Dajte si pozor pred Antikristom (1. časť)

Keď sa kresťanstvo zredukuje len na čisto hodnotový, alebo ideový systém, potom sa hlásajú prázdne diery s kresťanskou etiketou. Predsa v centre kresťanstva stojí udalosť, stretnutie s osobou; s Ježišom Kristom.

Tieto slová uviedol kardinál Giacom Biffi, ktorý sa vo svojej úvahe zaoberá odkazom mysliteľa a proroka modernej doby Vladimíra Solovjeva. Poukazuje na to, že západná filozofia venovala doteraz Vladimírovi Solovjevovi len malú pozornosť. Hans Urs von Baltasar označil síce dielo Solovjeva ako „najuniverzálnejšie špekulatívne dielo moderny“, predsa však jeho myšlienky málo prenikajú na povrch. Bude teda potrebné znovuobjaviť tieto myšlienky veľkého ruského mysliteľa.

Solovjev je veľmi silný a originálny autor, ktorý prakticky poznal a pretlmočil celú filozofickú literatúru minulých storočí. Kresťanská viera a rozum sú pre neho rovnocenne jasné a živé, ktoré sa súčasne navzájom osvecujú a podporujú. Preto neudivuje, že jeho dielo nemohlo obstáť pred dominujúcou dogmatikou laicistického myslenia.

Kto sa k nemu približuje bez predsudkov, nechá sa podmaniť jeho čaru. Povstáva preto nádej, že jeho blahodarný vplyv sa posilní, keďže sa aj v Rusku voľne šíria jeho diela. Kardinál v ďalšom poukazuje na to, že jeho úvaha nemá byť nejakým schematickým úvodom do diela Solovjeva, ale že sa skôr chce obmedziť iba na jeho prorocké varovanie, ktoré je, podľa jeho názoru, určite pre kresťanstvo našej doby nanajvýš aktuálne. Obsiahnuté je v jeho poslednom diele, v ktorom uvádza tieto témy; Tri rozhovory o vojne, Pokrok a Koniec svetových dejín s krátkym záverom, Rozprávanie o Antikristovi. Dalo by sa zhrnúť celé toto rozprávanie do jednej vety, ktorá znie: „dajte si pozor pred Antikristom“.

Antikrist v tradícii

Ako téma patrí postava Antikrista do oblasti zjavenia. Každá kresťanská generácia bola konfrontovaná týmto znepokojujúcim čarodejníkom. Sám Ježiš Kristus ohlasoval, že povstanú falošní mesiáši a lživí proroci a že budú robiť veľké znamenia a zázraky (Mt 24, 24). Sv. Pavol hovorí o „človekovi neprávosti“ o „protivníkovi“ , „synovi zatratenia“, ktorý sa musí zjaviť (2 Sol 2,3). Výraz „Antikrist“, ktorý potom vošiel do tradície, spomenul iba sv. Ján apoštol vo svojom prvom liste; „a ako ste už počuli, že príde Antikrist, tak teraz vystúpilo veľa antikristov“ (1 Jn 2, 18) Z tohto citátu je zrejmé, že kresťanská tradícia od začiatku hovorila o mnohých protivníkoch, ktorí vystúpia proti spásnemu plánu Otca a oni sa sami v rozličných epochách označia za ohlasovateľov Evanjelia a nositeľov spásy.

V náboženskom povedomí Ruska mala téma Antikrista vždy mimoriadnu váhu, predovšetkým po schizme v sedemnástom storočí. Stačí poukázať na to, že na literárnom poli vzniklo slávne dielo Kristus a Antikristus od Dimitra Mereškovského, ktoré povstalo približne v rovnakom čase ako tu uvádzané Rozpravy Vladimíra Solovjeva.

