Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
06. október 2020

Vdova (35): Keď neviete, čo máte povedať, radšej mlčte!

V tých najťažších chvíľach si Boh používal ľudí, aby sa o nás postaral
Vdova (35): Keď neviete, čo máte povedať, radšej mlčte!

Rozhovor s Kristínou Štefinovou (35), matkou 4 detí: Jurka (11), Janka (10), Zuzky (8) a Veronky (6). V júli 2017 prišla o manžela. Otvorene rozpráva o jeho tragickej smrti, o dňoch, ktoré nasledovali, o vydarenej či nevydarenej podpore okolia a o tom, ako to prežili až do dnešného dňa. 

Pred tromi rokmi ste tragicky prišli o manžela. Ako si na to spomínate dnes s odstupom času?

Pred troma rokmi mal môj manžel smrteľnú nehodu na traktore. Pracoval s chlapcami, niečo sa stalo s traktorom, privalil ho a on sa pod ním udusil. Chlapci boli v poriadku, úplne, im sa nič nestalo, ale manžel na mieste zomrel.

Ako to ovplyvnilo vašu rodinu? 

Prevrátilo to všetko úplne hore nohami. Všetko. Moje deti prišli o otca a tým, že na mňa spadli všetky manželove povinnosti, tak som im čiastočne zmizla aj ja. Mali sme farmu, ktorej sa manžel venoval – tie povinnosti prešli na mňa. Všetko bolo zrazu inak. Ja som si dovtedy žila jednu krásnu ružovú bublinu, bola som na materskej, starala som sa o štyri deti, naplno som sa im venovala, mala som už druháka v tom čase, predškoláka a dve malé princezné k tomu. Všetkých som vzdelávala doma. A zrazu sa nám všetko prevrátilo hore nohami, nič nefungovalo ako dovtedy. Väčšinu času som mala pocit, že idem na 25O percent. 

Čo sa dialo?

Ľudia nám veľa pomáhali, rodina nám pomáhala, ale bolo treba tú pomoc koordinovať a manažovať. Kto urobí nákup, kto poupratuje, kto vyhádže hnoj... Nestíhala som, nevládala som a navyše som ešte musela urobiť celú prácu ďalšej dospelej osoby. Manžel bol veľmi aktívny, nepribudlo mi jeho 100 percent, ale 150. 

Dalo by sa to niečomu prirovnať?

Hmm... Povedala by som to takto: Mali sme 4 deti, 5 kráv, manžel chodil do práce, ja som sa v dedine venovala materskému centru, v lete robila tvorivé dielničky pre deti. Už toto bolo ako ísť v trabante stodvadsiatkou na poľnej ceste. Ale keď manžel zomrel, mala som pocit, že mi dal niekto do rúk ferrari, ale odmontoval brzdy. Valilo sa to nezastaviteľne. Ráno som sa budila s tým, že Duch Svätý, ty to nejako riaď, lebo o chvíľu sa prevrátime i my.

Môžete opísať, ako vyzeral váš deň po tom, čo váš manžel zomrel a vy ste sa starali o kravy a domácnosť?

Vstávala som okolo piatej, obliekla som sa a šla som na dvor – odhádzať hnoj, nahádzať seno, podojiť. Potom som doniesla domov 25 litrov mlieka, 12 litrov som ponalievala do fliaš, lebo sme robili predaj z dvora a zo zvyšného mlieka som robila syr. Mne všetky tie procesy trvali omnoho dlhšie, lebo som nebola zvyknutá na takú fyzicky ťažkú prácu. Okolo siedmej som bola hotová a začali vstávať deti. Mohol začať „normálny“ deň s deťmi na materskej „dovolenke“. Dala som im jesť, dozrela som, aby sa poprezliekali, sadli sme si k učeniu: Jurko išiel po prázdninách do tretej triedy a Janko do prvej. Okolo pol deviatej sme už mali ranný servis za sebou a sadali sme si k učebniciam. Okolo jedenástej sme boli hotoví. Riešila som administratívu okolo prenájmu lúk a piatich kráv, rôzne vybavovačky okolo domu a domácnosti. Poobede sme vyrážali na krúžky, prípadne sme sa doučili, čo sme doobeda nestihli. Často okolo piatej prichádzal niekto, kto mi pomohol s kravami, a ja som sa starala o deti, alebo naopak – pomohol mi s deťmi a ja som šla riešiť kravy.

Čo v prípade, ak nikto na pomoc neprišiel?

Do večera som bola s deťmi a uspala ich. Bolo deväť hodín, niekedy pol desiatej, keď som sa prosto obliekla, vycupkala na dvor, často do mrazu, a odkrútila som si tam jeden a pol hodinovú šichtu, doniesla domov 25 litrov mlieka a robila som syr alebo tvaroh. 
Krava je živý tvor, nemôžeš ju nepodojiť. Končila som okolo polnoci. 

Takže dni, keď niekto prišiel ku deťom alebo kravám boli oveľa lepšie...

Áno, vtedy som mohla vyčerpaná zaspať s deťmi už okolo deviatej. Preto bolo organizovanie pomoci pre mňa veľmi dôležité. Musela som to manažovať, ovplyvňovalo to náš každodenný chod. 

Aký spôsob podpory bol pre vás najvhodnejší?

Hmm... modlitba. Modlitba je úplná topka. To, že sa ľudia za nás modlili, že povedali o tom svojim priateľom a tí sa modlili tiež, to vyprodukovalo také množstvo milostí, ktoré nás cez to preniesli, že sme to psychicky zvládli. Takže modlitba, modlitba, modlitba – určite číslo jeden. 

Druhá vec?

Možno to vyznie divne, keď to dám už na druhé miesto, ale na rovinu povedané – peniaze. Keď môj manžel umrel, ja som mala na účte 67 eur, jeho účet zo zvyškom výplaty zmrzol. Ja som bola bez zamestnania, s hypotékou na krku. Prvé sirotské a vdovské od štátu prišli po vyše troch mesiacoch, napriek tomu, že všetky papiere som mala podané po týždni. Takže hypotéka, potraviny, nafta, keď som potrebovala niekam ísť. Keby sa o nás ľudia nepostarali finančne, tak by sme to nezvládli. Strašne to uľahčilo veci. 

Ako vám ľudia prispievali?

Peniaze prišli na účet alebo som ich nachádzala v schránke, 5 eur, 10 eur, 20 eur a aj omnoho viacej eur. Ja som vďaka tomu vedela, že sa nemusím báť. Naši priatelia aj úplne cudzí ľudia si nás vlastne adoptovali a rozhodli sa, že nám budú pravidelne mesačne posielať peniaze a jasne mi to komunikovali, že to takto bude dlhodobo. Preto som vedela, že to zvládneme. Aj cez financie som cítila, že nie sme na to sami. 

Takže modlitba, peniaze. Ešte niečo bolo obzvlášť fajn?

Určite praktická pomoc: napríklad stráženie detí, nákup donesený až domov, oblečenie a topánky cielené na našu vekovú skupinu. Oceňovala som, keď mi niekto zavolal a povedal mi, že v sobotu o štvrtej prídem, nachystaj mi robotu. To bolo na nezaplatenie. Alebo sa mi kamarátka ponúkla, že každý utorok mi príde strážiť deti. Alebo sa mi niekto ponúkol, že každý piatok poobede nám donesú ovocie a ja som to nemusela riešiť. 

Taká pravidelná praktická pomoc...

Áno, ale taká, že: „Môžem urobiť pre teba toto vtedy a vtedy. Chceš?“ A ja som povedala áno alebo nie. Keď sa ľudia pýtali: „Čo ti môžem pomôcť?“, tak to bol 1500-položkový zoznam, ktorý som si v hlave predstavila a ja som nevedela, ktorú vec vykríknuť prvú. Bola som v stave, že bolo potrebné vykryť množstvo vecí za dvoch ľudí a ja som mentálne šla na polovičný výkon, lebo ma bolela strata manžela, a tak rozhodovanie bolo pre mňa veľmi náročné. Bolo omnoho jednoduchšie, keď niekto navrhol konkrétnu vec. 

Bolo pre vás ťažké prijímať pomoc od druhých?

Ja som to vždy vnímala ako láskavosť, že to od ľudí vychádza z lásky. Áno, aj zo súcitu. Ale cítila som, že nám chcú dobre, a preto to nebolo ťažké. Lebo pre mňa to bolo, že Boh si používal ľudí tak, aby sa On o nás postaral. Vnímala som ich ako predĺžené Božie ruky. 

A čo práve naopak? Stretli ste sa aj s nejakou nevhodnou formou pomoci? 

Mám to fakt povedať? 

Áno. Ľudia niekedy nevedia, ako sa v takýchto zložitých situáciách majú zachovať. Isto by im pomohlo počuť, že „toto nerobte, toto je ozaj zlý nápad!“ 

Inzercia

Hm... raz som prišla domov a pred dverami bolo päť veľkých krabíc. Našla som si v telefóne neprijatý hovor. Volala som naspäť a zdvihla to pani, ktorá nám tie krabice nechala pred domom. Hneď v prvej vete mi nadala, že prečo nie som doma, keď mi chceli pomôcť. Že mi to teda nechali pred dverami a že teraz na to nasneží. Otvorila som prvú krabicu a bolo tam pánske oblečenie. Zimné pánske oblečenie. To bol veľmi ťažký moment. Napadlo mi, či si niekto nerobí zo mňa srandu. To bolo veľmi ťažké. 

Ako ste si to vysvetlili?

Rozumiem tomu, že tí ľudia sa nám snažili pomôcť, ale tým, že nemali ani predstavu o nás, našej rodine, vyšlo to veľmi zle. A mne to padlo veľmi ťažko. Ešte k tomu sa vtedy zhŕkli okolo mňa deti, že čo to tam je, a ja som začala vyberať pánske košele. Bolo to smutné.

Ešte niečo?

Keď som sa dostala do situácie, že som niekomu musela vysvetľovať, že mi naozajzomrel manžel.

Ako to myslíte?

Niekedy mi ľudia chceli prejaviť súcit a písali mi esemesku typu: „Napíš mi, že to nie je pravda!“ Oni chceli povedať, že nemôžu uveriť tomu, že sa takáto hrozná vec stala, ale veľmi nevhodne to vyjadrili. Zároveň som mala pocit, že druhí ľudia za to nemôžu, že oni nevedia, čo s tým – úplne rovnako ako my.  Aj deti som učila, že v každej situácii sa treba slušne pozdraviť a ak vládzeme, aj usmiať a vždy si pomyslieť o druhých len to dobré. 

Chceli by ste odkázať niečo ľudom, ktorí nevedia, ako zareagovať, keď stoja zoči-voči tragédii niekoho iného?

Keď neviete, čo máte povedať, radšej mlčte!  

Niekedy objatie je viac ako 150 nič nehovoriacich fráz. A modlite sa. To je tá najsilnejšia vec, ktorú môžete povedať a urobiť. 

Ako ste to prežívali vy?

Mne oveľa lepšie padla esemeska ako telefonát. Ľudia, ktorí mi boli najbližšie, mi napísali SMS a ja som vedela, že sú tam, na druhom konci a keď som niečo potrebovala, vedela som, že sa môžem ozvať. Telefonáty boli pre mňa emocionálne náročné. Často neboli vhodne načasované, trvali dlho, deti čakali. Na vypytovanie typu „Ako sa máš?“ som často ani nevedela, čo povedať. Ja som dosť dlho ani nevedela, ako sa mám. To, že sa mám ťažko a som smutná, to ani nebola pre mňa relevantná odpoveď, lebo to nedokázalo poňať celú tú katastrofálnu situáciu. Paradoxne, po prvom roku nám bolo oveľa ťažšie ako po prvom mesiaci. 

Nemali ste niekedy tendenciu obviňovať Pána Boha? Otázky prečo sa to stalo, prečo sa to muselo stať, prečo práve nám?

Ja som tú otázku „Prečo?“ nikdy nemala. Ani premýšľanie typu „Keby bolo keby“ som si nikdy nedovolila. Nič by mi nepriniesli. Pre mňa je Boh dobrý a verný. Takto ho ja poznám. Nech bolo čokoľvek, on tam vždy bol. Vždy bol s nami, vždy sa postaral, vždy nás miloval a veľmi zjavne som to videla vo všetkých veciach, ktoré sa diali. Ako to hovorili staré mamy: Dopustil, ale neopustil. Nikdy mi nenapadlo sa na Neho hnevať. 

Čo bolo vo vašom srdci?

Skôr som v sebe mala vďačnosť za to, že sme s manželom mohli byť spolu 13 rokov, že sme mali 4 deti, že sme si nikdy nepovedali – dve nám stačia. Dalo to priestor pre mnohých našich priateľov prejaviť nám lásku a súcit a bolo to prekrásne, ako sa o nás starali. Aj v tom najťažšom to bolo také, že Boh tam je. Vnímala som to tak, že keď my plačeme, tak on tam plače s nami. Že nepozerá na nás z diaľky, ako sa trápime. Že keď ja plačem alebo deti plakali, tak jemu puká srdce z toho, aké je to ťažké. 

Smutné a krásne zároveň, Kristínka... 

Také to bolo.

Aká je teraz vaša súčasnosť?

Keď sa teraz ráno zobudím, už nemám pocit nikdy sa nekončiacej katastrofy. Poviem si – ok, toto je prvý deň zvyšku nášho života. Čo s ním spravíme? Uvedomujem si, že sme v takom procese prechodu do novej etapy života. 

Rozhodla som sa prestať farmárčiť, veci sa pomenili, odbudli povinnosti. Môžem byť stále viac tá – mama. A to, že môj manžel zomrel, je navždy našou súčasťou, je stále živo prítomný v našich spomienkach, na tom sa nič nezmenilo, ale už tie spomienky nie sú také boľavé. Spomíname, čo všetko sme spolu zažili, čo sme dokázali zvládnuť. Vidím, ako veľmi sa deti na neho podobajú. Keď sa obzriem dozadu, už je to prosto sladké. 

Ako vidíte svoju budúcnosť?  

Dlho som mala postoj typu: stačí, že vydržím do večera. Len tú najbližšiu vec, len tento deň zvládnuť najlepšie, ako viem. Teraz máme práve také obdobie, že sa nám to už uložilo. To najťažšie je za nami. Smútok sa nám podarilo spracovať a prípadne aj dostať von. Už to nie je ako nekonečne ťažký balvan na mojej hrudi. Tú nádej, že to znovu môže byť dobré, už nemám len ako nádej, už to žijem. Raz som čítala myšlienku, že my ako kresťania žijeme akoby v sobote – niekde medzi piatkovým ukrižovaním a nedeľným vzkriesením. Ja som dlho mala pocit, že som ešte v piatku, ukrižovaná. Teraz už dovidím na tú nedeľu.

A ako teda vidíte svoju budúcnosť? 

Konečne mám pocit, že to nie je nezvládnuteľný chaos. Už sme to zvládli, už sa neplazíme, už kráčame. A na rovinu – mám štyri deti a hodila by sa mi k nim pomoc. Ale nie, už nemám konkrétnu predstavu, som ochotná čakať, čo mi Boh pripraví. 

Za rozhovor ďakuje Andrea Žiaková   

Foto: archív K. Š.

Blog Zastolom.sk vychádza v spolupráci s denníkom Postoj, pripravuje ho občianske združenie Slovenská asociácia kresťanských rodín (SAKRO). Našu činnosť môžete podporiť nákupom v našom eshope alebo finančným darom.

 

Portál www.zastolom.sk sprevádza kresťanské rodiny na ceste viery. Robí tak prostredníctvom online magazínu, rozširovaním zoznamu odporúčaných psychológov, budovaním Facebookovej komunity, vymýšľaním a vyrábaním konkrétnych nástrojov na slávenie liturgického roka v rodine, ktoré ponúka vo svojom eshope. Nové články od septembra 2020 publikuje na Postoji.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Blog
Rok v živote oravského vychoša: september

Rok v živote oravského vychoša: september

Pramálo známe mesto, úplne nové pracovné prostredie, na druhej strane však región a ľudia, ktorých som túžil spoznať bližšie. Jediné oravské neokresné mesto, a.k.a Trstená, sa stalo mojim pôsobiskom na jeseň špecifického roka 2020 náhodne i cielene zároveň.

Blog
Reformný? Plán? Slovenska?

Reformný? Plán? Slovenska?

Eduard Heger predstavil plán obnovy Slovenska, ktorý však má ešte ďaleko k naplánovaniu skutočných krokov pro Slovensko. Navyše očakávania od tejto pomoci zo strany EU u nás je nutné konfrontovať s platnými nariadeniami a nastavením celého projektu v Bruseli. Zdá sa, že v našom a euroúradníckom pochopení zadania sú dosť podstatné rozdiely.