S nostalgiou spomínam na naše posledné stretnutie v Belehrade v novembri 2019. Počas našej návštevy v Belehrade som zavolal správcovi chrámu sv. Sávu otcovi Radivojovi Paničovi, ktorý mi povedal, že sa mi nemôže venovať, lebo práve ide za vladykom Atanasijom do nejakého belehradského hotela a aby sme šli s ním. Veľmi ma to potešilo, lebo každé stretnutie s vladykom bolo pre mňa veľkým požehnaním.
Keď sme tam dorazili vladyka nás hneď svojsky privítal, ponúkol kávou a porozprával nám všetky jeho príbehy o tom, kto je kráľ zvierat, o zajacovi, že chodí do kačacej školy a ďalšie, ktoré s obľubou každému vykladal. Okrem žartov však hovoril aj o histórii, teológii a témach, ktoré každého z nás veľmi poučili. Dokonca som z jeho rečí vycítil istú prozorlivosť, lebo hovoril o veciach, o ktorých nemohol vedieť a pre nás boli veľmi aktuálne.
Keď sme sa už poberali preč, vladyka nás zastavil, že kam to ideme, keď sme ešte nevečerali. V jednej neďalekej reštauráciu mal vladyka stretnutie s katarským archiepiskopom Makarijom (Jeruzalemský patriarchát), na ktoré pozval aj nás.
Bolo pre nás veľkou cťou, že sme spolu s týmto významnými vladykami, igumenom monastiera Banjska otcom Danilom a predstaveným chrámu sv. Sávu otcom Radivojom Paničom, mohol večerať aj my, štyria Rusíni zo Slovenska. Večera bola veľkolepá, ale ešte veľkolepejšia bola láska vladyku Atanasija, ktorou nás zahrnul. Na rozlúčku mi do ruky strčil 100$ so slovami: "toto daj môjmu rovesníkovi Justínovi (môj syn)". Keď som sa zdráhal, že netreba, veľmi rázne ma zahriakol: "to nie je pre teba, to je pre môjho rovesníka Justína".
Takéto bolo moje posledné stretnutie s vladykom Atanasijom. Nebol to len skvelý vladyka, teológ a človek, ale chodiaca láska, ktorá dáva požehnanie tak, že vás udrie po hlave:-)
Vičnaja Vam pamjať drahý náš vladyko Atanasije! Sme veľmi šťastní, že sme Vás spoznali.