Solovjev sa zaoberal až vo svojich posledných mesiacoch života témou Antikrista. Predsa však táto téma bolo u neho živá už od detstva. Jedna udalosť, ktorú líči vo svojej autobiografii, sa odohrala v jeho siedmom roku života: „Náboženské nadšenie ma poháňalo k tomu, aby som sa stal mníchom; v pohľade na možný príchod Antikrista, som si prial stať sa mučeníkom viery. Tak som si začal sám spôsobovať bolesti.“

Ako však hľadí viera Cirkvi na postavu Antikrista? Sú tu určité a zvláštne znaky: V jadre je to bytosť, ktorá stojí v službách zla. Jeho cieľ je viesť ľudstvo do záhuby. Jeho prostriedky sú lesť. Pretože Ježiš Kristus, ukrižovaný a zmŕtvychvstalý je Boží Syn, jediný Vykupiteľ sveta, preto sa jeho skazonosné konanie obracia predovšetkým proti nemu. (1 Jn 4,3) Navonok sa zdá, že Antikrist stojí v službách dobra a našej spásy. Pretože Boží plán spásy je obsiahnutý v evanjeliu, preto sa maskuje, že s Kristom rozširuje „hodnoty“, ktoré sa môžu považovať za hodnoty evanjeliové, používa reč, ktorá je viac menej totožná s evanjeliom, takže keď by to bolo možné, boli by zvedení aj vyvolení (Mt 24,24). Svätý Pavol hovorí o „lživých apoštoloch“, ktorí sa vydávajú za „apoštolov Krista“ (2 Kor 11,13) a dodáva, že to nie nič zvláštne, alebo sa aj sám Satan vydáva za anjela svetla. (2 Kor 11,14)

Aby chce človek poznať antikrista v jeho pravej podobe, potom musí pozerať na to, aký je jeho vzťah ku ukrižovanému a zmŕtvychvstalému Bohočloveku. O všetkom môže rozprávať skoro ako jeho pravý učeník Pánov, dokonca môže hovoriť ako sám Pán, od ktorého preberá vystupovanie a reč. Predsa však o spásonosnej udalosti jeho Vtelenia a Zmŕtvychvstania nemôže hovoriť, pretože primárne kresťanstvo nie je ideový systém, ale jedna jedinečná skutočnosť, síce smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Môže sa dokonca označovať za kresťana, ktorý v určitom zmysle a za určitých podmienok prijíma jeho myšlienky, ktorý akceptuje udalosť kresťanstva, ale iba potiaľ, pokiaľ sa iba diskutuje o pojmoch a hodnotách, pretože tu sa môže diabolská lesť ešte lepšie ukryť. Predsa však voči faktickej udalosti nezmôže nič nijaké preoblečenie, preto v zásade popiera Kristovu smrť a zmŕtvychvstanie.

Keď Solovjev začal s nadpisom Tri rozhovory, vzdal sa svojej nádeje, že sa splnia jeho veľkolepé plány, za ktoré sa tak intenzívne zasadzoval, ešte počas svojho života; slobodná teokracia, zmierenie cirkvi a zriadenie Božieho kráľovstva na zemi. Ten posledný sen zdieľal s Fjodorom Dostojevským, ako to on sám napísal v prvom z troch rozhovorov: „On (Dostojevský) veril nielen na minulé Božie kráľovstvo, ale aj na budúce a vedel, že na jeho uskutočnenie bude potrebné vynaložiť veľa obetavej práce“. Keď písal Solovjev tieto riadky vo svojom 46 roku života, bol unavený telesne a vnútorne znechutený. Znechutenie však u neho neznamenalo stratu viery. Práve naopak: v utrpení jeho viera sa zjemnila a prehĺbila a jeho prorocká charizma sa stala prenikavejšou, ako to ukazujú niektoré jeho prorocké vízie.

S pohľadom na začínajúce dvadsiate storočie ohlásil Solovjev „epochu posledných veľkých vojen, vnútorných bojov a revolúcií. Niekoľko týždňov pred svojou smrťou povedal svojmu priateľovi: „Cítim, že príde čas, v ktorom sa kresťania budú musieť znovu vrátiť do katakomb, aby sa mohli modliť. Viera bude všade prenasledovaná, možno nie tak surovo, ako za Nerónových čias, predsa však subtílne a násilne s pomocou lži, podvodu a klamstva.

Vo svojom predslove ku „Trom rozhovorom“ stavia proti naturalizmu Leva Tolstoja neznajúceho démonov ani Vykupiteľa, jasné poznanie, že pre človeka je životne dôležité vnímať problém zla veľmi vážne a potrebu viery v transcendentnú vykupujúcu udalosť. Tu si kladie zásadnú otázku: „Je zlo snáď iba chyba prírody, nedokonalosť, ktorá sama od seba zmizne tým, že sa rozvinie do dobra, alebo je to skutočná sila, ktorá ovláda svet svojim zvodom, tak že človek potrebuje pre úspešný boj proti zlu podporu nejakého iného životného poriadku? Táto otázka stojí na začiatku knihy. A aj dnes znepokojuje ľudstvo a triedi duchov.

Úvahy ku koncu svetových dejín rozviedol Solovjev v roku 1896 vo svojom liste svojmu priateľovi Eugenovi Tavernierovi. To, čo mu napísal, by sa dalo zhrnúť do troch bodov, čo však protirečí každému iluzornému optimizmu, ktorý zdieľal pred tým aj on sám.

  1. Evanjelium sa bude ohlasovať po celom svete: Pravda bude tak povediac ponúkaná všetkým národom (por. Mt 24, 14). Toto evanjelium o kráľovstve sa bude hlásať po celom svete na svedectvo všetkým národom. A potom príde koniec.
  2. Syn človeka nájde len málo viery na zemi; to znamená, že opravdiví veriaci budú len bezvýznamnou menšinou, zakiaľ veľká časť ľudstva bude nasledovať Antikrista. (por. Lk 18,8) „Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“; Mt 24, 12.13: „A pretože sa rozmnoží neprávosť, v mnohých vychladne láska. Ale, kto vytrvá do konca, bude spasený“; 2 Sol 2,3: „Najprv však musí prísť odpad; 2 Tim 4, 3-4: „Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam“. Preto Solovjev z tohto vyvodzuje, že je potrebné vzdať sa myšlienky svetskej moci a veľkosti teokracie ako bezprostredného cieľa kresťanskej politiky.
  3. „Po krátkom a neúprosnom boji budú prívrženci zla premožení a menšina opravdivých veriacich bude dokonale triumfovať. (por. Mt 24,31): „On pošle svojich anjelov za mohutného zvuku poľnice a zhromaždia jeho vyvolených zo štyroch strán sveta, od jedného kraja neba až po druhý.“

Solovjev dodáva, že „istota konečného triumfu nesmie viesť k pasívnemu postoju veriacich. Tento triumf nie je len čisto jednoduchý akt Kristovej všemohúcnosti, pretože potom by celé dejiny kresťanstva boli zbytočné. Spočíva to v tom, že Ježiš Kristus potrebuje našu spoluprácu, aby mohol definitívne triumfovať nad Antikristom.

Tieto myšlienky poskytol Solovjev v roku 1886 svojmu priateľovi Tavernierovi. O štyri roky neskôr prelial tieto myšlienky do dramatickej formy v Rozprave o Antikristovi. Solovjev predvídal vo svojej Rozprave, že národy sa po veľkých vojnách dvadsiateho storočia, ku ktorým došlo kvôli vzájomnej rivalite a spôsobili veľké spustošenie, rozhodnú založiť Spojené štáty európske. A tu hovorí Solovjev doslovne: „Predsa však otázky vnútorného povedomia - otázky o živote a smrti, o konečnom údele sveta a človeka – sa stali pre mnohoznačnosť nových fyziologických a psychologických výskumov a objavov ešte viac zamotané a neprehľadné. Vystupuje tu do popredia len jeden dôležitý rezultát: konečné zrútenie teoretického materializmu“. Solovjev ďalej pokračuje, že to neznamená žeby sa posilnila a rozšírila viera. Práve naopak, rozširuje sa nevera. V konečnom dôsledku je európska kultúra dokonale vytunelovaná a prázdna. A do tejto prázdnoty sa ponára prítomnosť i činnosť Antikrista a síce s veľkým úspechom. Solovjev vo svojej vízii predvída udalosti v ktorých sa Antikrist stane najprv prezidentom Spojených európskych štátov, potom sa nechá korunovať za rímskeho cisára, ktorý sa napokon zmocní vlády nad celým svetom a konečne ovládne aj život a organizáciu Cirkvi a podriadi si ju svojej moci.

