Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
26. september 2020

Kacírske úvahy o globálnom otepľovaní a klimaalarmizme IV.

Klimaalarmisti sa odvolávajú neustále na konsenzus vedcov. Preto budem v tejto časti článku hovoriť, akú úlohu má konsenzus vo vede a ako sa dá vyrobiť. Ponúkam tiež argumenty, ktoré vyvracajú klimaalarmistické presvedčenie.
Kacírske úvahy o globálnom otepľovaní a klimaalarmizme IV.

Takto si klimaalarmisti predstavujú budúcnosť ľudstva.

 

Názorová zhoda určitej, asi väčšinovej časti klimatológov je vydávaná za vedecký objav, čo je postup nezlučiteľný s vedeckými metódami. Kým konsenzus je bežný v politike, vo vede nie je prípustný ako argument. Množstvo zásadných objavov vo vede vzniklo práve proti existujúcemu konsenzu. Kde sa argumentuje konsenzom, a to predovšetkým proti vyvracaniu netestovaných hypotéz, tam je nebezpečenstvo, že končí veda. Pasáže v Kjótskom protokole o vplyve emisií CO2 na rast globálnej teploty majú charakter konsenzu, a preto je na mieste sa zaoberať hypotézou vydávanou za vedecký objav. Medzivládny panel pre klimatickú zmenu IPCC argumentuje od svojej správy v roku 1990 tým, že väčšina vedcov súhlasí s ich správami a závermi. Z toho by sme mohli dedukovať, že veda je záležitosťou hlasovania väčšiny. To ale platí v parlamente a na schôdzach akcionárov, ale nikdy táto zásada neplatila vo vede.“ Miroslav Kutílek, český hydropedológ (Kutílek 2008, 66)

 

Pravda je to, na čom sa vedci zhodnú

Predstavte si, že by ste sa nejakého matematika opýtali, či platí Pytagorova veta, a on by vám odpovedal: „97% matematikov sa zhoduje na tom, že Pytagorova veta platí.“ To by bola zvláštna odpoveď, lebo matematika nie je postavená na konsenze alebo hlasovaní, ale na dôkazoch. Matematika je vôbec najexaktnejšia a najistejšia veda v našej sublunárnej sfére. Ak sa matematika opýtate, či Pytagorova veta platí, nebude sa odvolávať na konsenzus, ale poskytne vám dôkaz.

Konsenzus sa uplatňuje v demokracii, kde sa hlasuje a rozhoduje väčšina, ale vo vede je jeho miesto skôr podružné, pričom by som v tomto smere ešte rozlišoval medzi prírodnými a humanitnými vedami. Vo vede rozhoduje o pravde skôr dôkaz, výpočet, experiment, analýza, syntéza, argumenty, interpretácia. Na konsenzus sa vedci odvolávajú zvyčajne vtedy, keď sa nemôžu odvolať na spomínané procedúry. Je to taká barlička.

Z dejín vedy poznáme viacero príkladov, kedy medzi vedcami panovala zhoda o niečom, čo sa potom ukázalo, že nie je pravda. Veda sa neustále vyvíja, a preto treba k jej tvrdeniam pristupovať nie ako k dogmám, o ktorých nie je možné diskutovať, či ich kacírsky popierať, ale treba byť otvorený k ich preverovaniu, spochybňovaniu, upresňovaniu, či dokonca odmietnutiu, ak sa pod váhou nových poznatkov ukážu ako mylné. Ak nejaké tvrdenie nie je dostatočne podložené dôkazmi, treba k nemu pristupovať len ako k hypotéze. A už vôbec nie je v poriadku robiť na základe takéhoto nedokázaného tvrdenia revolúciu v ekonomike, hospodárstve, energetike a v spoločnosti ako takej, čo sa v prípade uhlíkovej hypotézy plánuje.

Povedať, že človek je omylnou bytosťou, je niečo triviálne. Každý z nás je omylný. Lenže tak isto, ako sa môže mýliť jednotlivec, môžu sa mýliť aj dvaja jednotlivci, ktorí sa spoja a zhodnú na nejakom tvrdení. A nielen dvaja. Aj keby sa spojilo milión ľudí a zhodli by sa na nejakom tvrdení, tak sa môžu mýliť, lebo tento miliónový dav je tiež zložený z omylných jednotlivcov. A vedci sú tiež len ľudia.

Ja dôverujem viac individuálnym hľadačom pravdy, ktorí sa neboja riskovať pre pravdu stratu zamestnania, dobrého mena, spoločenského postavenia, majetku, či dokonca života, než tisícovému alebo miliónovému davu. Hľadanie pravdy je pomerne náročný proces, a nie každý je ochotný ho podstúpiť. Pohodlnejšie je pridať sa k davu, skryt sa v ňom, dať sa pod jeho ochranu.

Za dôkaz sa vo vede považuje najčastejšie experiment. Ak sa nejaká hypotéza potvrdí v opakovaných experimentoch, tak sa považuje za dokázanú. Na konsenzus sa vedci odvolávajú vtedy, keď sa nemôžu oprieť o experiment. Kde chýbajú dôkazy, príde na rad konsenzus.

Tvrdenie, že hlavnou príčinou zvyšovania teploty sú emisie CO2 nie je možné overiť experimentálne. Na to by sme potrebovali presnú kópiu planéty ako je naša Zem, akurát bez prítomnosti človeka. Ak by sa na tejto druhej planéte bez prítomnosti človeka neotepľovalo alebo otepľovalo menej, tak by sme to mohli považovať za dôkaz toho, že príčinou otepľovania sú ľuďmi vypúšťané emisie alebo, všeobecnejšie, ľudská činnosť. V laboratóriu alebo niekde v skleníku sa svetová klíma nedá nasimulovať, pretože je to príliš zložitý systém. Takéto experimenty sa nedajú robiť. Preto prichádzajú do úvahy počítačové modely, ktoré sú však, ako som písal minule, nespoľahlivé.

Aj keď sa hovorí, že 97, alebo koľko, percent klimatológov sa zhoduje, tak treba aj upresniť, na čom sa to vlastne zhodujú. Lebo je veľký rozdiel, či sa zhodujú na tom, že človek má svojou činnosťou vplyv na zvyšovanie teploty, alebo má rozhodujúci vplyv, povedzme viac ako päťdesiat percentný. S tvrdením, že ľudská činnosť má vplyv na klímu by nemala problém ani väčšina klimaskeptikov. Klimaskeptici sú však presvedčení o tom, že tak ako sa v minulosti zvyšovala alebo klesala teplota bez prítomnosti a vplyvu človeka, deje sa tak z väčšej časti aj teraz. Teda vplyv človeka na GO je podľa nich skôr druhoradý, treťoradý, štvrtoradý alebo pätoradý... Väčšiu úlohu tu hrá činnosť Slnka, Milankovičove cykly, vesmírne žiarenie, geologická aktivita Zeme a pod.

O Milankovičových cykloch M. Kutílek píše: „Podľa Milankovičovej teórie sú veľké klimatické zmeny spôsobené zmenou intenzity slnečného žiarenia. K zmenám dochádza v dôsledku troch periodicky sa opakujúcich zmien parametrov obežnej dráhy Zeme okolo Slnka. Ide o zmenu výstrednosti eliptickej dráhy Zeme (excentricity) s periódou podľa Milankoviča pôvodne 92 000 rokov, ďalej o zmenu sklonu osy otáčania Zeme voči obežnej rovine Zeme s periódou 40 000 rokov a o precesiu rotačnej osy Zeme v priebehu 21 000 rokov. Zmena intenzity ožiarenia Zeme a jednotlivých zemepisných pásiem a kontinentov vedie ako k zmene globálnych teplôt, tak aj k rozdielnym priebehom teplôt v rozsiahlych regiónoch... Dávno pred klimatológmi sa však geológovia ujali Milankovičových cyklov ako dokázanej teórie na vysvetlenie vzniku ľadových dôb.“ (Kutílek 2008, 81)

Český klimaskeptik Miroslav Kutílek

Štatistika nuda je, má však cenné údaje

Keby sme chceli dokázať vplyv emisií CO2 na rast teploty, potrebovali by sme graf, ktorý by ukazoval štatisticky jednoznačnú súvislosť medzi týmito doma veličinami. V závislosti ako rastú emisie, mali by na grafe rásť aj teploty. Lenže takýto graf nemáme. Teploty začali rásť už v prvej polovici 19. st. po konci Malej doby ľadovej, v čase, kedy boli emisie v porovnaní s dnešnými na nízkej úrovni, takže nemohli mať výraznejší vplyv. Tak isto hladina CO2 v atmosfére bola nízka. A napríklad v rokoch 1945 až 1975 kedy emisie, aj v súvislosti s povojnovou obnovou, výrazne rástli, tak sa ochladzovalo, na základe čoho sa vedci obávali príchodu doby ľadovej. Emisie stúpali a teplota klesala. To je presne opak toho, čo tvrdia klimaalarmisti. To, čo klesalo po vojne, bola aktivita Slnka a to sa presne zhoduje s tým, čo tvrdia klimaskeptici, že hlavný činiteľ teplotných zmien je práve Slnko.

Graf dánskych vedcov ukazuje súvislosť medzi aktivitou Slnka a teplotou. Výraznejšie oteplenie nastalo medzi rokmi 1905 až 1940, čo odzrkadľuje aj graf.

Ďalší graf ukazuje koreláciu medzi slnečnou aktivitou a teplotou za posledných 400 rokov. 

Tak isto aj vrty do ľadu v Antarktíde ukazujú, že najprv sa zvýšila teplota a až potom s určitým časovým odstupom sa zvýšila koncentrácia CO2 v atmosfére. To je opäť presný opak toho, čo tvrdia klimaalarmisti.

Na tomto grafe, ktorý vychádza z údajov nameraných na stanici Vostok v Antarktíde, vidíme , že najprv sa zvýši teplota a až potom o 800 rokov sa zvýši koncentrácia CO2 v atmosfére.

Keď sa hovorí, že 97% klimatológov sa zhoduje, tak sa treba pýtať, či takéto tvrdenie je podložené nejakým celosvetovým výskumom, ktorý by zohľadňoval názory všetkých klimatológov, teda nielen tých so „správnymi“ názormi. A takýto výskum pochopiteľne neexistuje. Číslo 97% je nepravda, ktorá sa tisícnásobným opakovaním už stala „pravdou“. Nie je to však ničím podložené. Médiá to stále opakujú v rámci svojej propagandy, takže ľudia tomu už veria bez toho, aby sa pýtali, kde má toto číslo pôvod a čo vlastne znamená.

Zakladateľ Grínpís Patrick Moore pre stránku euro.cz povedal:

„Aktivně jsem se o globální oteplení a klima začal zajímat v roce 1989 a od té doby toto téma denně sleduji. Je velice složité, což bohužel vytváří prostor pro klamání veřejnosti.

Vezměte si například slavný tweet prezidenta Obamy: Devadesát sedm procent vědců se shoduje – klimatická změna je skutečná, člověkem způsobená a nebezpečná. Na tom, že se mění klima, se ve skutečnosti shoduje sto procent vědců. Ale znamená tvrzení „člověkem způsobená“ to, že lidé jsou jedinou příčinou klimatických změn? Pokud ano, pak je pravděpodobné, že by s tím sto procent vědců nesouhlasilo, protože je známo, že klima ovlivňuje řada přírodních faktorů.

Je tím míněno, že lidská činnost hraje ve změně klimatu nějakou, byť jen malou roli? S tím by zase sto procent vědců souhlasilo, protože lidstvo vybudovalo třeba města, která bezpochyby klima mění.

Pak zde máme slova „nebezpečný“ nebo „katastrofický“, která používají ti, kdo věří, že člověkem způsobené emise CO2 zapříčiní masivní úhyn živočichů a zničení lidské civilizace. Na tomto se 97 procent vědců rozhodně neshodne.“ (Fojtík, Púr, 2016)

Spoluzakladateľa Grínpís Patricka Moora enviromentalisti prezývajú Zelený Judáš, kvôli tomu, že sa stal kritikom ich aktivít.

Teda Obamov tvít. Takže niekto niečo napíše, potom to od neho preberú médiá, opakujú to a už sa nikto nepýta, kto to napísal ako prvý a či to mal niečím podložené, alebo to bol len jeho veľmi subjektívny odhad.

