Stretnutie mládeže v Roku viery

Prežili sme ďalší, v poradí už koľký, rok viery. Mali by sa bilancovať, zhromažďovať výsledky a hodnotiť, čo sme týmto rokom získali, čo sme premeškali? Dá sa vôbec objektívne posúdiť a zhodnotiť, či sme urobili dosť, či sme využili šance a skutočne sme sa obrátili ku prameňu viery, čiže k Bohu, ku ktorému nás mal tento rok priviesť? Keby sme mali po ruke všetky štatistiky a premietli ich na grafe, aj tak by to asi nebolo celkom objektívne. Preto moja úvaha nad prínosom Roka viery nepôjde týmto smerom. Skôr si chcem všimnúť iba niektoré aspekty, ktoré upútajú bežného pozorovateľa pri spätnom pohľade na tento Rok viery.

Významnou udalosťou v Roku viery bolo stretnutie mládeže v brazílskom Riu. Bola to iste veľkolepá svetová udalosť, ktorá vzbudila obrovský záujem masmédií celého sveta. Paralelné stretnutie mládeže s cirkevnými predstaviteľmi bolo aj u nás v Ružomberku. Z tohto stretnutia bolo možné sledovať priebeh aktivít z filmových záznamov prenášaných audiovizuálnymi médiami, z ktorých boli niektoré zverejnené aj na internete. Možno si človek nemohol z týchto záznamov urobiť celkový pohľad o tomto podujatí, ale predsa sa len človek po ich vzhliadnutí nemohol vyhnúť nepríjemnému pocitu, ktorý ho ovládol. Človek si musel položiť otázku: o čo tam vlastne pri tom stretnutí išlo? Išlo skutočne zo strany mládeže o záujem prehĺbiť vieru, alebo sa iba predstaviť a ukázať, čo všetko dokážeme urobiť preto, aby sme boli „cool“? Dynamická bitová hudba motivujúca viac telo ako dušu vytvárala atmosféru zábavy a nie modlitby a sústredenia. Práve táto zábavná klíma dotvárala podstatným dielom celkovú atmosféru podujatia. Takže celkový pocit z tohto mládežníckeho predstavenia viac skľučoval ako nadchýnal.

Istotne budú mnohí namietať, že my starší sa už nevieme vžiť do života a cítenia mládeže. Áno, možno je tomu tak, že naša mládež to už dnes cíti inakšie. Ale v časoch mojej mladosti ešte nikoho nenapadlo, žeby sa pri bohoslužbách mali vkladať nejaké tanečné prvky, alebo iné pohybové kreácie, čo vlastne sa v dnešnej dobe stáva už takmer bežnou vecou. V časoch našej mladosti boli ešte striktne odlíšené zóny modlitby a zábavy, hoci v šesťdesiatom ôsmom roku sa už začala uvádzať bytová hudba do kostolov k bohoslužbám. Predsa tam prevládala ešte určitá triezvosť, ktorá rešpektovala sakrálny priestor. Odvtedy sa však mnohé zmenilo. Na ospravedlnenie uvádzania zábavnej hudby do sakrálneho priestoru sa uvádzali na oko „racionálne“ argumenty, ako napr. že Dávid tancoval pred archou a preto môžeme aj my tancovať „pred Pánom“ aj v kostole. Liturgické predpisy to však nedovoľovali, no napriek tomu sa začala zavádzať do kostola zábavná hudba a dokonca rôzne tanečné kreácie.

Týmto spôsobom sa takto vytvára dojem, že mládež nemá záujem o vážne veci, ale iba o zábavu. Tento dojem je však určite klamlivý. Aj dnešná mládež má celkom určite aj vážne záujmy či už o otázky spoločenské, alebo aj o otázky náboženské. Som presvedčený, že aj dnešná mládež má záujem o hlbšie poznanie náboženských právd a že aj dnešná mládež, tak ako v každej dobe, je schopná sa nadchnúť za kresťanské ideály. Zo strany Cirkvi je však nevyhnutné, aby sa mládeži ponúkalo pravé nezriedené víno Kristovej náuky. Nemali by sme vzbudiť dojem, že mládeži, ak ju chceme získať, musíme ponúknuť iba zábavu a to aj počas bohoslužobného zhromaždenia, ba dokonca aj pri slávení eucharistickej obety. Toto je obrovský omyl a toho by sme sa mali vyvarovať. Aj mládež túži po pravom Kristovom slove, ktoré má hodnotu večného života. Neviem, ako sa tvorí program pre takéto mládežnícke zhromaždenia; myslím si však, žeby sa malo viac prihliadať na to, že ak sa koná posvätná liturgia v profánnom prostredí, potom aj tam sa má vytvoriť vhodný a dôstojný rámec na takéto slávenie. Ak takýto dôstojný rámec na liturgické slávenie sa nedá vytvoriť, tak by sv. omša sa mala konať na inom vhodnom mieste. Pri každom takomto podujatí je potrebné si položiť základné otázky o priorite danej akcie. Čo má nižšiu a čo vyššiu prioritu. Slávenie liturgie musí byť v stupnici dôležitosti na prvom mieste. Je potrebné mať zmysel pre Boží majestát, ktorému vzdávame liturgickou oslavou najvyššiu úctu.

Napokon treba poukázať na to, čo sa hovorí o speve v Direktóriu pre kantorov; hudobné druhy tvoria podľa poradia hymny a spevy. Bitová a zábavná hudba sa tam vôbec nespomína a predsa na takýchto katolíckych podujatiach má práve táto hudba prvé miesto. Spomínané Direktórium pozná tieto druhy spevov: „1) klasické antifóny zo spevníkov gregoriánskeho chorálu, 2) antifóny a kvázi antifóny v slovenčine z existujúcich spevníkov i doposiaľ nepublikované, 3) strofické piesne a hymny – takisto staré i nové, 4) zborové spevy, aby sa využilo čo najviac z bohatstva posvätnej hudby v úzkom súvise s liturgickým dianím.“

Dovoľujem si tvrdiť, že ak sa bude tento poriadok viac rešpektovať a ku sv. omši sa budú voliť piesne z týchto hudobných žánrov a upustí sa od rôznych pohybových a tanečných kreácií, potom mládež nebude vzbudzovať dojem, že nevie robiť nič vážne a že rozumie iba zábave. Náš život totiž nie je iba zábava. Nie som proti nej. Ale ona má svoje miesto v našom živote. Život prináša neraz veľmi náročné úlohy, ktoré treba plniť a je potrebné k tomu vynaložiť veľké úsilie. Život prináša aj utrpenie a bolesť. To je pre človeka ťažké. Musí byť pripravený to všetko trpezlivo znášať. Preto Ježiš nepožiadal človeka, „jedz a pi a zabávaj sa a maj sa dobre“, ale požaduje „kto chce za mnou ísť, nech sa zaprie, vezme svoj kríž a nasleduje ma“. Myslím si, že ak pri takýchto veľkých stretnutiach mládeže sa ponúkne mládeži iba zábava, ako tomu býva na Pohode, potom mládeži neposkytneme veľkú službu, ale naopak oberieme ju o ideály, po ktorých v hĺbke srdca túži. Ideál sa však rodí z veľkej myšlienky; áno rodí sa z viery, pretože iba viera v Boha vedie človeka k nadprirodzeným a večným métam. Ak je viera slabá a nemotivuje človeka, potom sú slabé aj ideály a nevystačia na nič iné, iba ak na zábavu. Rok viery by mal človeku pomôcť prehĺbiť tento vzťah k Bohu, aby si uvedomil, že je povolaný žiť v spoločenstve s ním v tomto časnom živote, a po jeho skončení aj po celú večnosť. Kristovo slovo má upevniť v ňom presvedčenie, že sa jeho život smrťou nekončí, ale iba premieňa, má ho povzbudiť k tomu, aby žil nielen pre telo, ale aby sa staral aj o svoju dušu. Na to, aby si toto človek všetko uvedomil, je potrebné sústredenie, vytvoriť oázu pokoja a ticha. Toto by sa nemalo z liturgického slávenia nikdy vytratiť. V tichom zamyslení a uvažovaní nad Ježišovým posolstvom, každý človek si vie zvážiť skutočnosti, ktoré získava prijatím Krista a čo stráca jeho odmietnutím. Rok viery by mal v nás vzbudiť a prehĺbiť práve tento pocit spolupatričnosti s Kristom. Keď mnohí od Krista odišli, musíme priznať, že je to veľké pokušenie aj v dnešnej dobe, vtedy sa Kristus opýtal apoštolov: „Aj vy chcete odísť?“ A čo odpovedal Peter? „Ku komu by sme, Pane, išli veď ty máš slová večného života.“ A práve na záver Roka viery, aj my by sme mali vysloviť tie isté slová s presvedčením a istotou sv. Pavla apoštola: „Vie komu som uveril a som si tým istý“.

Štefan Mordel