Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
17. november 2020

Myslela som si, že manželovo týranie musím ako poslušná manželka prijať

Rozhovor o tom, ako niektoré kresťanské stereotypy môžu pomáhať násilníkom pokračovať v ich správaní.
Myslela som si, že manželovo týranie musím ako poslušná manželka prijať

Prišla som za krásnou mladou ženou, ktorá od prvej chvíle pôsobila dojmom, že vie, kde je sever. Vzdelaná, sympatická a  rozhľadená. Práve uspela v náročnom konkurze na dobrú pracovnú pozíciu. Napriek tomu som sa s ňou neprišla rozprávať o jej kariére či úspechoch, ale o násilí, ktoré doma zažívala počas manželstva. Diana (jej meno sme kvôli jej bezpečnosti zmenili) považuje za potrebné hovoriť nahlas o tom, že obeťou sa môže stať naozaj každý. Ako praktizujúca veriaca si dala záležať na výbere partnera. Aj tak sa z neho nakoniec vykľul tyran. Čo však robiť, keď mu pred Bohom sľúbila, že pri ňom bude stáť v dobrom aj zlom?

Psychologické príručky opisujú obete domáceho násilia ako ženy, ktoré z domu nepoznali lásku, a tak uverili prvému mužovi, ktorého stretli. To ale nebol váš prípad.

Nie. Mám úžasnú rodinu, veľkú a šťastnú. Navzájom si dodnes pomáhame, máme veľmi pevné vzťahy. Moji rodičia sa majú radi, sú spolu viac ako tridsať rokov. A musím povedať, že možno až na jednu výnimku, sú v našej rodine samé šťastné manželstvá.

Hovorí sa, že dcéry si inštinktívne hľadajú partnera podľa svojho otca. Robili ste to aj vy?

Áno, a v niektorých veciach úplne vedome. Chcela som partnera, ktorý sa ku mne bude správať s rovnakou úctou, s rovnakým rešpektom ako sa môj otec celých tridsať rokov manželstva správa k mojej mame. A napriek jej zjavným chybám, pričom samozrejme aj on má svoje, ju stále veľmi ľúbi. Hľadala som muža, ktorý by bol v tomto rovnaký.

To znamená, že ste toto všetko vo svojom mužovi na začiatku vzťahu videli?

Myslela som si, že áno. Zrejme som sa však až príliš fixovala na tie podobné znaky. Môj otec bol do mojej mamy veľmi dlho zaľúbený a snažil sa o ňu, kým sa pre neho rozhodla. Mne sa zdalo, že keď bol môj manžel rovnako vytrvalý, že je taký istý ako on a ľúbi ma rovnako ako môj otec mamu. Že to bola pravdepodobne len hra, mi došlo až neskôr. Kým sme spolu chodili, som to brala ako jeho veľké plus, ako dôkaz, že mu na mne záleží tak veľmi, že sa nevzdáva.

Stačila vám tá podobnosť s otcom alebo vás presvedčil aj niečím iným?

Imponovala mi aj jeho cieľavedomosť, pracovitosť a ďalšie vlastnosti, o ktorých som bola presvedčená, že ich má.. Navyše, môj manžel sa prezentoval ako praktizujúci veriaci kresťan, z čoho som sa veľmi tešila. Dúfala som, že zaujme miesto hlavy našej domácej cirkvi, ktorú môj otec síce plnil výborne, ale ja som dúfala, že v mojej vlastnej rodine to bude ešte intenzívnejšie. Preto som úprimne chcela, aby môj muž bol katolík a aktívny katolík, ktorý svoju vieru praktizuje. Asi som však mala viacej preverovať a menej dôverovať. Jedna vec je totiž to, čo človek hovorí a druhá ako žije.

Počas vzťahu vám ani raz nezablikala varovná kontrolka?

Aj keď nejaká niekedy zablikala, tak som si povedala, že ľuďom treba dôverovať a nemôžem ho hneď odsudzovať.  A opakovalo mi to vlastne aj okolie, že ho predsa poznám a musím mu veriť. Veď je to dobrý chlapec a nech urobil čokoľvek, určite to tak nemyslel. Mne ani nenapadlo, že niečo také, ako sa postupne ukázalo u neho, vo svete vôbec existuje.

Kedy sa dostavili prvé pochybnosti?

Jeden z prvých momentov bol asi jeho telefonát s mamou, kedy sa k nej správal necitovateľne hrubo. Vtedy sa mi kontrolky celkom určite rozsvietili, ale na druhej strane som vedela, že jej voláva každý deň, že s ňou zdieľa svoj život a zaujíma sa o ten jej. Takže som samu seba presvedčila, že to bol určite len skrat, výnimočná situácia.

