R. Guardini: O svieci

Stojíme v dvojakom a protichodnom vzťahu k veciam mimo nás. Voči svetu, a všetkému čo sa v ňom nachádza, sme v tej istej pozícii ako Adam, keď Boh pred neho predviedol zvieratá, aby im dal meno. Spomedzi nich všetkých si Adam nevedel nájsť spoločníka. Medzi človekom a ostatným stvorením je bariéra odlišnosti, ktorú nedokáže odstrániť alebo zmazať ani vedecké poznanie ani morálna degradácia. Človek je inej povahy ako všetko ostatné stvorenie na zemi. Je príbuzný s Bohom.

Patrí mu však na druhej strane aj vzťah k všetkému, čo jestvuje vo svete. Všade sa cíti tak nejako doma. Tvary, postoje, pohyby všetkých predmetov sa k nám prihovárajú, všetky sú prostriedkom komunikácie. Ľudská duša je neprestajne zamestnaná tým, aby pomocou týchto skutočností vyjadrila svoj vnútorný život; aby jej poslúžili ako znaky a symboly vnútorného prežívania. Každá pozoruhodná črta vecí, s ktorými sa denne stretáme, nás oslovuje vyjadrením niečoho z našej vlastnej prirodzenosti, pripomína nám niečo z nás.

Tento pocit spojitosti s vecami je zdrojom metafory a podobenstiev. Hoci sme hlboko odlišní od vonkajších predmetov, predsa sme s nimi tajomne spojení. Nie sme ako ony, a predsa všetko, čo je, alebo čo sa stáva, je naším obrazom.

Jeden z týchto obrazných predmetov ma fascinuje, a myslím že aj väčšinu ľudí, neobyčajnou silou a krásou. Je to horiaca svieca. Vzpriamene sa týči v kovovom podstavci na rozkročnom svietniku, jednoduchá a biela, a predsa ani bledá ani nevýrazná. Vyníma sa na akomkoľvek pozadí, stravujúc v plamienku, ktorý sa jagá nad ňou, čistú hmotu vosku v nežne žiarivom svetle. Prichádza mi ako symbol nesebeckej štedrosti. Stojí na svojom mieste tak neochvejne, tak jasne sa napriamujúc, tak nezaujato, v dokonalej pripravenosti poslúžiť. Stojí tam, kde je to dôstojné a správne, pred Bohom.

Stojí na svojom určenom mieste, stravujúca sa vo svetle a teple.

Samozrejme, svieca to robí nevedome. Nemá dušu. Ale my jej môžeme dať dušu, keď z nej spravíme výraz vlastného postoja.

Byť sústredený v tej istej štedrej pripravenosti k službe. „Tu som, Pane.“ Hovoriť tou istou rečou čistej, striedmej ochoty k službe ako svieca. Nechať prerásť jej pripravenosť do vytrvalej vernosti. Ako táto svieca, chcem stáť v tvojej prítomnosti, Pane.

Nevyhýbaj sa, ani si neuľahčuj svoje povolanie. Vytrvaj. Nepýtaj sa prečo a načo. Stravovať sa v pravde a láske, svetle a teple, kvôli Bohu, to je najhlbší zmysel ľudského života.

(Z knihy Romana Guardiniho: Von heiligen Zeichen)