Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
19. august 2013

Kde vedie boj za slobodu bez pravdy

Pravda a sloboda sú dve úžasné hodnoty, ktoré boli počas celých kultúrnych dejín vždy predmetom záujmov, ale aj sporov. Sloboda je základným atribútom ľudskej osobnosti. Je súčasťou dôstojnosti človeka a patrí k jeho neodlučiteľným právam. Aký je však vzťah slobody k pravde? Nie je to niekedy tak, ž...

Pravda a sloboda sú dve úžasné hodnoty, ktoré boli počas celých kultúrnych dejín vždy predmetom záujmov, ale aj sporov. Sloboda je základným atribútom ľudskej osobnosti. Je súčasťou dôstojnosti človeka a patrí k jeho neodlučiteľným právam. Aký je však vzťah slobody k pravde? Nie je to niekedy tak, že slobodu si egoistický privlastňuje mocnejší jednotlivec, alebo záujmové skupiny, ktoré si presadzujú svoje zámery na úkor iných? Vodcovia manipulujú masy a burcujú ich, aby v mene slobody páchali násilie, ktoré potom umlčí tých druhých?

Náš veľký pevec Pavol O. Hviezdoslav napísal vo svojej básni o slobode tieto verše: „Ó sloboda jak hrešia proti tebe deň čo deň tí, čo ťa ctia a privlastňujú sebe za údel. Inému dopriať ťa, bolo by ti k necti doprosta. Nech rabstva chlieb je on a vodu srebe, tak hútajúc si vyspevujú slávokráž a tak by úžernícky gazdovali nech zveríš im bohatstvo, aké máš. No svévoľ boha, boha prostopaš.“

Tieto verše ma napadajú, keď pozerám na súčasný trend, ktorým sa spoločnosť uberá. Koľko to už bolo boja za slobodu. Koľko sa vynaložilo úsilia za nezávislosť a slobodu od vonkajších i vnútorných väzieb, ktoré zdanlivo pútali človeka a hatili ho v jeho rozbehu a lete. Aká vysoká daň sa musela dokonca platiť za to, aby sa ľudia vymanili z väzieb tradície i politickej moci. Už sa konalo v histórii veľa revolúcii za slobodu, v nich sa však prelialo nesmierne veľa ľudskej krvi.

Nechoďme však do ďalekej histórie. Pozrime na francúzsku revolúciu z roku 1789, ktorej hlavným heslom bol ušľachtilý program pre široké masy „bratstvo – rovnosť – sloboda“. Čo môže byť krajšie, ako keď sa nastolí bratstvo medzi ľuďmi, keď sú si navzájom rovní a žijú ako slobodné bytosti. Krásna parola, ale čo z nej zostalo? Ako sa toto heslo premietlo do praxe? V mene tohto „dobrého úmyslu“ bolo zavraždených státisíce ľudí. A keďže kati nevládali vykonávať takú nadmernú prácu, preto revolucionári vymysleli stroj na popravy – gilotínu. V krátkych intervaloch mohli ľuďom stínať hlavy. Najprv to boli príslušníci šľachtického stavu, potom biskupi a kňazi a napokon všetci, ktorí sa zdali byť nebezpeční pre diktatúru vládnej kliky združenej okolo Robespiera. Nakoniec však sťali hlavu aj jemu.

Ruská revolúcia sa začala v roku 1917 a to tým, že vyvraždili celú cársku rodinu, dokonca aj s deťmi a so psom. Mala sa vytvoriť vláda proletariátu. Ale s vraždením sa neprestalo, ba naopak rozvinulo sa neskôr do nevídaných rozmerov. Boli vyvraždení potenciálni odporcovia Stalina a napokon sa obrátili smrtiace zbrane proti vlastnému ľudu, proti roľníkom, ktorých označili za kulakov. Milióny ľudí zbavili všetkých práv, odvliekli a povraždili. Sedemdesiat rokov existovala táto príšera, ktorá si podmanila takmer polovicu sveta a ktorá v niektorých krajinách ešte stále existuje.

Nechcem však hovoriť o týchto politických revolúciách, ale chcel by som poukázať na revolúciu, ktorá bola odlišná od tých predošlých, lebo nevykonala politický prevrat, a ani sa nekonali trestné tribunály, ktoré by boli tisícky ľudí odsúdili na smrť. A predsa to bola skutočná revolúcia, ktorá spôsobila veľké vnútorné zmeny, predovšetkým v oblasti myslenia prijímania mravných noriem v ľudskej spoločnosti. Áno, chcem pripomenúť kultúrnu revolúciu zo 60. a 70. rokov, ktorú zosnovali študenti v západnom svete. O tejto revolúcii hovorí Gabriela Kuby vo svojej knižke venovanej mládeži pod názvom Daj láske šancu. Je to veľmi pekné a užitočné pojednanie, ktoré sa zameriava na oblasť intímneho života z etického hľadiska. Hovorí, že to, čo zosnovali študenti na Západe v roku 1968 sa tiež nazýva revolúciou. Revolúcia však podľa náučného slovníka sa definuje ako „násilný politický prevrat“. Autorka si tu kladie otázku, či sa dá radikálny prevrat sexuálnych noriem opísať ako revolúcia? Veď v tejto revolúcii nie sú žiadni mŕtvi. A predsa! Aj tu existujú milióny mŕtvych, ročne na svete približne 50 miliónov a v Nemecku, podľa seriózneho odhadu, pripadá asi tisíc na každý pracovný deň. Autorka poukazuje na to, že títo mŕtvi sú veľmi malí, ktorým zničili život už v materskom lone. Pred touto revolúciou bolo zabitie nenarodeného dieťaťa zakázané a dnes to mnohí mocní tohto sveta vyhlasujú za „ľudské právo“. Takže predsa je to len revolúcia, ktorá prevrátila ľudskú myseľ.

Autorka ďalej spomína, že keď ešte bola žiačkou, že svet vyzeral ináč. Keď sa hovorilo o rodine, bolo jasné, že sa tým myslí otec, matka a deti. Manželstvo a rodina boli pod ohranou štátneho poriadku, čiže boli chránené ústavou štátu a to čo sa propaguje dnes, bolo čímsi nepredstaviteľným. Bolo nemysliteľné, aby sa partnerstvo medzi osobami rovnakého pohlavia dávalo na tú istú roveň ako manželstvo. K rozvodom dochádzalo zriedka, lebo sa vedelo, že je to morálne zlyhanie. Keď chcel ísť pár do hotelovej izby, musel sa preukázať pasom, že je sobášený. V každej hotelovej izbe bola Biblia. Homosexualita sa žila v tajnosti. Potrat bol zakázaný. Bola zakázaná aj blasfémia. Čiže rúhanie sa Bohu. Oba tieto zákony boli zrušené v Nemecku začiatkom sedemdesiatych rokov. Poronografia existovala len v podpultových regáloch a nesmela byť v bežných televíznych programoch. Deti sa chodili hrávať na ihrisko a nemuseli sa učiť o sexualite. Verejný priestor bol čistý od sexuálnych obrazov. Reklama neobsahovala žiadne sexuálne stimulácie pri predaji výrobkov. Vo filmoch bozk bol vrcholných prejavom náklonnosti. Mládežnícke časopisy neoboznamovali svojich mladých čitateľov s každým druhom perverznosti, a ani nezobrazovali nahých mladých ľudí na celej strane. Neexistoval internet a preto ani nebolo, 4,2 milióna pornografických stránok na webe, ku ktorým má mladý človek ľahký prístup. Sexuálne zneužívanie a znásilňovanie (okrem prípadov z konca 2. svetovej vojny) bolo zriedkavosťou. Nevyskytovalo sa ani sexuálne násilie medzi mladými ľuďmi, ktoré by museli riešiť súdy. Sex patril iba do intimity manželskej spálne. Predmanželská zdržanlivosť sa mladým predkladala ako norma hodná nasledovania. Tieto skutočnosti niektorí označili za „represívnu sexuálnu morálku“, ktorú samozrejme, zásadne odmietali. No napriek tomu pôrodnosť bola vysoká.

Autorka ďalej poukazuje na skutočnosť, že napriek tejto posadnutosti sexom, je Nemecko krajinou, ktorá vymiera. Spomína tu tiež anglického antropológa J.D. Unwina, (J.D. Uwin, Sex and culture, London 1934) ktorý skúmal vzťah medzi sexualitou a kultúrou. Zistil, že tu panuje určitá zákonitosť: čím väčšie sú sexuálne obmedzenia, tým je vyššia kultúrna úroveň; čím menšie je sexuálne obmedzenie, tým je nižšia úroveň kultúry. Ďalej tento autor tvrdí, že iba v spoločnostiach, kde vládne prísna sexuálna morálka, je uctievaný Boh. Ak sa v tejto morálke poľaví, potom tam jestvuje už len uctievanie prírody a zvierat.

To, čo spomína tento autor, to ohlasuje Cirkev už dvetisíc rokov, ba ešte oveľa viac, lebo už Mojžiš dal ľudu z Božieho poverenia Zákon, čiže Desatoro, ktoré vymedzuje túto cestu a dáva jej hranice. Autorka knižky Daj láske šancu hovorí ďalej, že si preštudovala knihu od Uwina Sex a kultúra a spadli jej klapky z očí. Sexuálna revolúcia zo začiatku sedemdesiatych rokov spôsobila rozklad morálky, odpad od viery, rozpady rodín a popri tom aj veľký nárast psychických chorôb a kriminality. Pre školákov sa stratila chuť do učenia a namiesto školských aktivít nastúpili drogy a zábava ako jediný zmysel života. Autorka hovorí že práve jej generácia obrazne zobrala zbíjačku a zničila tento morálny základ. Na zástave tohto hnutia bol veľký nápis „sloboda“. To znamená slobodne konať a dovoliť konať, čo sa mi zachce a to najmä v oblasti sexuality. Zhodiť jarmo Božích i cirkevných prikázaní a najlepšie bude zničiť aj samotnú Cirkev. Sloboda za každú cenu. V mene tejto absolútnej slobody je možné všetko, dokonca zmeniť aj svoje pohlavie a sexuálna orientácia patrí medzi jej priority.

Inzercia

Pred touto kultúrnou revolúciou dospelí určovali hranice v mene dobra proti ktorým mladí rebelovali. Rebeli z roku 68 však postupne obsadili inštitúcie a mocenské pozície v spoločnosti, ktorí v dnešnej dobe určujú ďalší trend tejto neviazanej a amorálnej slobody.

Takže aká je pravda o boji za slobodu? Alebo postavme otázku ešte ináč: Je táto vybojovaná sloboda v súlade s pravdou? Iste sa tu vynorí ďalšia otázka „a čo je pravda?“ Vieme, že túto otázku položil Pilát Kristovi. Odpoveď však nečakal od Krista, ale ju hľadal v dave. Dav mal určiť kto má a kto nemá pravdu, koho prepustiť a koho odsúdiť, čo je dobré a zlé.

Preto sa treba pýtať, či vybojovaná sloboda vedie k dobrému, alebo zlému. Ak sa však zničil morálny základ, potom kto dokáže určiť čo je dobré a čo zlé? Ak sa človek cíti byť slobodným v požívaní alkoholu, alebo drog až sa napokon ocitne v kóme, je to sloboda? Sloboda nemôže viesť k tomu, aby človek robil to čo chce, lebo každé jeho konanie má aj následky. A práve tieto následky buď jeho slobodu zachovajú, alebo zničia. Každá droga privádza človeka do závislosti, či už tá chemická alebo psychická akou je aj nezriadený sex a oberá ho o skutočnú slobodu. Táto závislosť znamená, že človek potrebuje niečo, aby sa „dobre cítil“, no to ho napokon úplne zničí. Je pripútaný k droge, ktorá vyciciava jeho život a ho ničí. Čiže v mene slobody, k totálnemu otroctvu. Je to skutočne diabolská cesta. Heslom revolúcie z roku 68 bolo „sexuálne oslobodenie“ a kam sa človek dostal? Do sexuálnej závislosti so všetkými jej negatívnymi dôsledkami. V 60. a 70. rokoch min. storočia mladí Američania razili heslo „lets make love“, čiže robiť lásku; to bola výzva, že chce ísť s niekým do postele. Ďalší zavádzajúci slogan, ktorý šírili po celej Amerike hippies, bol: „Make love not war“, („robme lásku a nie vojnu“) čiže akoby sex mohol zabrániť vojne. Je však evidentné, že sex bez lásky vedie ku vzťahovej vojne.

