Utrpenie afgánskeho ľudu sa nás týka

Keď v roku 1996 padol Kábul, ako hlavné mesto Afganistanu do rúk Talibanu, jeho vtedajší vodca Muhammad Umar vyhlásil, že krajina sa stáva "plne islamským štátom" riadiacim sa právom Šaría. Začali sa krvavé popravy, ktoré sa odohrávali na štadióne Ghazi. Verejná poprava neminula ani bývalého prezidenta Muhammada Nadžíbulláha. Najskôr ho vykastrovali a následne ho bojovníci Talibanu v uliciach Kábulu umučili na smrť  tak, že ho ťahali priviazaného za nákladiakom. Jeho zmrzačené telo bolo následne zavesené na stĺpy verejného osvetlenia, ústa mal vypchaté afganskými bankovkami a prsty nahradené cigaretami.

Ženy nepoznali nič také, ako ,,práva". Slúžili výlučne ako sexuálne otrokyne a právo Šaríja bolo na nich mimoriadne kruto uplatňované - mučenie, vyrezávanie genitálií, prsníkov, očí, jazyka, prstov. Nulový prístup k vzdelaniu, nulový prístup k riadeniu vozidiel, k práci, k čomukoľvek.

Malá štipka nádeje prišla v podobe zahraničných vojenských jednotiek po roku 2001. Až doteraz sa im darilo potláčať Taliban a udržovať ako takú mieru slobody. Aj keď to ideál nebol, ale ako sa vraví - keď neprší, aspoň kvapká. A dnes? Dnes sa títo vojenskí hrdinovia stiahli ako ustráchané myši a opustili afgánsky ľud, ktorý je vydaný na milosť a nemilosť militantov. Prezident opustil krajinu. Teda, neopustil. Utiekol z nej, zbabelo prenechal vládu nepriateľom a nechal svoj ľud trpieť pod náporom Talibanu.

Režisérka a aktivistka, zároveň absolventka filmovej a televíznej fakulty na VŠMU v Bratislave, afgánka Sahraa Karimi vyslala do sveta bolestivý odkaz o situácii, v akej sa momentálne Afganistan nachádza. So strachom z toho, čo čaká afgánske dievčatá a ženy, ak sa im nepodaí utiecť. So strachom z toho, čo čaká ju, ak sa dostane do rúk Talibanu, u ktorých je na zozname osôb, ktorých treba zlikvidovať. O zvyšných umelcoch, intelektuáloch, novinároch a aktivistoch nehovoriac. Nehovoriac o každom nevinnom človeku v Afganistane.

Na sociálnych sieťach môžeme vnímať búrlivé diskusie na túto pálčivú tému. A čo je bolestivé, vnímať aj negatívne postoje smerom k potenciálnym utečencom z Afganistanu : Nech si len zostanú tam. Opovážte sem dotrepať imigrantov...aby  nám zobrali kultúru a vieru?

Nie. Nik nám nevezme vieru, ani kultúru. Pretože, ak je niekto schopný mávnuť rukou nad utrpením človeka, žiadnu vieru nemá. O Bohu môže maximálne tak básniť, ale o láske a milosrdenstve hovoriť nemôže.

Afgánsky ľud potrebuje našu odvahu. Potrebuje naše pery, pretože tie ich sú umlčané. Potrebuje naše slová, naše ruky, náš apel.

Dnešným dňom začali v Kábule strhávať  bilbordy, plagáty a letáky, na ktorých sú ženy. Militanti Talibanu sľubujú, že ženy neprídu o svoje práva, ani o právo na vzdelanie či prácu. To tvrdia tí istí muži, ktorí pravidelne vydávajú vyhlásenia o tom, ako musí byť bez podmienok a bez milosti uplatnené právo Šaríja v celej zemi. A najmä na ženách.  Ich slovám nik neverí. Ak sa bude svet len nemo prizerať a my v ňom, staneme sa svedkami neúnosnej tortúry afgánskych detí, dievčat, žien ale i mužov, v priamom prenose.

Nezakrývajme si oči pred tým, čo sa deje v Afganistane. Týka sa to aj nás. Táto situácia ovplyvní celý svet. Je to pandémia utrpenia, beznádeje a krutosti, ktorej následky pocítime všetci. Ak...ak sa budeme prizerať. Nemusí to tak skončiť.

Taliban túži po moci a uznaní. Každá krajina na svete. Každý človek na svete má možnosť povedať, že jeho moc neuznáva. Že s ňou nesúhlasí. Vojenská technika, ktorú USA zhromaždili za takmer 90 miliárd dolárov, padla do rúk týmto zvráteným fanatikom. Hádajme, ako s ňou naložia. Asi ju nepotrebujú  pri "mierových rokovaniach".

Utrpenie Afganistanu je vizitkou nás všetkých. Utrpenie afgánskeho ľudu je odkazom pre nás. Krikom o pomoc a záchranu.

Čoskoro vláda Slovenskej republiky vysiela do Afganistanu vládny špeciál, ktorý smeruje pre slovákov, žijúcich tam. Pre zhruba troch slovákov. Kapacita lietadla má však omnoho vyššiu kapacitu a ja prosím - zachráňte, koho len môžete! Priveďte do bezpečia toľko afgánskych žien, detí a rodín, koľko sa ich len zmestí. Pretože náš domov sa musí stať útočiskom pre trpiacich. Musíme byť nablízku tým, ktorí to potrebujú. Nemlčme. Nestojme v kúte a nebojme sa.

Modlitba za Afganistan. Modlitba za mier.