Európska otázka

Dostal som nové číslo časopisu Vatican magazin, mimochodom na ktorý sa vždy veľmi teším, a v ňom ma zaujal Editorial od známeho nemeckého publicistu Guida Horsta, ktorý uviedol pod názvom Európska otázka. Rád by som sa podelil s týmito jeho myšlienkami, pretože sú vrcholne aktuálne, nielen pre oblasť západnej Európy, ale v istom zmysle sú časové aj pre naše slovenské prostredie.

Guido Horst svoj úvodník začína prirovnaním; „Európa sa podobá kŕdľu vystrašených sliepok. Pred voľbami, ako aj po voľbách poslancov do európskeho parlamentu. Nepredstavujú síce väčšinu, ale sú najhlasnejší: tí, ktorí sú voči Európe skeptickí, aj tí čo ju nenávidia. Ostatným ide iba o byrokraciu a o milé peniažky. Len aby Euro vydržalo. Európania nemajú žiadnu predstavu o tom, čo vlastne sú. Číňan vie, čo je čínska kultúra a tradícia. Aj Američan pozná ešte – aspoň vágne - vlastné hodnoty. Ale Európania? Zdá sa, že v kroví všeobecnej dezorientácie chýba svetlo na svietniku Cirkvi. Tu v prvom rade nemyslím na biskupov a predstaviteľov Cirkvi. Nie! Kde sú však kresťanskí filozofi, kde sú teológovia, kde sú myslitelia, ktorí počas dvetisíc rokov prehlbovali kresťanské myslenie, kde sú tí, ktorí by dnes mohli prestrašenému kŕdľu sliepok podávať dobrú potravu? Človek by ich musel hľadať lupou. Hlas Cirkvi sa stal bezmocným.“ A to má niečo do činenia s dramatickým vývojom v posledných desaťročiach.

Spočíva to v tom, že Cirkev spravuje „depositum fidei“, čiže poklad viery, ktorý Druhý Vatikánsky koncil ďalej rozvinul a Katechizmus Katolíckej Cirkvi zosumarizoval, ale že už v tejto viere veriacich nevyučuje a od nich už viac nežiada, aby podľa tejto vierouky zodpovedne aj žili. Nanajvýš snáď, že cirkev očakáva od praktizujúcich veriacich, aby každú nedeľu sa zúčastnili na svätej omši. Ale aj táto prax sa zrútila. Keď napokon na veľké sviatky sú kostoly plné, potom idú skoro všetci na prijímanie, hoci pred tým týždne, mesiace, alebo roky vôbec do kostola nechodili. A to všetko s dobrým svedomím. Lebo dnes už niet nikoho, kto by formoval ich svedomie. To isté platí aj o mladé páry, ktoré žijú spolu intímne už pred manželstvom. Nikto im nepovie, že oni v takomto prípade nemôžu prijímať sviatosť Eucharistie. Vo všeobecnosti sa už ľudia nespovedajú. (Vďaka Bohu, že u nás na Slovensku to tak ďaleko ešte nie je.) Horst vo svojej otvorenej analýze stavu cirkvi v západnom svete, pokračuje nekompromisne: „čo sa týka sviatosti, prijímania, prikázaní, odpustenia hriechov a obrátenia, panuje v cirkvi povrchné viš-vaš a to už v druhej a tretej generácii. A potom sa môže výslovne angažovaným katolíkom, ktorí žijú už v druhom manželstve, odoprieť sväté prijímanie? Je to predsa jasné, že to už dnes nikto nechápe.

Avšak na miesto vyučovania vo viere nastúpil dnes pastorálny rozhovor: „Ľudí vziať odtiaľ, kde stoja“, všetkých „sprevádzať, nikoho neuraziť“. Áno, všetko je v poriadku. Ale bez konkrétneho poučenia vo viere z toho zostanú iba bubliny. Biskupi sa pozerajú inam, alebo podporujú tento kurz svojvoľnosti. Lebo farár, ktorý by sa odvážil kázať o katolíckej sexuálnej morálke, spôsobuje nebezpečenstvo, že vyvolá povstanie a môže byť preložený – pretože rozdeľuje. Takto sa vytráca konkrétne prežívaná viera. Cirkev sa stáva svetovým spolkom. Avšak cirkev, ktorá vo svojich údoch už nežije to čo je jej vlastné, stáva sa zvetranou soľou. A takáto už Európu posoliť nemôže.

Tieto myšlienky vynikajúceho publicistu Guida Horsta, ako boli v úvode uverejnené v spomínanom časopise, môžu nás podnietiť k hlbšiemu zamysleniu nad duchovným stavom v našej krajine, kde situácia istotne nie je tak dramatická, ale predsa sa nesmieme nechať ukolísať k povrchnému sebauspokojeniu, že predsa u nás máme ešte to a ono, kostoly sú ešte stále plné a pod. Máme plné kostoly, ale možno z časti už zívajúcej a unudenej masy, ktorá sa zúčastňuje na bohoslužbách už iba zo zvyku a z časti aj pod morálnym tlakom svojho prostredia. Tvrdím, že sú to napriek iným nedostatkom ešte stále pre Cirkev veľké šance týchto ľudí osloviť a prehĺbiť ich vzťah k Bohu. Toto však nie je možné tým, že kňazi budú lákať veriacich a zvlášť mladých do kostola organizovaním rôznych zábavných podujatí, aby ukázali ako je to u nás v kostole veselo, kde sa všetci radujeme, mávame rukami a čo ešte všetko možné, ale naopak vytvoriť v chráme pre ľudí oázu ticha, posvätna a úcty, ktoré vytvorí v nich priestor, aby sa mohol ich duše dotknúť Boh.

Zvlášť by sme mali na to dať pozor pri tzv. mládežníckych omšiach, pretože mám dojem, že mladí ľudia sú v tomto ohľade mnohokrát podceňovaní, keď im ponúkame hlučnú zábavnú hudbu v kostole počas bohoslužieb. Diskotéky si mladí nájdu. My im musíme ponúknuť niečo iné a treba mať istotu, že ich duše sú tiež hĺbavé a že hľadajú pravé poklady ducha. Na Západe to takto začalo pred 30 – 40 rokmi. Mali by sme sa poučiť z chýb iných a nie potom doplácať na chyby vlastné.

Napokon tí, čo majú účasť na Kristovom kňazstve, si musia byť vedomí svojej veľkej zodpovednosti, ktorá im je Bohom zverená. Je zaiste ľahšie byť populárny a hovoriť tak aby mu ľudia tlieskali, „z ničoho si nič nerobte, to je všetko v pohode, Boh má radosť keď sa radujete...“ Treba však dodať, že „Boh sa neraduje keď hrešíte a hanobíte jeho majestát svojimi hriechmi.“ Ak sa povie A, potom sa musí povedať aj B. Kristus nakoniec aj svojim učeníkom povedal, „beda ak vás budú všetci chváliť“. Preto práve nám, čo sme v službe Evanjelia, nesmie ísť iba o to, aby nás chválili, ale aby sme hlásali Pravdu, zjavenú Bohom a to mnoho krát „vhod i nevhod“.

Štefan Mordel

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo