Pamiatka sv. kniežaťa Rastislava a deň vzniku ČSR

1. Čo pre nás znamená sv. Rastislav

Svätý Rastislav znamená pre našej národy to, čo pre Gruzínov sv. Nina, pre Rusov sv. Vladimír, pre Srbov sv. Sáva. Keď prídeme na exkurziu na nejaký hrad alebo zámok, v prvom rade nám povedia, kto ho postavil. Až potom pokračujú s ďalšou jeho históriou. Keď vidíte nejaký prekrásny obraz, ako prvé sa dozviete, kto ho namaľoval. Každá súčiastka a vynález má svojho konštruktéra, v dnešnej modernej terminológii sa tomu hovorí developer, teda z angličtiny vývojár. A takým developerom, konštruktérom našich dejín, Pravoslávia na našom území, kultúry a písomnosti na Veľkej Morave, bol práve svätý Rastislav. On vyviedol naše národy z tmy do svetla, z pekla do raju, z nerozumnosti do poznania, z barbarstva medzi veľké európske národy, ktoré majú svoje písmo, jazyk, kultúru a hlavne pravú, čistú Pravoslávnu vieru. Veľmi svedomite a rozhodne svätý Rastislav vyberal, ktorým smerom sa obrátiť a písal tam, odkiaľ „vychádza dobrý zákon,“ k pravoslávnym do Byzancie. To boli dôvody, prečo Pravoslávna cirkev v Českých krajinách a na Slovensku kanonizovala tohto svätca.

2. Aká bola hlavná myšlienka jeho iniciatívy

Ak sa vrátime na začiatok Rastislavovho panovania, nájdeme tu najdôležitejšie posolstvo, ktoré nám zanecháva. Je to obrovská láska k svojmu národu. Akí boli všetci západní vládcovia tej doby a o čo sa zaujímali? Boli to boháči so záujmom o poľovačky, ženy a samých seba. Národom opovrhovali a ten im musel slúžiť. Ale svätý Rastislav bol naopak sluhom svojho národa. Namiesto toho, aby staval hrady, zámky a bojové pevnosti ako jeho vtedajší kolegovia, svoju námahu a financie radšej venoval stavbe chrámov, škôl, monastierov a rekonštrukcii pohanského zmýšľania Slovanov na kresťanské. Nepovyšoval sa nad svojich ľudí, ani ich sám nechcel ničomu vyučovať, ale hľadal dôstojných učiteľov viery. Investoval do vecí nepominuteľných a duchovných, namiesto svetských a materiálnych. Ktorého hodnostára vtedy zaujímalo, že jeho ľudia žijú v pohanstve? Hlavne že platia dane a on si môže užívať moci. Panovníci boli bohovia a ľudia ich uctievali. Svätý Rastislav sa však všemožne staral o duchovný rast svojho národa.

Stálo ho to však nielenže množstvo síl a financií, ba dokonca celoživotnú oddanosť. Veď predstavme si len skutočnosť, že keď svätí Cyril a Metod prišli na Veľkú Moravu, neboli dvaja, ale s celou výpravou ľudí, ktorých bolo treba niekde ubytovať a kŕmiť. A to je to najmenej. Ak chceli učiť, museli mať koho a kde. Teda svätý Rastislav im dal žiakov, ktorých musel zohnať medzi národom. Musel postaviť školy a chrámy, kde by sa mohli žiaci učiť viere a aplikovať ju v praxi. Je to ako keď na Slovensko dnes príde nejaká spevácka hviezda zo zahraničia. Nestačí len, že tu príde. Musí sa niekde ubytovať a stravovať, musí niekde vystupovať a aby ju ľudia počuli, musí sa predtým urobiť dobrá reklama. To si vyžaduje dôležitú prípravu a tím domácich ľudí, aby to zabezpečili. A svätý Rastislav bol takýmto manažérom, organizátorom vzdelávania a osvety Slovanov na Veľkej Morave. Poskytol práci svätých Cyrila a Metoda, ako sa dnes po anglicky hovorí full service alebo all inclusive. V tom čase bez telefónov a televízie to nebolo až také jednoduché a navyše nešlo o jednorazovú návštevu, ale o zmenu života pohanského národa ku kresťanským hodnotám. Len samotné privedenie ľudí ku krstu si vyžadovalo veľa vysvetľovania a vzdelávania.

3. Ako veril sv. Rastislav

Svätý Rastislav sa obracal na rôznych misionárov, aby dali jeho národu vieru a vzdelanie. Preto boli na našom území aj misie od Chazarov, Germanov či Vlachov, ktorí však chceli niečo za niečo. „My vás naučíme viere a vy k nám budete lojálni, inými slovami, budeme mať na vás politický vplyv.“ Ale to sväté knieža nechcelo, nepotrebovalo podmaniť svoju ríšu otroctvu iného národa. Obrátil sa aj na Rímsku stolicu, odkiaľ mu neprišla žiadna odpoveď. Ako usilovná včela hľadajúca ten najlepší peľ zistil, že zo Svätej Byzancie žiari pravé Božie svetlo. Ako napísal v liste byzantskému cisárovi Michalovi „od vás vychádza dobrý zákon.“ Neuspokojil by sa s hocijakými kresťanskými misiami, ale išiel do hĺbky, za čistou a správnou vierou, ktorá v Byzancii prekvitala. Cisár Michal pochopil Rastislavovu prosbu a preto dal nášmu národu tých najlepších učiteľov, akých mal. Nenechal sa zlákať politickou mocou nad Veľkou Moravou, ale úprimne a zodpovedne pristúpil k Rastislavovej požiadavke. Na jeho žiadosť tak svätí Cyril a Metod prinášajú na Veľkú Moravu pravú vieru, jazyk a kultúru. Možno povedať, že Slovania boli v porovnaní s ostatnými európskymi národmi v tom čase veľmi primitívni a svätý Rastislav mohol jednoducho prijať nejakú cudziu kultúru a cudzí jazyk, aby sa mu jeho ľudia naučili. Bola by to určite jednoduchšia práca aj pre vierozvestcov, keby nemuseli vytvárať písmo a jazyk, prekladať Bibliu a bohoslužobné texty. Takto by však Slovania prestali byť Slovanmi a stali by sa Germanmi alebo Grékmi. Aj keď boli modloslužobníci bez kultúry a písomnosti, svätý Rastislav svojmu národu veril a nechcel ho „poturčiť.“ Veril, že aj títo ľudia sa dokážu učiť a prijať čisté kresťanstvo a zároveň zostať sami sebou. Nechcel svoj národ prerobiť, ale oblahorodiť, zvýšiť jeho hodnotu.

Jeho láska k národu však bola neuveriteľná. Bol to zdravý nacionalista a patriot. Poeticky povedané, bol ochotný dať si vylúpiť vlastné oči, len aby jeho národ nezostal v slepote viery. Vážil si aj ostatné národy a ich kultúru, teda nebol šovinista a nemal v nenávisti iných, ale pre svoj národ chcel vzdelanie a vieru. Aj keď boli oproti ostatným európskym národom Slovania barbari, veril im a nadovšetko ich miloval.

4. Kto môže byť kanonizovaný

V prvom rade  treba povedať, že kanonizácia svätého nie je vyhlásenie jeho svätosti. Takýto akt je vlastný západnej katolíckej viere fungujúcej na rozhodnutí pápeža o určení svätosti konkrétneho človeka. Katolícke „magistérium“ kardinálov podobne tomuto činu rozhoduje o rôznych aj vieroučných otázkach svojej denominácie a určuje, ako má národ veriť.

Vo svätej Pravoslávnej cirkvi je to však presne naopak. Latinsky pojem „Vox populi“ teda hlas ľudu je hlavným spúšťačom určovania svätosti daného človeka u nás. Boh vždy ukáže na jeho svätosť skrze zázraky, neporušenosť alebo blahouchanie ostatkov. Tieto skutky potom národ vníma a vidí, že daný človek našiel priazeň v Božích očiach. Veriaci majú k nemu úctu, prosia ho o pomoc pri zdravotných a iných životných ťažkostiach. Začínajú sa k nemu modliť, píšu mu ikony, bohoslužby. Po tejto preukázanej úcte prichádza Cirkev a potvrdzuje, nie ustanovuje, ale potvrdzuje svätosť toho človeka kanonizáciou. Ako príklad uvedieme prepodobného Justína Čelijského zo Srbska. Už počas jeho života sa vedelo, že je to svätý človek. Okolnosti pri jeho smrti v roku 1979 tento fakt len potvrdili a už o rok mu istý svätohorský mních napísal tropár. Každú nedeľu po liturgii mníšky monastiera, kde je pochovaný prichádzajú k jeho hrobu a spievajú mu tropár. Napísali mu aj akafist, ikony, bohoslužbu a až v roku 2010 ho Cirkev slávnostne kanonizovala. Podobne je to aj s ďalším srbským starcom Tadeom, s ktorým sme sa mali možnosť stretnúť v roku 1999 a už vtedy sa hovorilo, že je prozorlivý. Zomrel v roku 2004 a medzi národom má takú úctu, že sme prednedávnom videli jeho ikonu v monastieri, ktorý pred smrťou často navštevoval. Kanonizovaný však stále nie je. To znamená, že ku kanonizácii je najdôležitejšia úcta veriacich a skutky svätca, ktoré konal počas života alebo po smrti. Cirkev túto úctu sleduje a po určitom, mnohokrát aj značne dlhom čase potvrdí, že je ten človek skutočne svätý. Ustanoví mu deň pamiatky a oznámi aj ostatným miestnym Cirkvám, aby si ho zapísali do kalendára svätých.

5. Prečo bol sv. Rastislav kanonizovaný až v r. 1994?

Prečo sa Pravoslávna cirkev vôbec rozhodla kanonizovať túto historickú postavu napriek tomu, že neexistujú jeho sväté mošči a na prvý pohľad ani nie sú známe nijaké zázraky, ktoré by sa po modlitbe k nemu udiali?

Aby sme zodpovedali najdôležitejšiu otázku kanonizácie svätého Rastislava, pozrime sa na rozkvitajúce sa Pravoslávie na našom území, ktoré po dlhých storočiach likvidácie stále žije. Začnime od konca Rastislavovho života. Zomrel ako mučeník niekde ďaleko za hranicami svojej vlasti v Bavorsku. Žiakov sv. Cyrila a Metoda skorumpovaní následníci sv. Rastislava vyhnali z Veľkej Moravy, slovanský obrad a jazyk bol zakázaný a v priebehu ďalších storočí sa tento národ zahalil do šiat latinizácie. Ale nie je to veľký Boží zázrak, že po vyše 1000 rokoch tu jeho odkaz a snaha ožila? Nie je Boží zázrak, že Pravoslávie, ktoré prijal z Byzancie a na našom území šíril tu stále existuje? Nie je Boží zázrak, že Pravoslávna cirkev ako jediná udržiava cirkevnoslovanský jazyk a sv. Rastislava kanonizovala? Na ozrejmenie tejto skutočnosti by sa hodil príklad, ktorý raz povedal svätohorský starec Emilijan. Jeden jeho priateľ mal neveriacich rodičov, no on sa nejako dostal k viere a čítal knihy s duchovnou tematikou. Raz to otec prestal tolerovať a knihu, ktorú práve čítal hodil do smetí. Našiel ju však nejaký iný chlapec, ktorého kniha tak nadchla, že sa stal mníchom a veľkým kazateľom Christovho Evanjelia. Tak to bolo aj so svätým Rastislavom. Pod svoju ideu sa podpísal vlastnou krvou a nebolo to zbytočné. Jeho posolstvo prebrali Bulhari, Srbi, ale aj veľký ruský národ, ktorý dnes šíri Pravoslávie na Aljaške, v Japonsku, v Austrálii, v Afrike, či Južnej Amerike. Teda Rastislavova idea sa dostala ďaleko za hranice Slovanov. Pomyslenú knihu, ktorú zahodili nepriatelia Rastislavovho snaženia, objavili a do svojho života aplikovali mnohé národy, z ktorých vyšli státisíce ba milióny svätcov.

Jeho svätosť je dokázaná aj jeho mučeníctvom, lebo zomrel ako proroci a veľkí Otcovia našej Cirkvi. Bol vyhnaný z rodnej zeme, lebo sa ho báli, aby nešíril pravú Christovu vieru. Presne ako to bolo napríklad so svätým Jánom Zlatoústym, či ďalšími svätcami, ktorých poslali do vyhnanstva, lebo viedli národ správnym smerom a ten ich miloval. Aj na ňom sú splnené slová blaženstva: „Blaženi izhnany pravdy radi, jako tich jesť carstvo nebesnoje.“ Ale nielen v tomto blaženstve nachádzame činy svätého Rastislava, on bol aj „alčuščij a žažduščij pravdy radi,“ aj „čistyj serdcem,“ aj „plačuščij,“ aj naňho nadávali a vyhnali a hovorili rôzne zlé a hanlivé reči. Preto sa teraz raduje a veselí na nebesiach, lebo získal mnohú mzdu.

Je veľmi dobré, že sa u nás našli ľudia, ktorí si uvedomili potrebu kanonizácie svätého Rastislava. Aj keď to bolo „až“ v roku 1994, vôbec to nevadí, lebo toto gesto bolo signálom pre všetkých v našej krajine, že sa k nemu hlásime a že pre neho bolo bytostne dôležité priniesť na Veľkú Moravu Pravoslávnu vieru.

6. Súčasný bohoslužobný jazyk v Pravoslávnej cirkvi na Slovensku, aký bol zámer sv. Rastislava

Názov odseku evokuje odpoveď, že svätému Rastislavovi išlo o zrozumiteľnosť, ktorá na Slovensku dnes údajne nie je, a že treba slúžiť po slovensky. Problematika je však oveľa širšia a nie je jednoduché zaujať tak striktné a jednoznačné stanovisko. Zastávame názor zotrvania pri cirkevnoslovanskom bohoslužobnom jazyku. Že je pre nás lepší a výhodnejší o tom nás presviedča aj samotný náš Spasiteľ Isus Christos, ktorý počas svojho života prakticky používal tri jazyky. Gréčtinu na dorozumievanie sa so štátnikmi v oficiálnych kruhoch, aramejčinu pri rozhovoroch s obyčajným hebrejským národom a hebrejčinu v synagóge počas bohoslužieb, ktorú používal aj pri rozhovore so Svojim nebeským Otcom. „Eloi, Eloi, lama sabachtani?“ (Mk 15, 34) Tieto slová veľmi dobre poznáme z Evanjelia a  Isus Christos ich povedal tesne pred smrťou na Kríži. V Evanjeliu v tom istom verši sa ďalej píše: „jéže jesť skazájemo: Bože moj, Bože moj, počtó mjá ostávil jesí,“ teda toto znamenajú tieto slová. Aký to bol jazyk, keď mu Židia nerozumeli a mysleli si, že Isus volá Eliáša? No predsa hebrejčina – bohoslužobný jazyk, v ktorom sa bežne nehovorilo, ale boli v ňom napísané knihy Starého zákona. Isus Christos tento jazyk používa vo Svätom Písme viackrát a tým nám vlastne aj sám svedčí, že je potrebné nezanedbávať bohoslužobný, archaický jazyk. Jeden učiteľ našej bohosloveckej fakulty raz pekne povedal, že my na Slovensku sme teraz ako kedysi Isus Christos. Modlíme sa po cirkevnoslovansky, ľuďom kážeme po rusínsky (väčšinou) a v oficiálnom styku používame slovenčinu. Všetky veľké pravoslávne národy používajú vo svojich chrámoch iný ako hovorový jazyk. Rusi cirkevnoslovansky, Gréci starogrécky a dokonca pri kázni sa tam hovorí nie novogréckym jazykom, ale tzv. kathareousou, ktorá je očistená od turcizmov a používa sa na univerzitách a kázňach. Dokonca aj najväčšie svetové náboženstvá po stáročia nemenia svoj obradový jazyk. Židia sa dodnes modlia v hebrejčine, ktorej dnes už nikto poriadne nerozumie. A Moslimovia? Ich bohoslužobným jazykom je arabčina a tá sa napríklad k tureckému jazyku podobá asi tak ako k slovenskému. Ale Turci sú na ten jazyk hrdí, lebo vedia, že ich spája s otcami a dedami. Za žiadnu cenu sa ho nevzdajú. Radšej sa ho budú učiť. Veď „koľko jazykov ovládaš, toľko krát si človek.“

Čo však naša cirkevná slovančina. Je to pre nás cudzí jazyk? Nie. Sú v nej dokonca aj slovenské slová. Napríklad piatók. Toto slovo nenájdeme v žiadnom inom slovanskom jazyku, len v slovenčine a cirkevnej slovančine. Je to esperanto medzi slovanskými jazykmi. Keby teraz svätý Rastislav prišiel, robil by to isté, čo za svojho života. Učil by nás cirkevnej slovančine. Ani v jeho čase sa predsa Slovania nemodlili v hovorovom jazyku. Sv. bratia Cyril a Metod pre nás jazyk zostavili, vymysleli na základe starej gréčtiny. Keď si dnes porovnáme slovosled, gramatiku, či štylistiku týchto dvoch jazykov zistíme, že sú si nie podobné, ale totožné. Ako príklad uvedieme známy vozhlas kňaza: „Jáko Tvojé jésť cárstvo, i síla i sláva, Otcá i Sýna i Svjatáho Dúcha, nýni i prísno i vo víki vikóv." Po grécky to znie takto: „Ότι σου έστιν η Βασιλεία και η δύναμις και η δόξα, του Πατρός και του Υιού και του Αγίου Πνεύματος, νυν και αεί και εις τους αιώνας των αιώνων.(Óti su éstin i vasilía ke i dóxa, tu Patrós ke tu Jiú ke tou Agíu Pnévmatos, nyn ke aí ke ís tus eónas ton eónon.)“ Tu je vidieť, že cirkevná slovančina má za základ gramatiky gréčtinu a v tej dobe tak určite Slovania nehovorili. Takže aj oni sa museli tomuto jazyku učiť. Ale bol to ich jazyk, nie grécky ani latinský, ktorým nerozumeli vôbec nič. Možno my dnes nášmu jazyku nerozumieme až toľko, ale to neznamená, že sa ho máme vzdať. Treba ľuďom kázať, vysvetľovať, objasňovať, aby sa snažili chápať, čo sa modlia. Nato je však potrebný systém učenia v škole, na fakulte a chrámoch. To dnes u nás chýba, dokonca aj na fakulte sa počet hodín cirkevnej slovančiny zmenšil.

Preto dnes vysvitá otázka, či nepreložiť texty do slovenčiny. Samozrejme nie. Predovšetkým preto, lebo slovančina nie je jazykom väčšinového obyvateľstva pravoslávnych na Slovensku. Ešte stále je najviac Rusínov a prekladať texty „z jedného údajne cudzieho jazyka do druhého“ je chyba. Tiež si treba uvedomiť, čo by nám preklad priniesol. Budú naši veriaci viac chodiť do chrámu, ku svätej Eucharistii, k spovedi? Budú zbožnejší? Vysvetlenie treba hľadať v poslaní Cirkvi. Čo je jej základným cieľom? Spasenie človeka. Privedieme prekladmi ľahšie človeka ku spaseniu? Alebo inak povedané, ak človek bude absolútne všetko rozumieť, čo nie je zaručené ani pri preklade do slovenčiny, či bude automaticky tento človek spasený? Asi nie. Spasenie si vyžaduje námahu, duchovný podvih. Zo skúsenosti vieme, že zbožnejší ľudia vyhľadávajú skôr zložitejšie cesty k vedomostiam a „na tácke“ podaný preklad vedie veriacich k väčšej ležérnosti. Aj osobne sa nám stalo, že nám po niekoľkých rokoch opakovaného textu Boh odkryl jeho význam.

Navyše preklad bude vždy obmedzený na úrovni prekladateľa. Naše bohoslužobné  texty sú písané pre všetky intelektuálne aj duchovné úrovne človeka. Pre teológov, ale aj pre obyčajné babky. Robili to predsa svätí Otcovia a málokto dnes dokáže pochopiť, čo daným textom chceli povedať. Sú tam obsiahnuté hlboké myšlienky aj jednoduché modlitby. Prekladom by sme mohli veľa stratiť, lebo bude veľmi závisieť od toho, ako to konkrétny prekladateľ dokáže pochopiť. Bratia Cyril a Metod boli svätci, filozofi a teológovia, a preto tak dokonale preložili bohoslužobné texty. Máme my takých vysoko vzdelaných ľudí, keď aj pri prepise Veľkého zborníka do latiniky je obrovské množstvo vážnych liturgických a teologických chýb zapríčinených neodbornosťou prepisovateľov. Aj keď sme zato, aby sa urobili paralelné vysvetlenia textov, nie však na bohoslužobné užívanie, ale na informovanie záujemcov. Tieto preklady by sa však mali robiť po verejných diskusiách. Aby sa k nim mal možnosť vyjadriť ktokoľvek a nie len určitá skupina ľudí, ako to bolo napríklad pri preklade symbolu vieru. Akoby nikto iný nemohol mať blahodať Svätého Ducha, len členovia liturgickej komisie a Synoda. To sú tak vážne vieroučné pravdy, že musia byť urobené veľmi precízne a konfrontované z každej názorovej stránky. Napríklad v Srbsku, kde sa dnes slúži aj v srbskom jazyku majú neustály problém s jazykovými úpravami a pravdu povediac každý slúži inak. A tam majú skutočné teologické aj jazykové kapacity. Preklady tam spôsobili veľký zmätok v bohoslužbách a pritom v srbskom jazyku slúžia len repliky duchovného. To, čo spievajú veriaci je v cirkevnoslovanskom jazyku, aby nevznikal problém s prispôsobením melódie novému textu. Pri pohľade na nich je nám jasné, že by používanie slovenčiny v bohoslužbe prinieslo viac problémov ako úžitku. Najschodnejšia cesta je preto venovať sa viac výuke tohto jazyka, ktorej súčasťou by mohli byť paralelné modlitebníky ako je to v USA u Grékov a Rusov. Používajú na bohoslužbách gréčtinu respektíve cirkevnú slovančinu, ale veriaci majú k dispozícii modlitebníky a služebníky s paralelným prekladom v angličtine.

Zachovanie cirkevnej slovančiny však má aj kultúrno – spoločenský význam. Tým, že sme kanonizovali svätého Rastislava, ukázali sme, že je to pravoslávny človek. A to, že máme cirkevnú slovančinu v našich chrámoch je pre nás obrovská prestíž. My dnes Slovákom môžeme povedať, že udržiavame a môžeme ich naučiť jazyku, ktorý priniesli svätí bratia na Veľkú Moravu. V preambule nášho štátu je spomenuté, že sa Slovensko hlási k cyrilometodskej tradícii. My pravoslávni im však môžeme povedať, čo je tá tradícia. Že to nie je latinská viera, ale Pravoslávie. Že je to juliánsky kalendár, že je to cirkevnoslovanský jazyk. Že to, čo priniesli Cyrila a Metod z carihradskej patriarchie je Pravoslávna viera a dodnes ju tam majú. My si ani neuvedomujeme, že naši duchovní a veriaci sú vlastne naslovovzatí odborníci na slavistiku, na jazyk Slovanov. Veď sa s ním dennodenne stretávame. To je to, čo môžeme Slovensku ponúknuť. Len to treba rozvíjať, učiť ďalšie generácie a predovšetkým vážiť si dedičstvo otcov.

V roku 1150. výročia príchodu sv. bratov na Slovensko by bolo tiež žiaduce pozvať carihradského patriarchu na cirkevnú a hlavne štátnu návštevu Čiech a Slovenska. Tým by sme dokázali, že nie pápež z Ríma, ale ten, kto tu svätých bratov poslal, má právo oslavovať aj 1150. výročie ich príchodu na Veľkú Moravu.

8. Deň pamiatky svätého Rastislava

Deň pamiatky novokanonizovanému svätému Cirkev nikdy nevyberá náhodne a vždy má nejaké opodstatnenie. Кrásnоu symbolikou je stanovenie hlavného sviatkovania pamiatky svätého Rastislava na deň 28. októbra, kedy je zároveň spomienka na Vznik prvej Československej republiky. Tento dátum je dňom oslavy spoločného štátu Čechov a Slovákov, ešte stále zjednotených v jednej miestnej Cirkvi, na ktorých území sa rozprestierala Veľkomoravská ríša ako pravlasť všetkých Slovanov. Tento dátum nás pri sviatkovaní svätého Rastislava spája nielen ako Československo, ale ako oslava veľkého všeslovanského národa skrze jeho panovníka, otca a svätca, na ktorého netreba zabúdať a vzdávať mu úctu. 

Nech meno Rastislav bude naďalej významom rastu slávy Slovanov, ako sa o to on po celý život všemožne snažil. Buďme verní nasledovníci jeho duchovného odkazu, vážme si svoju Pravoslávnu vieru a národ, za ktorý on položil život. Želali by sme si, aby táto prednáška nikoho neurazila, ale bola prínosom pre ešte väčšiu slávu a úctu k svätému Rastislavovi. Svjatyj kňaže Rostislave moli Boha o nas!