A nebola?

Bohužiaľ, bol to spôsob jeho komunikácie so mnou, ale aj s inými. Stále som si však hovorila, že chyba je možno na mojej strane. Že som príliš podozrievavá. Mala by som mu viac dôverovať a nevidieť za každým jeho slovom hneď problém a už vôbec nie niečo, čo som poznala len z filmov. Vôbec mi nenapadlo, že by sa to mohlo diať aj mimo scenára, v reálnom svete, navyše v tom mojom. Nehovoriac o tom, že môj partner bol veriaci, vysokoškolsky vzdelaný, nadpriemerne duchovne vedený, pravidelne prijímal sviatosti. Aj keby mi kontrolka svietila ako maják, tak by som sama sebe pripadala bláznivá, že o ňom pochybujem.

Hovorili ste však, že sa tak správal aj k iným. Ani oni nemali pocit, že je to problém?

Naopak. Všetci mi hovorili, aký je to dobrý chlapec a ako veľmi ma ľúbi. Po prvé vám to lichotí a po druhé, ak aj predsa len stále pochybujete, v podstate to nemáte komu povedať. Nemáte sa so svojimi pochybnosťami komu zveriť. Odvšadiaľ totiž počúvate – to sa ti len zdá.

Napriek všetkému ste sa rozhodli povedať mu áno a začali ste chystať sobáš. Boli aspoň to chvíle, kedy ste boli úprimne šťastná?

Nie. Chcela som sobáš zrušiť. Bolo však týždeň pred svadbou, pozvánky boli poslané, hostina takmer zaplatená, skrátka ohromný tlak. Moja mama mi síce povedala, že keď tú svadbu chcem zrušiť, nech ju zruším, že sa nič nestane. Ale zároveň dodala, že ako pozná môjho nastávajúceho, neurobím chybu, ani keď sa vezmeme.

Čo vás prinútilo o zrušení svadby uvažovať?

Môj budúci manžel začal byť agresívny, kričal po mne. Stále som niečo robila zle. Ale opäť sa to dalo obhájiť tým, že je to len predsvadobný stres. Veď kto nemá pred svadbou aj ťažké chvíle? Sám to tým odôvodňoval, že ho predsa poznám, že takýto nie je. Tak som sa nechala presvedčiť. Prinajmenšom to bolo jednoduchšie, ako zrušiť svadbu.

Takže ste sa mu zverili so svojimi pochybnosťami, ktoré vyvolal svojim správaním?

Áno, ale vysvetľoval to dookola tým tlakom pred sobášom. Je však pravda, že ak mi mala niekedy zasvietiť kontrolka, tak vo chvíli, keď som mu povedala, že uvažujem o zrušení svadby. On na to totiž reagoval tým, že to mu predsa nemôžem urobiť. Čo si o ňom ľudia budú myslieť? Vôbec nehovoril o nás, o láske medzi nami. Vtedy som si to mala uvedomiť.

Priniesol vám aspoň deň sobáša upokojenie a pocit šťastia?

Nie. Bola to hrozná svadba. Bola som vystresovaná, nevyspatá, manžel mi nedovolil ísť ani na ten posledný týždeň k našim. Chcela som si tam oddýchnuť, ale on trval na tom, že bez neho už nemôžem ísť nikam. Takže som sa vydávala zničená a bola som rada, že je za tým. Vlastne mi o nejaké šťastie už asi ani nešlo. Vravela som si, že aj tak sú všetci muži rovnakí, tak si prosto niekoho vezmem, lebo je vlastne jedno, či by som čakala na ďalšieho.

Prečo ste takto rezignovali na lásku a manželské šťastie?

Asi som už nemala silu, nevládala som. Nemala som toľko sily, ako mám teraz. A hlavne som sa nemala s kým poradiť. Veď to bolo trápne chystať svadbu a pritom sa nechcieť vydávať. Mala som síce dvadsaťpäť, ale bola som taká neskúsená a nevinná ako by som mala pätnásť. Takže mi v podstate pripadalo hlúpe o takých veciach ako bol náš manželský život s niekým hovoriť. Všeobecne som sa ťažko zverovala.

So svadbou ste súhlasili zo strachu, že zostanete sama?

Práveže nie. Viete ako mne bolo samej dobre? Ale všetci mi tvrdili, že sa mám vydať, že si konečne mám už niekoho vybrať a zaradiť sa v živote. Myslím, že takýto postoj je v kresťanských rodinách veľmi silný, že sa automaticky ráta s tým, že si deti založia tiež rodiny. Akoby až vtedy mali rodičia pocit, že ich dobre vychovali. A je to v podstate skvelé, keď to ich potomkovia tak prirodzene cítia. To ale nebol môj prípad. A teraz vidím, že som v tom období jednoducho nedorástla na to, aby som si povedala – kašlem na všetky vaše odporúčania a predpovede, aká budem v živote nešťastná, ak zostanem sama a že musím mať deti.

Bol ten tlak taký silný, že ste povedali manželovi áno preto, že konečne prišiel niekto, s kým ste mohli založiť rodinu?

Naopak. Nebola som v situácii, že by som si nemala koho zobrať. Ale stále som počúvala na čo ešte čakám, veď krajšia už nebudem. A tie reči: „Stále si sama? Budeme sa za teba modliť!“, boli strašné. Mala som doslova chuť kričať.

Nechceli ste sa s tým zveriť aspoň kňazovi v spovedi?

Pre mňa to bola taká citlivá téma, že som sa o nej hanbila rozprávať. Len jediný raz, práve ten týždeň pred svadbou. Spovedník mi vtedy povedal, že by som si to, ako sa cítim, mala napísať a niekde odložiť, lebo si nemyslí, že by sme sa za tejto situácie mali brať. Aby som teda mala pre prípadnú anulácia manželstva dôkaz, že som sa cítila do svadby tlačená.

Urobili ste to?

Samozrejme, že nie. Nevedela som si predstaviť, že týždeň pred svadbou si budem dokumentovať niečo, aby som mohla v budúcnosti anulovať manželstvo. Hovorila som si, že možno to bude ťažké, ale nie tak, aby som skončila takto. Aj som mu to povedala.

Zlepšilo sa to medzi vami po sobáši?

Nie. Už to išlo len k horšiemu. Najprv to bola neustála kritika, potom veľmi agresívne výstupy a krik. Všetko bola vždy moja chyba.  A keď som sa o tom, že to nie je dobré, chcela s manželom porozprávať, skončilo to akurát hádkou. Lebo podľa neho som nemala dôvod byť nespokojná. Dookola mi opakoval, že máme všetko. Tak čo sa sťažujem, keď sa o mňa nadpriemerne stará, keď máme auto, máme čo jesť a bývame naozaj v peknom byte? Vždy sa to obrátilo na to, že nemám dôvod mať nejaký problém. A zakaždým som mu to zhltla aj s navijakom.

Cítili ste sa napriek tomu všetkému milovaná?

Neviem, čo to je. Môj manžel sa o mňa zaujímal dovtedy, kým sa mnou mohol pochváliť. Niekoľkokrát sa ma verejne zastal, keď ma okolie ohováralo, čo som si veľmi vážila. Ale platilo to, len kým som bola krásna, úspešná, vo všetkom s ním súhlasila a nemala na nič vlastný názor, Kým som bola reprezentatívna žena, ktorá mu na všetko prikyvovala, bolo všetko v poriadku.

Opýtam sa inak. Cítili ste, že ste pre svojho manžela jediná a že to platí aj vo chvíľach, keď budete nenamaľovaná, nevyspatá, s kilami navyše či na vozíku?

Neviem na túto otázku odpovedať. Nechcem povedať, že nie. Ale keby som povedala áno, tak asi klamem.

Vy ste manžela ľúbili?

Myslím si, že som ho neľúbila. To, čo som cítila,bola predovšetkým manželská oddanosť. Jednoducho som sa ho snažila prijať takého,aký je. Na druhej strane však, aj keď som ho pocitovo neľúbila, pretože sa ku mne nesprával pekne, tak to nikdy nepocítil. Nemal šancu to zistiť.

Keď ste zistili, že manželovo správanie nemalo so stresom nič spoločné, nebolo lepšie zísť z kratšej cesty a to manželstvo ukončiť?

Vôbec som neuvažovala nad nejakou kratšou cestou. Tým, že moji rodičia sú spolu tridsať rokov, viem, že manželstvo nie je ľahké. Že sú veci, ktoré sa musia prehrýzť na jednej aj na druhej strane. Ešte viacej som sa teda modlila, snažila som sa byť lepšia, pracovať na svojich chybách. Myslela som si, že to je tá kresťanská poslušnosť manželky voči hlave rodiny – prijať to, že je to takto, a prijať aj jeho takého, aký je. A naopak, ešte som sa obviňovala, že je to cnosť, ktorú zjavne nemám dostatočne zvládnutú.

Vy ste ale neboli šťastná.

Bola som ale vydatá žena, tak čo som mala robiť? Len sa snažiť, aby to manželstvo nejakým spôsobom fungovalo a aby som dodržala to, čo som sľúbila, že nás rozdelí až smrť. Ani mi nenapadlo, že by naše manželstvo mohlo byť neplatné. Len som bola od začiatku veľmi nešťastná a nejako nepriamo som cítila, že je možné, že niečo nie je v poriadku. No dávala som to za vinu sebe a strašne som sa na seba hnevala.

Manžel vaše zúfalstvo nevnímal?

Áno, ale každý náš rozhovor na túto tému skončil tým, že mi zduplikoval, že je to moja chyba a mám sa zmeniť. Samozrejme, krikom. A ja som mu vždy plačúc dala za pravdu a snažila som sa niečo so sebou robiť.

Čo ste od toho, že „so sebou niečo urobíte“ čakali?

Hlavne som vedela, že prvé roky manželstva sú ťažké. My sme spolu pred svadbou nežili, tak som to, že nie sme spolu šťastní, zvaľovala na to, že sa musíme najskôr nejakým spôsobom zžiť a zvyknúť si na seba. A asi áno, verila som, že potom to bude lepšie.

Nebáli ste sa v takomto vzťahu materstva?

Skôr som to neriešila. Bola som si jednoducho vedomá toho, že keď sa vydám, prídu deti a ja som predsa sľúbila, že ich prijmem. Ale priznávam sa, že tehotenstvo bolo pre mňa katastrofa. Zvracala som niekoľkokrát denne, nevládala som. Možno, keby som mala počas neho manželovu podporu, bolo by to iné, ale ja som, naopak,cítila, že zavadziam, že takúto ma nechce, lebo som zrazu nevládala chodiť na výlety, bola som opuchnutá, gúľajúca sa žena s obrovským bruchom, ktorá nič nezvláda. Všetci mi hovorili, aby som oddychovala, aby som sa poriadne vyspala, lebo s bábätkom to už nepôjde, ale ja som nemala šancu. Vždy bolo niečo, čo som musela urobiť. Naša domácnosť musela byť v každej sekunde tip-top. Nemohla som si dovoliť povedať, že si idem ľahnúť alebo že nevládzem, lebo náhodou bol prach na obrazovke a už bol problém. Samozrejme, občas mi manžel pomohol, ale nikdy som nezažívala to, čo kamarátky, ktoré povedali svojim partnerom, že sú tehotné,a tí ich začali nosiť doslova na rukách a plnili im, čo im na očiach videli. Veď nosili ich dieťa!

Pre mužov môže byť ťažké byť otcami, ak nezažili toho vlastného. Bol toto problém aj u neho?

Áno. Bol z rozvedenej rodiny a nezažíval vzťah svojich rodičov. To som vedela od začiatku nášho vzťahu, ale nechcela som ho len na základe toho odmietnuť. Každý máme nejakú rodinu a nemôžeme za ich rozhodnutia. Navyše som mala pocit, že práve preto, že si jeho rodičia prešli rozvodom, chce na svojom manželstve pracovať, aby sa to jemu nestalo. O to viac, že bol aktívny praktizujúci kresťan, ktorý si uvedomoval, aspoň tak to tvrdil, posvätnosť manželstva.

Od svojho partnera ste čakali, že bude mať živú vieru. Ako vyzeralo vaše manželstvo z tohto hľadiska?

Chodili sme v nedeľu do kostola.

Zrejme ste si to predstavovali omnoho intenzívnejšie.

Áno, ale opäť to považoval za moju chybu. Vyčítal mi, že to ja ho nevediem k rannej a večernej modlitbe. Pritom som sa snažila, no napríklad ruženec sa so mnou nechcel modliť nikdy. A po čase mi bolo doslova trápne ho nasilu naháňať do spoločných modlitieb. Postupne som to teda vzdala. On to však považoval za moje, nie jeho zlyhanie, že som ho nedokázala k tomu priviesť.

Zažili ste aspoň nejaké chvíle manželského šťastia?

Neviem, čo to znamená. Presne toto sa ma totiž nedávno pýtala aj mama. Na čo pozitívne si spätne v mojom manželstve spomínam? Ktorá chvíľa bola taká, že som sa cítila dobre? Nevedela som jej odpovedať. Neviem si spomenúť na žiadny taký moment. Aj keď prechádzam rodinné albumy, s každou jednou fotografiou mám spojené niečo nepríjemné, čo sa vtedy stalo. Nemám ani jednu jedinú takú, pri ktorej by som si mohla povedať, že to bol príjemný čas.

Bol aspoň manžel vo vašom vzťahu spokojný?

Nie, môj manžel bol veľmi nešťastný. A ja som to dávala za vinu sebe. Bola som presvedčená, že je to moja chyba, lebo som určite zlá manželka aj matka. Mojou povinnosťou je predsa zabezpečiť, aby sa cítil šťastný a ja to absolútne nezvládam. Keď mi na prvé výročie svadby priniesol darček, rozplakala som sa. Celý rok ma totiž presviedčal, že ten rok bol pre neho kvôli mne utrpením. Bola som teda presvedčená, že si nič nezaslúžim. Veď bol v jednom kuse nešťastný. V kuse bolo niečo zlé, niečo,čo som nezvládla, neurobila, nedokázala. Kto to nezažije, nedokáže to ani pochopiť, ako bol nespokojný. Čas, kedy bolo všetko v poriadku a mohla som si užívať akú takú pohodu, sa rátal maximálne na minúty.

Inzercia

Čo spôsobovalo jeho nespokojnosť?

Vždy niečo iné. Buď som urobila niečo zle ja, napríklad som príliš hlasno našľapovala na podlahu, alebo to bola chyba niekoho okolo. To bol taký vnútorný pocit nešťastia, z ktorého ale vinil vonkajšie okolnosti. Napríklad na mieste, kde zvyčajne parkuje on, zaparkoval niekto iný. Z toho dokázal byť nešťastný a nahnevaný celý deň. Alebo čašníčka išla najskôr k vedľajšiemu stolu, prípadne sa auto pred nami zle zaradilo. A my všetci sme museli byť nešťastní. Ani ja som nemala právo byť spokojná, keď môj muž bol nešťastný. Nedalo sa mu vysvetliť, aby sa cez to preniesol. Pamätám si jednu dovolenku, na ktorej sa mu extrémne nepáčilo. Snažila som sa preto nájsť nejaké pozitíva, čo si napriek tomu môžeme užiť. Ale tým som ho rozčuľovala ešte viac, lebo som podľa neho nebola na jeho strane, a považoval za neprijateľné, aby som bola s niečím spokojná a tešila sa.

Neviem si predstaviť, ako pri takomto nastavení vyzerali vaše dni.

Krik, krik, krik a znova krik.

Nechceli ste buchnúť dverami a odísť?

A kam? Po dvoch mesiacoch manželstva som mala ísť k rodičom? Ani mi to nenapadlo. Stále som sa snažila urobiť všetko preto, aby bol môj manžel spokojný a aby naše manželstvo začalo fungovať. Lebo som mala pocit, že určite niečo nerobím dobre, preto nefunguje.

On sa nebál, že vás stratí?

Myslím, že nie. Manžel mal pocit, že mu nejakým spôsobom patrím. A ja som zase cítila – dnes už viem, že neopodstatnenú – ale povinnosť, čo najviac mu vychádzať v ústrety.

Bolo to tým, že ste boli tak vychovaná?

Nie. Moji rodičia mali,naopak,veľmi rovnocenný vzťah. Možno to bolo tým, že moja mama niekedy otcovi skákala po hlave, a ja som si celý čas vnútorne hovorila, že ja toto svojmu manželovi robiť nechcem. A že sa mu budem snažiť čo najviac vyjsť v ústrety. Keby to bolo takto obojstranné, myslím, že by to bolo fajn. Ale u nás to bolo jednostranné. Priznávam, že dnes už ani sama nechápem, prečo som niektoré veci robila, prečo som nebola otvorenejšia napríklad aj pri duchovnom vedení. Mnohé veci mohli byť oveľa jasnejšie.

Nemal by mať aj váš manžel túžbu utvrdiť vás v tom, že ste sa rozhodli dobre, keď ste si vybrali práve jeho?

Určite sa netváril, že by mal byť vďačný, že som ho chcela. Skôr, že ja mám byť rada, že si ma zobral. A tým svojím správaním po svadbe dosiahol, že moje sebavedomie, išlo dolu až som mu asi uverila. Čítala som si všetky možné knižky o manželstve, o manželskej poslušnosti, kresťanské aj nekresťanské, o tom, ako vychádzať manželovi v ústrety. A všetky sa v podstate zhodovali na tom, akí sú muži jednoduchí, že im k šťastiu stačí, že majú peknú ženu, že im je sexuálne k dispozícii a majú uvarené. Na môjho muža neplatilo nič. Nech som robila čokoľvek, nebola som schopná mu v ničom vyhovieť.

Jeho netrápilo, že šťastná nie ste ani vy?

Myslím, že si uvedomoval, že sa ku mne nespráva dobre, ale považoval to za opodstatnené. Mal pocit, že na to má vážny dôvod, aby mi hovoril to, čo hovorí, aby bol nespokojný a nešťastný a kritizoval ma. A nakoniec som si to začala myslieť aj ja.

Bolo to podľa neho aj v súlade s vierou?

Z tohto hľadiska v našom manželstve nevidel problém. Doteraz má pocit, že som nemala dôvod odísť. Naopak, je presvedčený, že som mu tým hrubo ublížila, podviedla som ho a idem ho okradnúť o peniaze. Podľa neho som nevďačná žena, ktorá mu zničila povesť. Čím ďalej tým viac si uvedomujem, že pre neho som ja tá problémová, ktorá potrebuje odbornú pomoc. Bol schopný mi zničiť moje veci, vyhrážať sa mi bitkou, vynadať mi tak, ako si nenadávajú ani väzni, a keď som sa potom o tom s ním chcela rozprávať, v čase, keď som ešte verila, že to má zmysel, tak mi do očí povedal, že nevie, o čom hovorím, že nič také sa predsa nikdy nestalo, že si to zle pamätám. Nakoniec som si veci už písala, lebo som začala sama o sebe pochybovať, či mi naozaj nešibe.

Tieto veci si nevšimol nikto z vašich blízkych?

Nie. Všetci mi len hovorili, že si nedokážem v domácnosti dupnúť. My sme sa totiž s nimi nestretávali. S rodinou ani s priateľmi. Manžel si neprial, aby k nám len tak chodili. Predstavte si, že vám dole zvonia rodičia, a vy nemôžete otvoriť. Musíte sa tváriť, že nie ste doma alebo, ak im zdvihnete, musíte povedať, že nemôžu ísť hore, lebo sa dopredu neohlásili. Môj muž na tom totiž trval. Radšej som teda vyvesila slúchadlo, aby som ani nikoho nepočula zvoniť a nemusela nikoho posielať preč s tým, že môjmu manželovi to nevyhovuje. Čo by si o ňom pomysleli? Veď by som sa hanbila. Ak sa to teda niekedy aj stalo, radšej som to zobrala na seba, že práve odchádzam, že to nevyhovuje mne a dohodneme sa na inokedy.

Kedy ste si uvedomili, že toto už nie je o tom, či ste dobrá manželka?

Keď ma tehotnú z celej sily hodil o stenu a vulgárne mi vynadal. Bola som asi v siedmom mesiaci. Tam už mi došlo, že toto normálne nie je.

A jemu?

Tvrdil mi, ako vždy, že sa to nikdy nestalo. Vtedy a ani potom, keď ma hodil na zem s niekoľkotýždňovým dieťaťom na rukách. Pritom, ak by som nespadla na kreslo, tak mohlo skončiť s rozbitou hlavou. Nič z toho sa však podľa neho nedialo. Takže som nemohla od neho chcieť ani vysvetlenie, ani sa o tom rozprávať. Lebo on nič také neurobil, žene ani dieťaťu by nikdy neublížil. A nikdy mi ani vulgárne nenadával. A nebola šanca ho presvedčiť, že nehovorí pravdu. Nehovoriac o tom, že už v prvých mesiacoch, možno dokonca týždňoch manželstva som zistila, že sa neoplatí mať iný názor. To prinieslo také peklo, že to nestálo za to. Navyše, ešte aj vtedy som si hovorila, že možno to je predsa len moja chyba, že to je tým, že nedokážem správne žiť cnosť manželskej poslušnosti, keď je to u nás takto.

Z čoho vychádzala táto vaša predstava o manželskej poslušnosti?

Asi z kníh. Tam bolo napísané, že niekto musí robiť v rodine definitívne rozhodnutia, a ja som bola vždy presvedčená, že by to mal byť manžel. Na chvíľku mi to, že som tomu uverila, zakaždým pomohlo, lebo v tom čase som už na všetko ostatné totálne rezignovala. Všetko som robila presne tak, ako mi povedal. Absolútne som neprotestovala. V podstate mi to uľahčilo život. Utíšilo to môj vnútorný konflikt, ktorý vychádzal z pocitu, že takto by to nemalo byť. Pár dní som potom aspoň nebojovala sama so sebou.

Rozmýšľali ste aspoň chvíľami, že od neho odídete?

To neprichádzalo do úvahy, mala som dve malé deti. A napriek tomu, že sa manžel ku mne správal strašne, čo sa týka detí, boli aj svetlé chvíľky. Nechcela som trhať rodinu, brať deťom otca. Naopak, ešte intenzívnejšie som začala hľadať manželské poradne, duchovné obnovy, všetko, čo sa len dalo. Aj keď už som prichádzala na to, že to ďalej nezvládnem, možnosť odísť pre mňa stále neprichádzala do úvahy. Dokonca ani vtedy, keď som si uvedomila, že moje manželstvo nemusí byť ani len sviatostné, že nemám pravdepodobne ani tú milosť vydržať to s ním „v dobrom aj v zlom“. Bolo to pre mňa síce strašné zistenie, ale aj tak som brala manželstvo ako niečo nerozlučné. Potom mi síce došlo, že ak naše manželstvo nie je platné, nemôžem rozvrátiť niečo, čo nejestvuje. To som si ale zase hovorila – a čo deti? Čo im chceš povedať, že sa budeš rozvádzať?

Ako dlho trvalo, kým padlo definitívne rozhodnutie?

Tri roky.

Čo sa vtedy stalo?

Udrel ma na verejnosti. A presviedčal ma, že ani to sa nestalo. Nič si nepamätal.

Mali ste aspoň po tomto rozhodnutí v niekom oporu?

Nie. Nikto nič nevedel. Prestala som dokonca chodiť aj na duchovné vedenie, lebo by som tam musela povedať pravdu. Nikomu, u koho jestvovala čo i len najmenšia šanca, že by mohol môjho muža poznať, som však nič hovoriť nechcela. Bála som sa totiž, že tým svojmu manželovi zničím meno. Nedokázala som to povedať ani v spovednici, lebo kňazi, u ktorých som sa spovedala, môjho manžela poznali. Navyše nakoniec prišlo obdobie, keď som z trucu prestala chodiť do kostola úplne. Nedokázala som sa pozerať na to, ako sa tam môj manžel modlí, hoci minútu predtým, niekedy dokonca aj počas omše mi škaredo nadával.

Ako ste našli z tohto všetkého cestu von?

Hľadala som pomoc, ako som vedela, aj v zahraničí. Na sociálnej sieti som bola v niekoľkých skupinách – Modli sa ako Mária, upratuj ako Marta, medzi kresťanskými matkami, katolíckymi vedkyňami. A tam som si raz pýtala radu v súvislosti s tým, čo som prežívala, a jedna pani ma nasmerovala do skupiny amerických katolíckych žien, ktoré sa vo svojich manželstvách trápia. Mala som istotu, že nikto netuší, kto som, a prvýkrát som sa otvorene zverila, že u nás už ide o náznaky fyzického násilia, že ma manžel udrel, ničí mi veci, vyhráža sa mi, skrátka, že zažívam verbálne, emocionálne aj sexuálne násilie, a áno, že ma manžel reálne týra. A tam sa mi ozvala jedna z tých žien s tým, že to nie je moja chyba, lebo toto už nie sú manželské problémy, ale trestné činy.

Čo to s vami spravilo?

Bolo to paradoxné. Vedela som, že existuje domáce násilie, aj ako vyzerá, ale strašne dlho som si nedokázala pripustiť, že sa to týka aj mňa. Pritom som to, čo sa písalo vo všetkých poučkách, zažívala dvadsaťštyrihodín denne. Bolo to ako také precitnutie –to, čo mám doma, je to, o čom ľudia hovoria, keď hovoria o násilí v rodine.

Priviedlo vás to aj k nejakému konkrétnemu kroku?

Vyhľadala som klasickú manželskú poradňu. Chcela som reálnu pomoc psychológa a psychiatra. Nepotrebovala som, aby mi niekto pred očami mával veršami z Biblie o láske, ktorá všetko prekoná, keď v našom manželstve z mužovej strany žiadna nebola.

Mali ste skúsenosť, že inú pomoc ste v Cirkvi nedostali?

Bohužiaľ. My v kresťanských komunitách si totiž neuvedomujeme, že na násilie v rodinách nie je partnerská terapia riešením ani liekom. Že jediným riešením partnerského násilia je opustenie spoločnej domácnosti. Toto mi ale nikto nikdy nepovedal. Namiesto toho som počúvala, že mám viac odpúšťať, až potom budem naozaj milovať. Viete, ako som sa cítila? Aj keď ja svojím spôsobom tých kňazov chápem. Oni si nedokážu ani predstaviť, čo sa v takej domácnosti deje. Ja som posledné dni predtým než som odišla, chodila doma v predklone, nevládala som sa ani vystrieť od bolesti a stresu, ako na bežiacom páse som zvracala, klesala mi váha.

Ako ste sa k rozhodnutiu opustiť ho nakoniec odhodlali?

Cez novénu k Panne Márii, ktorá rozväzuje uzly. Dostala som sa k nej cez spomínanú americkú skupinu katolíckych žien. Kým som nezačala s ňou, tak som sa stále modlila, aby som sa zmenila, aby som dokázala situáciu u nás doma prijať, aby sa to nejakým spôsobom vyriešilo. Keď som sa však domodlila túto novénu, situácia sa u nás tak zhoršila, že som vedela, že musím odísť a navyše, že to aj dokážem. A presne toto hovorili aj ženy v spomínanej skupine, že keď sa domodlili, tak ich napríklad manžel znásilnil a ony si definitívne uvedomili, že musia odísť. Každá pritom chcela na začiatku predovšetkým zachrániť manželstvo vedomá si toho, čo kresťanské manželstvo znamená.Skrátka, prežívali to isté čo ja. A keď sa to zhoršilo ešte viac, uvedomila som si, že Panna Mária tým spôsobom odstraňuje uzol v mojom živote. Konečne som mala riešenie a zrazu som pocítila neuveriteľný pokoj.

Do kostola ste síce zo zúfalstva a bezmocnosti nechodili, ale vieru ste napriek všetkému nestratili. Rozmýšľali ste vďaka čomu?

Sama neviem. Bola som totiž na Boha často naozaj nahnevaná a plná výčitiek: Bože, veď som robila všetko ako si chcel… Do písmenka! Modlila som sa za svojho budúceho manžela, nežili sme spolu pred svadbou, šla som do manželstva nedotknutá, v katechizme som si mohla doslova odškrtávať všetky povinnosti ženy, ktoré som plnila a aj tak mám manželaktorý ma týra?

Ako prebiehal váš odchod?

Pobalila som sa a postupne som si vynášala veci a nechávala ich u kamarátky. Nevedela som totiž, či by mi ich manžel všetky nezničil, keď zistí, že som odišla. Bol to obrovský stres, môj muž totiž pracoval z domu a neustále som bola pod jeho dohľadom. Musela som pri tom myslieť na všetko. Netušila som totiž, čo bude s mojim životom, či ešte niekedy budem mať za čo kúpiť nám s deťmi zimné topánky, či si nájdem prácu a kedy.

Váš odchod zo spoločnej domácnosti ste vnímali automaticky ako koniec manželstva?

Nie, vtedy som ešte stále vnútri dúfala, že týmto radikálnym krokom ukážem svojmu manželovi, že tak ako to bolo, to už nemôže byť. Dokonca som to nepovedala ani rodičom, ani nikomu v našej rodine, aby som mu neublížila, ak sa bude chcieť zmeniť. Nechcela som, aby sa na neho pozerali cez prsty, aby to o ňom vedeli a musel sa vyrovnávať ešte aj s tým.

Prijal tú šancu?

Myslela som si, že áno. Ale nebolo to úprimné. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že to bolo len divadielko. Pretože ho zmena prestala baviť ani nie deň potom, čo mi ju sľúbil. Navyše v podstate ani nemal pocit, že sa má meniť. Síce bol ochotný chodiť na manželskú terapiu, ale zároveň stále tvrdil, že necíti žiadnu ľútosť za to, ako sa ku mne správal, lebo to robil v súlade s jeho najlepším vedomím a svedomím.

Takže vám došlo, že žiadna druhá šanca nikam nepovedie?

Presne tak, čím dlhšie som bola bez neho, tým som získavala väčší nadhľad a viac si uvedomovala, čo všetko mi robil, ako sa ku mne správal. Zrazu som úplne presne vedela, že sa k nemu nikdy nevrátim. Už sa nikdy s deťmi nechcem dostať do situácie, aby som musela znovu utekať z domu.                                                   

Foto: flickr.com/Britt-Knee

Katarína Alberty Ondrejková

 

Blog Zastolom.sk vychádza v spolupráci s denníkom Postoj, pripravuje ho občianske združenie Slovenská asociácia kresťanských rodín (SAKRO). Našu činnosť môžete podporiť nákupom v našom eshope alebo finančným darom.

Portál www.zastolom.sk sprevádza kresťanské rodiny na ceste viery. Robí tak prostredníctvom online magazínu, rozširovaním zoznamu odporúčaných psychológov, budovaním Facebookovej komunity, vymýšľaním a vyrábaním konkrétnych nástrojov na slávenie liturgického roka v rodine, ktoré ponúka vo svojom eshope. Nové články od septembra 2020 publikuje na Postoji.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
Prvýkrát v slobodnom svete

Prvýkrát v slobodnom svete

Autor spomína na svoju prvú cestu na Západ - tri mesiace pred novembrom 1989. Je to zároveň smutno-veselá komparácia toho, ako sme žili pred a po tomto predele, ktorý si dnes pripomíname.