Film Corpus Christi: desať hviezdičiek z desiatich

V piatok som sa zúčastnila (online) na tradičnej krakovskej konferencii Etyka mediów pod gesciou tamojšej Pápežskej univerzity Jána Pavla II. Hneď po mne nasledoval príspevok doc. Michała Legana z rehole pavlínov práve o Bożom Ciałe. Z reakcií prítomných som vyrozumela, že Poliaci si svoj film, nominovaný tento rok na Oskara v kategórii cudzojazyčných filmov (a tesne zaostavší za víťazným juhokórejským Parazitom), veľmi cenia. Doc. Legan ho nazýva „arcifilmom“. Meditáciou...

Meditáciou je pre katolíkov. Hoci scenárista Mateusz Pacewicz aj predstaviteľ hlavnej postavy Bartosz Bielenia sami seba zaraďujú mimo Cirkvi (katolícky ateista/hľadajúci veriaci). No je to ako s básňami: inšpirovaný autor niečo vypovie a čitateľ si do toho vkladá vlastné významy. Neviem, ako čítajú Bieleniove pohľady na Krista na veľkom kríži za oltárom kostola v kľúčových okamihoch filmu neveriaci, ale kresťanom otrasú. Pozri na mňa... Verím ti.

O deji sa už popísalo dosť: 20-ročný trestanec Daniel sa dostáva na slobodu a má ísť pracovať do stolárskej dielne na druhom konci krajiny, ktorá prijíma takých ako on. Už vieme, že vo väzení sa obrátil (ruženec sa modlí v skrytosti svojej cely, nie preto, aby ho videli a aby získal výhody), ba chce sa stať kňazom, ale to je so zápisom v registri nemožné. V dedinke pri onej stolárskej dielni sa ním stane neplánovane, v podstate nechtiac, z chlapčenského vtípku, ktorý umožní šikovnú scenáristickú kľučku a následne dejovú lavínu... Sledujeme herecký koncert pre „kňaza“, kostolníčku, jej dcéru, dcériných priateľov, dedinu rozdelenú nedoriešenou tragédiou a ďalších. Bartosz Bielenia zaň zaslúžene dostal cenu Orły udeľovanú Poľskou filmovou akadémiou. Škoda, že filmové plagáty ho zobrazujú vo výnimočnej a exaltovanej polohe, ktorá môže odrádzať. Samotný film (na rozdiel od predchádzajúcich počinov režiséra Jana Komasu) nekladie dôraz na formálne experimenty, naopak, plynie v komornej, civilnej naratívnej línii.

Ťaživosť myšlienkovej mnohovrstevnosti a psychickú náročnosť (divák celý čas útrpne očakáva odhalenie Daniela v narýchlo zbúchanej role „księdza Tomasza“) autori odľahčili drobnými „smajlíkmi“. Napríklad v kostole úplne na začiatku. Z chalana s veľkou cestovnou taškou v zadnej lavici si Eliza uťahuje a provokuje ho. „Księdzu“ okamžite začne vykať a úctivo ho predstavuje kostolníčke. O pár hodín už nečakané okolnosti Daniela alias Tomáša posadia rovno do spovednice, kde rýchlo gúgli štruktúru spovede a habkavo číta „spod lavice“: „Pán nech je v tvojom srdci...“ Čo poradiť kajúcnici, ktorá občas neovládne hnev na nezdareného 12-ročného syna (už aj fajčí!), a dokonca ho aj udrela? „S cigaretami je ľahká rada: kúpte mu celý balíček riadne silných, prejde ho chuť. Alebo mu požičajte z vlastných.“ „Ale ja... ja nefajčím...“ „Veď cítim...“ „To len... Občas.“ „A mladému narežete tiež len občas, alebo častejšie?“

Iné momenty dajú Danielovi príležitosť uplatniť sa autenticky, ponúknuť povrchným či zamotaným ľuďom niečo zo svojho bezprostredného kontaktu s Bohom, hoc i v netradičných formách. Nielen vďaka veku zapadne aj do miestnej tínedžerskej partie. V debate o pokušení (rozumej celibáte) si s nimi zašpásuje, ale potom preladí: „Teraz vážne... Keď do niečoho ideš, tak naplno, nie...?“ Odpovedá mu chápavé ticho. Mnohí diváci si v pamäti odnášajú aj krásnu poľskú pieseň „Lipka zielona“, ktorú na Božie telo spieva na dedinskej veselici po súmraku Eliza. Daniel ju počúva stojac sám vpredu a jeho pohľad je krajší a výrečnejší ako milostná scéna o niekoľko minút neskôr.

Svedectvá konvertitov, zvlášť tých poznačených minulosťou „podsvetia“, sú silné samy osebe. V tomto filme je to svedectvo umocnené reverendou na potetovanom tele. Je to sekulárny film a používa výrazové prostriedky súčasného filmového umenia, vrátane násilia (v kvantitatívne okrajových, ale kvalitatívne nezabudnuteľných scénach na začiatku a na konci). Zároveň siaha po mnohých symboloch, ktoré treba premeditovať viackrát (Baránok, ukrižovanie, Judáš, Sedembolestná...). Nie je to film, ktorý by duchovné veci zosmiešňoval a hádzal perly sviniam. Svedčí o tom minimálne východisková zápletka: falošný kňaz nie je falošný vnútorne. A ozajstný kňaz, väzenský kaplán a Danielov duchovný otec (skutočný Tomáš), je zobrazený ako zrelá, sympatická osobnosť. Film rezonuje aj u neveriacich. Neviem, čo si z neho odnášajú, predpokladám, že každý podľa toho, čo hľadá... Veriaci si odnesie silný duchovný podnet tiež sa úprimne, obnažený postaviť pred Božiu tvár a pod Jeho pohľadom ukázať žiariacu tvár (krutému) svetu.

Foto: propagačný plagát filmu (vod.pl)