, nie je to jediné, čo im chýba. Spomínajú na chuť domova. Uvažujú nad slobodou.

„V lete 1968 som naposledy zavárala uhorky,“  hovorí Erika a rozpovie nám svoj príbeh. Pred pár rokmi jej manžel vyštudoval v Československu evanjelickú teológiu. Navštívi ho súdruh a ponúkne mu spoluprácu. Jozef však odmieta. A tak namiesto vysviacky dostane povolávací rozkaz na vojenskú službu. Slúži, slúži a znova dostane ponuku na spoluprácu so súdruhmi. „Takú ponuku musím prekonzultovať s manželkou,“ vykrúca sa Jozef a pre tento účel dostane opušťák. Doma s Erikou konzultujú. Konzultujú večer, konzultujú v noci. Až do rána. A o pár mesiacov sa na svet prihlásil malý Peťko. Podľa nových nariadení sa vojenská služba chlapcom má predĺžiť. Výnimku dostanú tí, ktorí pôjdu na vysokú školu. Jozef neváha a  podáva prihlášky snáď všade. Ale kde by ho chceli, keď ponuky súdruhov odmietol? Veru, ozvali sa mu z jednej jedinej školy. Z VŠMU a stal sa hlásateľom v rozhlase.

„V lete 1968 mi otec dal šoférovať svoju Škodu Felíciu,“ zdôveruje sa Petra svojim kamarátkam v Kanade. Je dcérou úspešného vedca s patentmi nielen v Českoslovenku, ale i v zahraničí. „Viem, že väčšina ľudí sa nedostane ani do Bulharska. A my dovolenkujeme na Jadrane,“ prezrádza divákovi svoje prominentné výhody čerstvá absolventka medicíny.

„V lete 1968 som naposledy jedla hrušku,“ spomína Soňa. V to leto sa s priateľom Milanom dostala na brigádu do Izraela. Bolo príšerné horko, zbierali tam hrušky a spoznávali krajinu. Práve v Izraeli sa dozvedela osudovú správu.

Lepšie zajtrajšky týchto žien narušil vpád vojsk Varšavskej zmluvy. Zostať, sklopiť hlavu a mlčať? Alebo utiecť a žiť slobodne? Zo dňa na deň, z noci na noc sa rozhodli pre útek. Mladučkú Petru poslali k Tante Réci do Viedne. „Len na pár dní, kým sa situácia upokojí,“ vysvetľuje otec. Vyfintená mladá lekárka sa u tetky stane akurát tak slúžkou. Erikin manžel hlásil do éteru správu o obsadení Československa cudzími tankami. Netrvalo dlho a bol na neho vydaný zatýkací rozkaz. Tak sa s Erikou rozhodli zbaliť a hľadať svoj nový domov. Soňa sa s matnými informáciami z izraelského rozhlasu pobrala smerom domov a márne čaká vo Viedni, že si po ňu príde otec. Prespáva vonku a stále dúfa v stretnutie s rodičmi. Cesty našich hrdiniek sa vyvíjajú len veľmi neisto. Postupne ich vietor zaveje do Kanady.

Predstavenie zábavnými dialógmi približuje náročné situácie, s ktorými sa museli Slováci popasovať na svojej ceste za slobodou. V zahraničí začínali od nuly, bez uznania dosiahnutého vzdelania, bez istôt, odkázaní na pomoc druhých, s jazykovými bariérami. Scénarista Viliam Klimáček spracoval náročnú historickú tému humorným spôsobom.

„Do you have ehm... sitko?“ pýta sa Erika v obchode. „Sitco? S – I – T – C – O? Sitcow? Saitko? Spaghetti stop, water go ahead!“ a mnohé iné dialógy v podaní herečiek Zuzany Kronerovej, Gabriely Dzúrikovej a Marty Maťovej udržujú pozornosť divákov pri náčrte existenčných problémov, ktorým čelili slovenskí emigranti vo svete. Horúce leto 68. Historická komédia o ceste za slobodou.

Autor fotografie: Ctibor Bachratý