Politológ Pat Buchaman hovorí, že USA prešli kultúrnou, morálnou a náboženskou revolúciou, v ktorom sa posilnil militantný sekularizmus. V 60-tych rokoch m. stor. sa podarilo osloviť študentov na univerzitách a kolégiách a vtedy začala kultúrna vojna na národnej úrovni. Od tejto doby dosiahol sekularizmus silnú dominanciu na akademickej pôde, ale i v zábavnom odvetví a hlavne v Hollywoode. Táto kultúrna revolúcia prešla aj do politickej sféry a stojí na protikresťanských princípoch. Jej hnacou silou je revolúcia v sexuálne oblasti. Tento autor ďalej poukazuje na skutočnosť, že pokiaľ išlo o boj s ekonomickým marxizmom na politickom poli, tak ho Amerika vyhrala; avšak teraz boj na poli kultúrneho marxizmu Amerika prehráva.

Táto kultúrna vojna prenikla už aj za hranice našej krajiny. Aj u nás na veľkých hudobných festivaloch v nejednom prípade vyčíňa sex, pornografia, alkohol, drogy a k tomu sa ešte pripája neodmysliteľná tvrdá roková a metalová hudba, ktorá opája zmysly a ničí sluchové orgány nadmiernymi decibelmi; to všetko dotvára celkový obraz súčasnej „slobody“, ktorá človeka už nepovznáša, ale ubíja.

Na záver tejto úvahy si už možno položiť iba otázku“ kam nás vedie táto kultúra, ktorá zničila objektívne pravidlá toho, čo je dobré a čo zlé a ktorá sa už nepýta na to čo slúži človeku pre jeho dobro a čo mu škodí? Odpoveď je jednoduchá. Sloboda, ktorá vedie bezhraničnému egoizmu, nie v skutočnosti slobodou, ale otroctvom, lebo bezbrehý egoizmus v základe ničí slobodu.

Zdajú sa vám tieto slová príliš pesimistické? Nie som pesimista. Prečo? Lebo jestvuje cesta k Slobode. Áno, k Slobode s veľkým „S“! Nezdieľam však ani prehnaný optimizmus, pretože život ma už naučil byť realistom. Realista si totiž nezatvára oči pred realitou; lekár, ak chce úspešne liečiť, musí poznať zdravotný stav pacienta a stanoviť presnú diagnózu. Aj dnes, predovšetkým v Cirkvi je nevyhnutné poznať ducha doby. Táto doba je nielen poznačená ale aj naskrze preniknutá relativizmom a indiferentizmom v oblasti pravdy a aj v oblasti morálnych zásad. Práve preto, že tu došlo k zásadnej zmene morálnej paradigmy vplyvom vyššie spomínanej kultúrnej revolúcie, dochádza v súčasnosti k ohrozeniu človeka i celej ľudskej spoločnosti. Základ mravnej stability, ktorý počas mnohých generácií stál na zásadách Desatora, sa v dnešnej dobe rozbil. Spoločnosť budovaná na piesku nemá budúcnosť, lebo bez základu sa vo víchre a v búrke zrúti. Naša generácia, aspoň tá, ktorá si ešte hovorí, že je kresťanská, by mala viac dbať na Kristove slová, ktorý povedal, že je hlúpy človek, ktorý si stavia dom na piesku, lebo taký dom sa zrúti. Múdry človek, podľa jeho slov buduje dom na skale. A iba taký dom má šancu odolať všetkým vojnám a revolúciám. Budeme mať odvahu stavať svoj život na skale? A to aj vo vzťahu našej slobody voči pravde? Že slobodu nebudem sebecky privlastňovať len sebe, ale ju doprajem aj druhému, tak ako to velí Boží zákon?

Štefan Mordel

Odporúčame

Blog
Stretnutie mládeže v Roku viery

Stretnutie mládeže v Roku viery

Prežili sme ďalší, v poradí už koľký, rok viery. Mali by sa bilancovať, zhromažďovať výsledky a hodnotiť, čo sme týmto rokom získali, čo sme premeškali? Dá sa vôbec objektívne posúdiť a zhodnotiť, či sme urobili dosť, či sme využili šance a skutočne sme sa obrátili ku prameňu viery, čiže k Bohu, ku ...

Blog
Kresťania, chcete mať svojich bratov aj v politike?

Kresťania, chcete mať svojich bratov aj v politike?

Bolo to asi pol roka po nežnej revolúcii v Československu. V Žiline sa konali dodatočné primície troch kňazov, ktorí nemohli mať túto slávnosť počas socializmu – buď boli vysvätení tajne, alebo v zahraničí. Žilina mala v tom čase po viac ako 40-tich rokoch na svojom primátorskom čele kresťana – a to...