Solovjev opisuje Antikrista ako dokonalého spiritualistu, čiže duchovného človeka. On verí v dobro, ba dokonca verí aj v Boha, len „nemiloval nikoho, okrem seba“. Je askétom, je učencom, filantropom a okrem toho ešte v mladosti učiteľom a jasnozrivým exegétom: Za jednu svoju veľmi obsiahlu prácu, v ktorej podrobil ostrej kritike Bibliu, dokonca dostal aj doktorát honoris causa na univerzite v Tübingene. Predsa však táto kniha, ktorá mu vyniesla svetovú slávu a obdiv, niesla názov „Otvorená cesta k mieru a úspešná cesta sveta“. Solovjev tu ďalej doslovne píše: „Nežná úcta voči starobylej Tradícii a symbolom sa tu spája s ďalekosiahlym a chladným radikalizmom, sociálno-politických požiadaviek a návodov, neobmedzená sloboda myslenia s hlbokým pochopením pre všetko mystické, bezpodmienečný individualizmus s horiacou vášňou pre spoločné dobro, najvznešenejší idealizmus vedúcich princípov s plným súhlasom a životnosťou praktických riešení.“ Predsa si však niektorí ľudia kladú otázky „prečo sa Kristovo meno nespomenulo v celom tom predkladanom diele ani jeden jediný raz?“ Iní však odpovedajú. „Obsah knihy je preniknutý pravým kresťanským duchom, o činorodej láske a ďalekosiahlom blahobyte, chcete niečo viac?“

Z druhej strany nebol nový vládca sveta zásadne naladený proti Kristovi. On si cenil dokonca jeho dobré zámery a vysokú úroveň jeho náuky. Tri veci však predsa len nemohol akceptovať u Ježiša.

  1. Ako prvé, jeho morálne nároky. Svetový vládca v Solovjevovej rozprave hovorí: „Ako moralista, rozdelil Kristus ľudí rozlišovaním medzi dobrom a zlom; ja ich zjednotím cez dobrá, ktorých potrebujú v rovnakej miere dobré i zlé.“
  2. Okrem toho nepáčila sa mu „absolútna jedinečnosť“ Krista. On je len jeden z mnohých. Alebo ešte lepšie, povedal si: „on bol môj predchodca, pretože dokonalý a konečný spasiteľ som ja, ktorý som jeho posolstvo očistil od toho, čo je pre dnešných ľudí neakceptovateľné.“
  3. Predovšetkým nemohol zniesť skutočnosť, že Kristus žije; preto neustále nástojčivo opakoval: „On nevstal, on nevstal! Rozpadol sa! Rozpadol sa v hrobe!“

Z tohto sugestívneho opisu Antikrista, tak bohatého na detaily sa vynárajú v nás otázky, či mal Solovjev nejakú konkrétnu osobu pred očami? Myslel snáď na nové kresťanstvo, ktorého zástancom bol v tých rokoch Lev Tolstoj? Obaja sa stretli a vymenili si aj listy. Boli aj vzájomné uznania. V konečnom dôsledku však boli medzi týmito dvoma veľkými mužmi protichodné názory a postoje, ktoré boli vo viacerých otázkach nezmieriteľné. Bolo to o to výraznejšie, že ani v základných otázkach ako je napr. trest smrti, svetový mier, boj proti nacionalizmu, lásku k prírode, nedokázali nájsť spoločné stanovisko.

Štefan Mordel

Pokračovanie v druhej časti

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo