Zmenia sa kostoly na mešity?

Katolícky časopis Vatican magazin v novembrovom čísle priniesol zaujímavý článok  pod názvom Kirchen zu Moschen? Autor Alexander Pschera sa v ňom zamýšľa nad skutočnosťou, či je možné zmeniť opustené kostoly na mešity. Cituje hlavného islamského imáma vo Francúzsku, ktorý požiadal, aby prázdne kresťanské  Božie domy mohli moslimovia užívať ako svoje kultové miesta.

Zverejnenie tejto výzvy islamského imáma vzbudil vo Francúzsku veľmi živý ohlas a búrlivú diskusiu. Treba zdôrazniť, že v posledných desaťročiach vo Francúzsku v podstatnej miere zredukoval náboženský život. Znížil sa počet pokrstených a kresťanský život pokrstených sa takmer vytratil. Cirkev vo Francúzsku sa však pritom počíta za najstaršiu dcéru Cirkvi. To znamená, že táto krajina je veľmi hlboko spätá s kresťanskou kultúrou a to už viac ako tisíc päťsto rokov.  Majú sa teda teraz pribuchnúť dvere za touto kultúrou a prenechať jej kultúrne dedičstvo inému národu, inej kultúre, inej náboženskej tradícii?

Gregor z Tours vo svojej druhej knihe História Francúzska uvádza zázračný krst kráľa Chlodovika v roku 496 v katedrále v Remeši. Tak ako sa rímske impérium christianizovalo s Konštantínom Veľkým, tak bol Chlodovik prvým katolíckym kráľom  Francúzska a s ním sa spája aj legenda o „najstaršej dcére Cirkvi“. Práve od tejto udalosti odvodzovali francúzski králi svoj titul „najstarší syn Cirkvi“, ktorý nosili ako svoje privilégium. Táto skutočnosť poznačovala francúzsku kultúru, ktorá sa tak stala aj vlastným kultúrnym dedičstvom. Francúzsku „Patrimoine“ tvorili hrady, kaštiele, kostoly a kláštory, ktoré boli stvárňované architektonickými formami tradovanej katolíckej kultúry. Svojim spôsobom vypovedajú o dejinách kresťanstva.

Taktiež aj celá francúzska literatúra od Villona a Rabelaisa, cez Balzaca a Flauberta až po Prousta a Célina je preniknutá biblickou ikonografiou. Dokonca aj vo svojich antiklerikálnych a protestných formách je francúzska kultúra ešte vždy katolícka. To, čo označil historik Fernard Braudel slovom „francité“ ako špecifickú formu kultúrnej francúzskej identity, je bez tejto katolíckej pôdy, nemysliteľné. Na tejto pôde vyrastala francúzska identita so všetkou jej citovosťou a životaschopnosťou. Keď človek dáva Francúzsko za príklad laicistickej spoločnosti  a položí oproti sebe hodnoty Republiky a hodnoty náboženstva, potom človek nesmie zabúdať na to, že Francúzsko je až dodnes oveľa silnejšie preniknuté katolicizmom, ako je to napr. v Nemecku, ktoré za svoj špecifický duch, vlastnú kultúru a predovšetkým za svoj kritický racionalizmus, vďačí protestantizmu. Napr. šansonier Brassens upozornil na seba tak, že sa odvolal na kresťanskú tradíciu. Renouveau Caholic (katolícka obnova) má svoj počiatok vo francúzsku a založila neotomizmus, ktorý nadviazal na stredovekú scholastiku. Z Francúzska pochádza aj Komunita Emauel, Archa, alebo Inštitút našej Matky života, ktoré dávali dôležité impulzy pre katolícku obnovu zdola. Konečne, patrí tu aj aktuálne politické hnutie ako Manif pour tous (demonštrácia všetkých) a jeho pokračovanie Les veilleurs (strážcovia), s ktorými sa milióny Francúzov postavilo proti legalizácii manželstva rovnakého pohlavia. Bol to výraz nespochybniteľného odhodlania brániť základy kresťanskej morálky proti politike, ktorej spoločným menovateľom je jej zmena. Vznikajú aj katolícke internetové stránky, kde sa prezentujú francúzski laici, ktorí sú si vedomí zodpovednosti za kresťanské dedičstvo a zasadzujú sa oň.

Aj keď sa  po roku 1789 Francúzsko rozdelilo na dva nezmieriteľné a proti sebe stojace tábory; na jednej strane tábor monarchisticko-katolícky a na druhej laicisticko-republikánsky, predsa vtláča katolícke povedomie ešte aj dnes, viac ako polovici francúzskej populácie. Pri jednom z posledných prieskumov sa deklarovalo 56 % obyvateľov  ako katolíkov. V Nemecku to bolo iba 30 %.  Vo Francúzsku sa teda hlási oveľa viac ľudí  ku katolíckemu životnému štýlu, ako sa v skutočnosti predpokladá.  Ale cítiť katolícky, ešte zďaleka neznamená byť katolíkom. A naozaj; v rovnakom prieskume sa prihlásilo iba 8% Francúzov za praktizujúcich katolíkov. Náboženské zakotvenie a náboženská prax nie sú identické.  Tu sa prejavuje odlišnosť od toho, či sa z jednej strany človek hlási ku katolíckemu kultúrnemu priestoru a na druhej strany, či žije svoju katolícku vieru a neustále oživuje svoje spoločenstvo so živým Kristom. Cítiť po katolícky, ale súčasne nebyť katolíkom je istotne zvláštna konštelácia, ktorá však nie je celkom bezcenná. Toto povedomie vnútornej spolupatričnosti a väzby ku kultúrnemu dedičstvu národa spätého s katolicizmom naznačuje pozitívnu danosť na ktorú môže nadviazať nová evanjelizácia a apoštolát. Predpokladom je však skutočnosť, aby katolícka kultúra ako taká, nebola vnímaná ako cudzorodý prvok. To by nastalo vtedy, keby kultúra sa stala už nečitateľnou, keby katolícke znaky v uložené v kameni, slove a v hudbe sa už neotvárali, keby viac už nerozprávali. Potom sa z kultúry stáva kultúrny majetok a podstata katolíckosti sa dostáva na hranicu zničenia.

A práve toto je reálne nebezpečenstvo týchto dní.  Strata katolicizmu sa najlepšie dá pozorovať v premene katolíckej kultúry na jednoduchý kultúrny majetok. Kultúrny majetok je kultúra, ktorá je človeku sama o sebe cudzia, muzeálna a ľahostajná. Tie kresťanské znaky, ktoré sa hlboko zapísali do dejín Francúzska, už mnohí nedokážu prečítať. Mnohí ľudia už dnes nedokážu chápať symboliku stavebných prvkov katedrály a ani jej celkový zmysel. Výstup z kresťanstva je výstup z času, z vlastných dejín a vstup do stálej prítomnosti chápanej ako „teraz“.  Z tohto teraz pocitu nemožno chápať ani reč cirkevnej hudby, ani kázne sv. arského farára a už vôbec nie myšlienky Paskala. Takto sa stráca spojenie s kresťanskými dejinami vlastnej krajiny, takže sa vytvára voľné priestor, do ktorého môže položiť svoju nohu nové náboženstvo.

Strata kontaktu s kultúrnymi a svätými znakmi vlastného historického priestoru je prvým krokom k odkresťančeniu. Druhým logickým krokom je premena zmyslu týchto znakov tak, že ho zaujme iné náboženstvo a vyplní iný kultúrny program, ktorý expanduje, ako je toho času islam. Práve to sa deje vo Francúzsku. Vo Francúzsku narastá moslimská časť obyvateľstva. Toho času žije tam okolo 4.5 mil. moslimov (presné údaje však chýbajú), čo je osem percent celkového počtu obyvateľstva. Preto pred nedávnom navrhol hlavný imám Veľkej mešity v Paríži Dalil Boubakeur v televíznom vysielaní, aby prázdne kostoly mohli moslimovia využívať ako mešity. Vo Francúzku jestvuje v tom čase 2 500 mešít a tristo ďalších je vo výstavbe. Tento počet sa zdá Boubakeurovi nedostatočný. Imám je považovaný zo rozumného muža, návrh nepodal teda nejaký radikálny islamista, ale islamský duchovný, ktorý svoj návrh odôvodňuje tým, že sa tým nájde riešenie, ako zachovať tieto prázdne a chátrajúce budovy. On sám to vidí ako zmierlivé gesto medzi oboma náboženstvami. Poukazuje na to, že sa týmto spôsobom kostoly zachovajú, ktoré by ináč boli odsúdené na zbúranie, keďže chýbajú prostriedky na ich udržiavanie. Mnohé kostoly stoja prázdne a schátrané či je to na vidieku, alebo v mestách. Imán svoj návrh dáva ako ponuku pomoci. Je však zaujímavé, že francúzske obyvateľstvo reaguje podráždene. Kým niektoré reformné katolícke kruhy prijali ponuku s radosťou a vidia ich ako pozitívny znak medzi náboženského dialógu, zo strany širokého kruhu obyvateľstva bol však návrh rozhodne a s veľkým rozhorčením odmietnutý. Tento návrh sa dotkol totiž blankytného neba, čiže katolíckej identity francúzskeho národa. Prieskum ukázal že 67 % obyvateľstva je proti tomu, aby sa kostoly dali do užívania moslimom. Medzi katolíkmi to bolo až 72 %. Tento fakt poukazuje na skutočnosť, že Francúzsko sa od 60-tych rokov minulého storočia síce vo veľkej miere  odkresťančilo, lebo praktizovanie viery radikálne pokleslo. No, z druhej strany sa v obyvateľstve ešte stále uchoval hlboký vzťah ku kresťanským symbolom, hoci si to už mnohí ani neuvedomujú. U niektorých to môže mať dokonca základ iba v sentimentalite.

Jedným z najtvrdších kritikov moslimského návrhu je filozof Alain Finkielkraut, ktorý sa svojou knihou L´Identité malheureuse (Nešťastné identity) prezentoval ako konzervatívny kritik francúzskej politiky. Podpísal taktiež Manifest za záchranu francúzskych kostolov. Finkielkraut hovorí, že nestačí iba sociológia a štatistika na to, aby definovali identitu nejakého národa. Identita znamená aj dejiny, dedičstvo a spomienky. Preto je potrebné požadovať od moslimov vo Francúzsku, aby zdieľali spoločne s kresťanmi toto dedičstvo. Pre neho sú stopy, ktoré zanechalo kresťanstvo po sebe, živou súčasťou prítomnosti. Filozof Finkielkraut nie je kresťanom, ale židom; to mu však neprekáža, aby požadoval zachovanie ruín katolíctva ako pamätníky vlastných dejín a ktorá podporuje zachovanie vlastnej identity.

Spisovateľ Michel Houellebecq ide však ďalej; pre neho je nemysliteľné, aby sa prázdne kostoly odovzdali na vykonávanie iného kultu. Hovorí, že chápe podráždenie Francúzov a ich rozhodné „NIE“ transformácii božích domov vidí ako strach ľudí z toho,  že sa s konečnou platnosťou uzavrie ich vlastný pôvod. Uvádza, že jednou vecou je nebyť katolíkom, ale celkom inou vecou je nemožnosť sa niekedy znovu katolíkom stať. Houellebeck, ktorý sa sám chápe ako človek hľadajúci svoju cestu k Bohu, uvádza krásnu myšlienku: „znovu sa stať kresťanom, znamená toľko, ako po dlhej, namáhavej a bludnej ceste môcť prísť domov.“ Čo však vtedy, keď domov už nejestvuje? Alebo, keď v ňom bývajú celkom cudzí ľudia?  Byť bezdomovcom vo vlastnej krajine, to je uskutočnenie transcendentálneho bezdomovectva. Aby sa tomu dalo vyhnúť, je nevyhnutnou úlohou zodpovedných intelektuálov poukazovať na význam symbolov a znakov reprezentujúcich vlastnú kultúru, na ktoré možno ľudia už vo veľkej miere zabudli.

Človek nesmie zničiť starý dom. A človek nesmie ani ľahkovážne posudzovať katolícku kultúru, ktorá, ako sa zdá, už tu nie je prítomná. Pri povrchom usudzovaní sa zdá, že sa už úplne vytratila. Táto katolícka kultúra však je ako ozvučnica, ktorá pomôže rozozvučať a rozvinúť veľkú identifikačnú silu. Práve v časoch zneistenej spoločenskej a kultúrnej identity je dôležité nechať voľnú cestu, ktorá povedie späť ku prameňom. A tomu patrí aj zachovanie kultúrneho dedičstva kresťanstva.

Štefan Mordel

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo