Vízia Františka Mikloška o cirkvi v súčasnosti (Reakcia na jeho príspevok)

Prešiel už dlhší čas, čo som sa odmlčal na stránkach Postoya. Malo to však viacero dôvodov, ktoré teraz nechcem rozoberať. Avšak posledný príspevok Františka Mikloška ma doslovne vyprovokoval a považujem to za otázku svedomia reagovať na tieto jeho tvrdenia. Nech mi Ferko odpustí, je to tiež môj starý kamarát už z dávnych čias, fandil som mu, ale v niektorých jeho aktivitách, zvlášť tých posledných, som s ním súhlasiť nemohol. V tomto poslednom príspevku pomiešal Ferko všetko dokopy a urobil z toho skutočne zvláštnu, ťažko stráviteľnú, „špecialitu“.

Začnem teda od konca jeho príspevku, aby som sa mohol čím skôr dostať k meritu veci: Mikloško vlastne napadol veľmi agresívne katolícku cirkev v Poľsku a konkrétne aj predsedu BK Stanislava Gadeckého. Vo svojom príspevku doslovne uvádza: „Všimnime si ešte stručne cirkvi v postkomunistických krajinách. Katolícka cirkev v Poľsku bola vo svojich dejinách baštou obrany kresťanstva i ľudí. 14. októbra 2014 predseda biskupskej konferencie Poľska Stanislaw Gadecki povedal v súvislosti s prebiehajúcou Synodou o rodine pre Vatikánsky rozhlas, že ‚dokument Relatio post disceptationem sa odkláňa od náuky Jána Pavla II.‘“ Po tejto výpovedi pokračuje ďalej: „Mať výhrady voči predloženému dokumentu je úplne v poriadku, ale stavať ho do protikladu s náukou Jána Pavla II. hovorí o istom nacionalizme a pýche poľskej cirkvi. Cirkev v Poľsku by si mala dať pozor, aby po Írsku nebola druhou krajinou, ktorá bude musieť raz konštatovať, že ‚treba sa nám vrátiť do reality‘.“

Toto sú skutočne veľmi tvrdé slová a v záujme pravdy treba tieto tvrdenia uviesť na pravú mieru, aby sme sa napokon nestali súčasťou škandálu osočovania cirkvi v inej krajine. Poďme teda po poriadku.

Mikloško najprv spomína katolícku cirkev v Írsku, kde má veľmi hlboké korene a kde po celé stáročia vydávala dobré, ba až vynikajúce svedectvo o svojej katolíckej viere a vernosti Kristovej cirkvi. Tisíce mučeníkov za túto vieru položilo svoje životy; zrazu sa kresťanské svedectvo v tejto krajine takmer úplne vytratilo, čo dokazuje ľudové hlasovanie o tzv. homosexuálnych manželstvách. Je tragédiou tejto krajiny, že sa sami ľudia takto rozhodli a hlasovali za „manželstvo medzi osobami rovnakého pohlavia“. V iných krajinách tieto zákony boli odsúhlasené v parlamentoch politickými stranami, pričom sa možno domnievať, že s tým nesúhlasí väčšina obyvateľov. V Írsku sa však potvrdilo, že to chcú obyvatelia, ktorí sú v prevažnej väčšine kresťania katolíci.

Z hľadiska katolíckej viery je to tragédia, o ktorej sa zmieňuje aj Mikloškom uvedený citát amerického publicistu Roberta Royala: : „Jednu vec treba írskym biskupom, kňazom a rehoľníkom uznať. Nie je ľahké odkresťančiť celý národ. Oni však približne počas jednej generácie dokázali prispieť k oddeleniu takmer čisto kresťanskej populácie od jej 1500-ročných kresťanských a sociálnych koreňov.“ Novinár Robert Royal, keď tu hovorí o „uznaní“ pre biskupov, kňazov a rehoľníkov, tak to uznanie zrejme myslí ironicky. Chce poukázať na to, že oni dokázali svojou ľahostajnosťou a zbabelosťou zničiť korene a základy katolíckej viery.

Ich zodpovednosť za tento stav je skutočne veľká a budú musieť raz vydať z tohto svojho správcovstva účet pred večným sudcom. Treba tu jasne povedať, že cirkev v Írsku sa nedostala do tejto situácie preto, že nebola dosť pokroková, žeby sa nebola schopná prispôsobiť novej situácii, alebo žeby zaostávala 200 rokov za vývojom (ako sa vyjadril veľmi nešťastne kardinál Martini o súčasnej cirkvi), ale preto, že opustila cestu viery a koncilové aggiornamento si vysvetlila tak, že sa svetu treba prispôsobiť a že ohlasovanie Kristovho kríža je už dnes neaktuálne. Holandsko, ktoré sa ako prvé preslávilo svojim známym liberálnym katechizmom, patrí medzi prvé krajiny, kde sa schválili homosexuálne manželstvá a aj zákon o eutanázii; odtiaľ sa to potom šírilo ako morová nákaza do ostatných štátov a napokon do celého sveta.

Ferkovi Mikloškovi by som veľmi rád pripomenul, že vôbec nerozumiem jeho tvrdeniu, že komunizmus žil vo virtuálnej realite a preto sa zrútil... nemyslím si, že komunizmus žil vo virtuálnej realite, ale bola to tvrdá a drsná realita nespravodlivosti a násilia a my sme sa stali jej súčasťou. Zrútil sa nie pre svoju virtuálnosť, ale pre nespravodlivosť a násilenstvo, ktoré nemá a nebude mať nikdy stáleho trvania. Porovnávať Cirkev, že žije vo virtuálnej realite ako voľakedy komunizmus, sa mi zdá neprimerané, ba až absurdné. Cirkev v Írsku nepadla preto, že žila zo stáročnej tradície, že sa tešila stáročným zásluhám a spoločenskému postaveniu, ale padla preto, že tieto tradície opustila a svoju prítomnosť odrezala od týchto stáročných kresťanských koreňov. Fiasko pre kresťanov katolíkov z posledného referenda, bude mať ďalšie a tragické pokračovania, ak sa tam biskupi, kňazi a rehoľníci nespamätajú a nenastúpia cestu opravdivého pokánia a života podľa evanjelia.

To čo spomína Ferko Mikloško, že sa „pravda často zametala pod koberec“, to naozaj nebolo súčasťou kresťanského posolstva, ale prejavom ľudskej slabosti, ktorá sa snaží zlo zakryť, ututlať a nie eliminovať úprimným pokáním a obrátením. Či toto zametanie pod koberec bolo mocenským a sebavedomím postojom cirkvi, ako to uvádza autor článku, neviem; zdá sa mi však, že to bol skôr postoj slabošský a zbabelý. Hriech sprevádzal Cirkev počas celých dejín, a Cirkev ani nepopiera, že patria do nej hriešnici, ale vždy volala hriešnika k pokániu a k náprave života podľa príkladu Krista, ktorý hriešnici povedal; „ani ja ťa neodsudzujem (odsúdenie by pre ňu znamenala smrť ukameňovaním), ale choď a už nehreš“. Takže jednoznačne možno povedať, že príčina súčasného stavu cirkvi v Írsku má iné príčiny, ako to uvádza Mikloško vo svojom príspevku. Je to teda pravý opak; príčinou terajšieho stavu nie je pridržovanie sa stáročných tradícií a zásluh, ale strata viery; strata a zmena tej paradigmy kresťanského učenia, o čom sa dnes tak často hovorí. Dokonca niektorí poprední cirkevní činitelia sa domnievajú, že Cirkev by mala mať odvahu zmeniť paradigmu, čiže svoju náuku a prispôsobiť ju pastoračnej praxi.

A teraz obráťme ešte pozornosť k cirkvi v Poľsku, ktorú František Mikloško veľmi necitlivo označkoval ako nacionalistickú a pyšnú. Toto treba zásadne odmietnuť. Nikto nemá právo takto osočiť cirkev v niektorej krajine. Mikloško kladie za vinu predsedovi BK v Poľsku Stanislavovi Gadeckému, že mal výhrady proti predloženému dokumentu na biskupskej synode v Ríme v októbri 2014 a vyjadril sa, že tento dokument protirečí náuke Jána Pavla II. Arcibiskup Gadecki povedal pravdu a mal dôvod ju aj nahlas povedať. Zrejme sa treba vrátiť k meritu veci; na synode o rodine sa prejednávalo viacero otázok a medzi nimi aj veľmi sporné témy, ktorými boli: a) sv. prijímanie pre rozvedených a znovusobášených, b) spolužitie v konkubináte, a za c) spolužitie v homosexuálnych zväzkov. O všetkých troch bodoch sa hlasovalo a ani jeden z nich nedostal potrebnú dvojtretinovú väčšinu. No napriek tomu sa tieto témy dostali do predbežnej správy a boli zverejnené, čo mnohých synodálnych otcov veľmi roztrpčilo a vzniesli proti tomu mnohé protesty. Keď arcibiskup Gadecki poukázal na to, že dovoliť podávať Eucharistiu rozvedeným a znovusobášeným, a osobám žijúcich v iných alternatívnych zväzkoch protirečí náuke sv. pápeža Jána Pavla II., potom mal úplnú pravdu. Stačí si prečítať encykliku Jána Pavla II. Ecclesia de Eucharistia a bude mať jasno, čo o tejto sviatosti učí Cirkev od samého počiatku a kto ju môže prijímať. Práve preto sa postavila väčšina biskupov proti týmto predloženým návrhom a zamietla ich, pretože evidentne protirečia náuke Cirkvi, ktorá bola od počiatku nepretržite zachovávaná.

Teda podľa môjho názoru, poľskí biskupi na čele s arcibiskupom Gadeckim robia to, čo je nevyhnutné urobiť. Bránia katolícku náuku a jej primeranú pastoračnú prax. Ferkovi Mikloškovi ako kresťanovi katolíkovi by som rád pripomenul Pavlove slová, že „kto je a pije nehodne, je a pije svoje odsúdenie.“ A sv. Justín už v ranokresťanských časoch pripomína, že nikto nemôže pristúpiť k Pánovmu stolu nehodne. A sv. Ján Zlatoústy zaprisaháva svojich veriacich slovami: „Aj ja povznášam svoj hlas, nalieham, prosím a zaprisahávam, aby sme sa nepribližovali k tomuto posvätnému stolu s nečistým a so skazeným svedomím.“ Takže toto platí od samého začiatku a nemôže sa to meniť, pretože Eucharistiu je dovolene prijímať iba v stave milosti posväcujúcej. Prijímanie Eucharistie v stave ťažkého hriechu znamená prijímať svätokrádežne a tým ťažko urážať Boha. Ak niektorí cirkevní hodnostári sa domnievajú, že je možné meniť paradigmu cirkvi, že je možné teda zmeniť náuku Cirkvi, potom sú na veľkom omyle. Kristove slová sú jednoznačné. „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú“. A inde zas hovorí; „kto ma miluje, zachová moje slová...“ Nikto nemôže zmeniť Kristovo evanjelium. Sv. Pavol hovorí, že nejestvuje iné evanjelium, okrem toho, ktoré hlásal on a ostatní apoštoli, pričom dodáva, keby prišiel sám anjel z neba a hlásal by vám iné evanjelium, ako sme vám ho my hlásali, nech je prekliaty.

Keďže časť Mikloškovho príspevku bola prednesená na študijnom semestri Spoločenstva Ladislava Hanusa v Bratislave 3. júna 2014, musím pripomenúť, že pod menom Ladislava Hanusa, ktorého som veľmi dobre poznal a často sa s ním stretával a jeho prednášky počúval, že samotný Hanus by nikdy s niečím podobným nesúhlasil. Preto môžem vyjadriť iba údiv, aké myšlienky sa to šíria pod jeho menom. Keby bol nažive, určite by sa veľmi rázne ohradil proti týmto zmätočným názorom a naozaj veľmi pochybným a nepravdivým tvrdeniam, ako zaznievajú aj z tohto Mikloškovho príspevku. Na záver môžem iba dodať, že sa František Mikloško za posledné roky vyprofiloval za zvláštneho obhajcu pochybných tém, ktoré v súčasnosti rezonujú. Bližšie však tieto skutočnosti nechcem v tomto príspevku rozvádzať.

Štefan Mordel

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo