Pomalý svet Roberta Castlea - Divadlo Jána Palárika v Trnave

Prechádzam Hlavnou ulicou a užívam si jesenný večer. Mesto je pokojné, len občas stretnem ľudí na prechádzke alebo otužilcov posedávajúcich na terasách. Trnava má romantické starobylé centrum, žiaľ kombinované so socialistickými budovami. Mierim na Trojičné námestie a spomínam na svoje žiacke roky, kedy som tadeto chodievala do základnej školy. Verte, či nie, ja si ešte pamätám, ako tú „historickú“ trojičku, teda súsošie Svätej Trojice, stavali. Námestiu dominuje Mestská veža a Divadlo Jána Palárika, kam smerujú moje kroky.

Usadím sa v malom útulnom štúdiu, kde je všetko akoby na dosah. Trocha ma prekvapí tikot hodín, ale sluch si zvykne a oči spočinú na zvláštnom mladom mužovi, ktorý si pripravuje misku s mliekom a naivne detsky si prezerá krabicu s cereáliami. Zaujal ho obsah železa a zinku v cereáliách. Nejde mu to do hlavy, veď železo a zinok sú predsa kovy, tak to povedala mama. Robert má 35 rokov, no mentálne je na úrovni 7 ročného chlapca. Claire je starnúca matka zoslabnutá rakovinou. Je láskavá a starostlivá. Robertovi podá kufrík s obedom a rozlúčia sa svojim tradičným pozdravom. „Pusu Mesiacu,“ povie Robert. „Pusu na Slniečko,“ odvetí mama. Claire je Mesiac, ktorý ho v noci stráži a on je Slniečko, ktoré rozjasňuje Clairin deň.

Robert sa cestou na autobus zdrží pri výklade chovateľským potrieb a teší sa pohľadom na šteniatka. Nestíhne autobus. Verí, že práve tie kovy, čo ráno zjedol, ho spomalili. Na zastávke si prisadne k neznámej slečne. Holly Fitch sa práve v to ráno pohádala so svojim priateľom Simonom, jej bývalým vysokoškolským učiteľom. Zistila totiž, že je tehotná, no on je príliš zaujatý len svojim vlastným svetom a dieťa sa do jeho egoistických plánov nehodí. Spočiatku sa zdá, že zronená Holly a mentálne postihnutý Robert nemajú nič spoločné. Ale Robertova úprimnosť a zmysel pre humor si Holly získajú. Tu sa začína ich cesta sebapoznávania.

Clairin zdravotný stav sa komplikuje. Robí si starosti, čo bude s Robertom, keď ju zlomí choroba. „On nedokáže žiť sám. Nevie si navariť. Nevypne sporák. A celý byt vyhorí. Je to tak. Alebo pôjde z nejakého dôvodu von a nebude schopný trafiť naspäť. Nie, musí s ním niekto byť. Niekto, kto vie, čo potrebuje.“ Je vdova a aj jej jediná sestra je už pár rokov po smrti. Ústav? To v žiadnom prípade. Musí vymyslieť, kto sa postará o Roberta.

Robert a Holly sa každé ráno stretávajú na zastávke a stanú sa priatelia. Holly dokonca naučí Roberta trik ako správne vyrátať čas, ktorý mu ostáva do odchodu autobusu. „Aha, povedala, že si nemám predstavovať čísla ako čísla, ale ako niečo, čo mám rád. Niečo, čo by som nechcel stratiť. Tak si ich predstavujem ako šteniatka,“ vysvetľuje Robert svojej matke. „Napríklad, že keby som mal dvadsať šteniatok a osem by mi utieklo, tak by mi ich zostalo... už len dvanásť.“

Netrvá dlho a Holly navštívi Roberta a jeho matku. Zároveň príjme ponuku nasťahovať sa, aby mohla ušetriť peniaze, keďže ju čakajú výdavky s očakávaným bábätkom. Tehotenstvo Robertovej kamarátky je však pre Claire novinka.

Robert: Nasťahovať? Mami, Holly sa k nám ide sťahovať?

Claire: Vydrž chvíľu, Robert. Prosím. Takže ste tehotná?

Holly: Som tehotná.

Robert: Presne tak. Mala sex.

Claire: Áno, to mi došlo, zlatko.

Robert: Mala ho toľkokrát, že sa ani nepamätá.

Claire: Tak, gratulujem. Teda, k tehotenstvu. Nie k tomu, ém... množstvu.

Holly sa nasťahuje. Životy starnúcej a chorej Claire, mentálne postihnutého Roberta a opustenej tehotnej Holly s finančnými ťažkosťami sa spoja a začne sa rozvíjať priateľstvo, ktoré vypĺní hlbokú prázdnotu ich životov. Do tohto prostredia sa narodí malý Clayton a všetko vyzerá tak idylicky. Avšak na scéne sa znova objaví bývalý priateľ Simon a dáva Holly ponuku na spoločný rodinný život na opačnom pobreží. A tak Holly stojí pred rozhodnutím, kto a kde bude jej rodinou. Tikot hodín v sále sa zrýchli a dramaticky zosilnie, až v jednej chvíli sa hodiny zastavia! Hodiny sa zastavia a Claire... Čo bude teraz s Robertom?

Je to príbeh o priateľstve v neistých časoch, o vytrvalosti napriek všetkým prekážkam, o nachádzaní novej „rodiny“. Dojímavá a očarujúca inscenácia so zábavnými dialógmi. Smutná a šťastná zároveň. Postavy sú zraniteľné a tak skutočné, že publikum ostáva v nemom úžase. Kiss the Moon, Kiss the Sun, ako sa hra pôvodne volá, je pripomienkou, že rozlúčka je niekedy len začiatok.

Zdroj: FOSTER, Norm: Pomalý svet Roberta Castlea (Originálny názov: Kiss the Moon, Kiss the Sun), Bulletin Divadla Jána Palárika v Trnave 2021, Preklad a úprava: Ján Štrbák

www.djp.sk

Autor fotografie: Robert Tappert, Divadlo Jána Palárika v Trnave