O tom, ako je to s tým konsenzom vedcov, hovorí aj jeden z najvýznamnejších amerických klimatológov Richard Lindzen:

„Obor je poměrně malý a ty desítky miliard jdou výlučně na podporu předem daného paradigmatu. Nevěřte řečem o tisících klimatologů, kteří souhlasí se závěry Mezivládního panelu OSN. Chodil jste na vysokou školu? Potkal jste někdy ve studentském prostředí někoho, kdo by studoval klimatologii? Ne? Skoro nikdo žádného klimastudenta nepotkal. Jistě, OSN dneska přiváží lidi ze Zimbabwe, z Tanzanie, ale to nejsou skuteční klimatologové. Ale když skokově zvýšíte finance na bádání, a k tomu rozvinete takzvané studium dopadů klimatické změny, můžete řekněme studovat šváby a zapojit se do klimatologického průmyslu studiemi o perspektivách švábů v globálním oteplování. Kdyby se z výzkumu klimatu vyškrtlo 90 procent peněz, výsledkům v oboru by to jen pomohlo.“ (Kaiser 2017)

Lindzen hovorí, že sa podporuje peniazmi len určitý smer výskumu zameraný na vplyv CO2, pričom ostatné vplyvy sa prehliadajú. Podľa neho poškodilo súčasnú klimatológiu aj množstvo peňazí, ktoré do nej boli cez granty naliate.

 

Jeden z najvýznamnejších súčasných klimaskeptikov Richard Lindzen pôsobil na MIT. 

Neverte všetkému, čo hovoria médiá. Treba sa pýtať, ako k tým číslam o zhode klimatológov dospeli. Určite to nie je podložené žiadnym celosvetovým výskumom. Médiá nás už dávno o klimatických zmenách neinformujú, ale robia propagandu klimaalarmizmu. Stačí si pozrieť denník Sme, ktorý je ako keby utrhnutý z reťaze, a iné slovenské médiá. Najnovšie šéfredaktorka Balogová píše, že možno nabudúce už bociany nepriletia. By ma zaujímalo, kde na to chodí alebo na čom fičí. A na akom prášku fičí celá redakcia.

Ja žijem na dedine v blízkosti lesa a poľa. Vnímam realitu, a preto sa nenechám len tak ľahko obalamutiť médiami. Posledné roky pozorujem, že bociany hniezdia aj na takých miestach, kde v minulosti nehniezdili. Tak isto na poli vídavam množstvo bocianov. Bociany teda neubúdajú, ale naopak, je ich viac ako v minulosti. Aspoň v regióne, kde žijem. Ale toto tým blúznivcom, ktorí očakávajú klimatickú apokalypsu, nevysvetlíte.

Inzercia

Sedem rán egyptských

Na stanici Viasat History vysielali vlani seriál Neobjasnené prípady starého Egypta. V rámci neho sa vedci pomocou modernej techniky snažili vyriešiť niektoré záhady egyptológie. Osobitne ma zaujala jedna časť, kde bolo spomenuté 150 ročné obdobie sucha na konci druhého tisícročia pred Kristom. Chetitská princezná písala vtedy egyptskému faraónovi Ramessemu II.: „Neurodilo sa nijaké obilie. Nemáme čo jesť. Pomôžte!“ Toto sucho bolo jedným z činiteľov, ktorý prispel k zániku chetitskej ríše. Aj Egypt veľmi trpel. Boli tam hladomory a nepokoje obyvateľstva. Biedu riešili ľudia vykrádaním hrobiek. Egypt však ako štát prežil vďaka vyspelosti svojho hospodárstva.

Ak by bolo takéto dlhotrvajúce sucho dnes, klimaalarmisti by ho zneužili na podporu svojej doktríny. Bolo by dávané za vinu ľudskej činnosti, presnejšie emisiám CO2. Klimaalarmisti by ho považovali za dôkaz svojich apokalyptických predpovedí. Bol by to pre nich dôkaz, že klimatická apokalypsa je na dosah. Hneď by vyťahovali poľnice zo skrine a trúbením by ohlasovali príchod apokalypsy. Pseudonáboženské blúznenie by dosiahlo vrchol. Lenže smola z pohľadu klimaalarmizmu je, že toto sucho prišlo pred viac ako tritisíc rokmi. Dávno pred začiatkom priemyselnej éry, keď emisie CO2 boli v porovnaní s dneškom zanedbateľné. Keďže suchá existovali dávno v minulosti, nie je možné dávať ich do súvislosti s ľuďmi produkovanými emisiami, pokiaľ nemáme jednoznačný dôkaz, že je to inak.

Emisie rastú kontinuitne, hoci rôznym tempom, od začiatku priemyselnej éry. Otepľovanie však takto kontinuitne neprebieha. V minulej časti článku som hovoril o zhruba tridsaťročnom období ochladzovania medzi rokmi 1945 až 1975, ktoré vyvolalo dokonca obavy z príchodu doby ľadovej. Tak isto sa rast teploty zastavil medzi rokmi 1998 až 2012, hoci emisie aj v tomto období rástli a počítačové modely vývoja klímy tiež predpovedali rast teploty. Hoci politické kruhy tlačia smer výskumu v klimatológii určitým smerom, otázka, čo všetko má vplyv na zmeny teploty je stále v štádiu riešenia. Stále prebieha výskum aj iných príčin ako je CO2. Napr. americkí vedci Nikolov a Zeller dospeli k záveru, že na klímu nemá vplyv chemické zloženie atmosféry alebo obsah CO2, ale atmosférický tlak a intenzita slnečného žiarenia. (Stoniš 2019, 3)

Démon súhlasu alebo aký vplyv má strach a hmotné záujmy vedcov na výsledky ich výskumu?

Ak by si niekto predstavoval vedcov ako bytosti zbavené akýchkoľvek osobných záujmov, ktorým ide len čistú pravdu, tak by sa mýlil. Aj vedci majú svoje strachy a svoje osobné záujmy tak, ako všetci ľudia a tieto ich strachy a záujmy môžu mať v niektorých prípadoch vplyv aj na výsledky ich výskumu.

Vedci väčšinou nemajú bojovnú povahu. A treba povedať, že to pri svojej práci ani nepotrebujú. Bojovnosť je vlastnosť vhodná skôr pre vojaka, policajta alebo enviromentálneho aktivistu. Priemerný vedec nemá rád boje a konflikty. Vyhľadáva pokoj, aby sa mohol sústrediť na svoje motýle alebo polovodiče. Dalo by sa dokonca povedať, že sa bojom vyhýba. A práve táto snaha vyhnúť sa konfliktom môže mať vplyv aj na to, že sa pri svojom výskume vyhne určitým témam, ktoré by mohli viesť ku konfliktu s politickou mocou, vedeckou komunitou, nadriadenými či dokonca spoločnosťou ako takou. Radšej dá od toho ruky preč.

Politické či spoločenské tlaky na vedcov sa v rôznych dobách môžu týkať rôznych vedných disciplín. Pred rokom 1989 sa to týkalo najmä histórie alebo iných spoločenskovedných disciplín, ktoré museli podávať vysvetlenia v súlade s marxistickou dialektikou. Existovala spoločensko – politická objednávka, ktorú museli vedci plniť alebo aspoň nekonať v rozpore s ňou. Keby nejaký historik napísal, ako to bolo skutočne v SNP, prišiel by o miesto.

Aj dnes existujú takéto tlaky a netýka sa to len spoločenskovedných disciplín ako je sociológia, ale prekvapujúco aj prírodných vied ako je meteorológia či klimatológia, ktoré úzko súvisia s jednou z kľúčových tém celospoločenského diskurzu, ktorou sú klimatické zmeny a ochrana životného prostredia. Je tu prítomný určitý politický, ideologický či dokonca (pseudo) náboženský rozmer, čo má vplyv aj na tieto vedy. To vytvára tlaky na vedcov. Teda pokiaľ majú iný názor než spoločenský a vedecký mainstream. Ak sa prispôsobíte očakávaniam a idete s hlavným prúdom, tak je všetko v poriadku a môžete sa sústrediť na budovanie svojej kariéry.

Priemerný vedec má manželku a dve deti. Jeho rodina potrebuje niečo jesť, obliekať sa, niekde bývať atď. Keby nenosil domov pravidelne výplatu, manželka by mu robila najprv výčitky a nakoniec by sa s ním rozviedla. Preto je vedec nútený robiť výskum, to znamená, písať projekty, uchádzať sa o granty a následne publikovať. V akademickom a vedeckom prostredí platí: Publikuj, alebo zemri!

Pokiaľ chcete získať grant, musíte sa trafiť do vkusu komisie, ktorá rozhoduje o pridelení grantu. Určité typy výskumu môžu byť preferované, iné naopak zatláčané do úzadia. Takto môže do vedy vstupovať politika. Nigel Calder, bývalý šéfredaktor časopisu New Scientist, sa vyjadril, že keby sa niekto uchádzal o grant na výskum toho, aký má GO vplyv na stravovacie návyky veveričiek v Sussexe, tak by ten grant určite získal.

Viacerí starší klimatológovia išli radšej do dôchodku, lebo nevedeli získať peniaze na svoj výskum, ktorý sa líšil od preferovaného názorového prúdu v rámci klimatológie. Vedci, ktorí spochybňujú vplyv človeka na GO, majú nielen problém získať granty, ale majú aj problém svoje výsledky publikovať. Sú vytláčaní na okraj.

K tomu uvádzam úryvok z rozhovoru s už spomínaným R. Lindzenom:

"přitom vysokoškolsky vzdělaná veřejnost si myslí, že klimaskeptiky, jako jste vy, platí právě energetický průmysl.

Kéž by! (smích) Jediný velký grant, který například ExxonMobil na zkoumání klimatu věnoval, bylo sto milionů dolarů Stanfordově univerzitě – na propagaci klimaalarmismu.

žijete střídavě v Bostonu a Paříži, tak jste si jistě všiml, že nový francouzský prezident Macron pozval z Ameriky do Francie – cituji – vědce, kteří bojují s tmářstvím, vědce, kteří mají obavu, že už nadále nebudou moci řádně bádat.

Kdyby byl poctivý, musel by mít na mysli lidi jako já. Až dosud jediní vědci, kteří byli potlačováni, jsou pochybovači. Pokud vás zařadí mezi klimaskeptiky, nedostanete granty, dělají vám potíže při publikování. Já například jsem členem Národní akademie věd, u členů akademie se předpokládá, že jsou schopni dát k otištění vědeckou studii. Podal jsem v roce 2011 k publikaci v jednom vědeckém časopise studii, jejímž spoluautorem byl korejský vědec jménem Čoi. V komisi, která o publikaci rozhodovala, seděl Schellnhuber z Německa (Hans Joachim Schellnhuber byl tehdy vědeckým poradcem kancléřky Angely Merkelové – pozn. red.) a ten argumentoval takto: Podívejte, on ten Lindzen chce, aby jeho studii hodnotil Čao, přitom Čao je jeho spoluautor. To je nelegální. Neotiskli nás, ačkoliv Čao a Čoi jsou dvě rozdílné postavy. Přišly mi potom dokonce omluvy od jiných členů komise, že jsou znechuceni, ale co si na nich vezmu?" (Kaiser 2017)

Medzi tzv. klimaskeptikmi majú nadštandardné zastúpenie vedci na dôchodku. Je to preto, lebo títo vedci si môžu dovoliť hovoriť to, čo si skutočne myslia. Už sa nemusia uchádzať o granty, už nemusia publikovať. Mladí vedci, ktorí majú manželky, manželov, deti a možno na krku hypotéky, tí buď si plnia to, čo sa od nich očakáva, to znamená dokazujú, ako majú emisie CO2 vplyv na rast teploty a robia katastrofické predpovede, že ak sa nespamätáme, tak nastane klimatická apokalypsa, alebo si aspoň svoje pochybnosti o mainstreamovom názore nechávajú pred seba.

V minulosti jeden hacker dokonca odhalil, že vedci – klimaalarmisti si výsledky svojich pozorovaní upravovali tak, aby potvrdzovali ich a priori zaujaté názory. Teda v záujme „správnych“ výsledkov sú niektorí z nich ochotní aj podvádzať. Ide o aféru Climategate z roku 2009 . Ak by ste si chceli uniknuté maily prečítať, nájdete ich na stránke V. Kremlíka www.klimaskeptik.cz.

Keď sa klimaalarmisti odvolávajú neustále na to, že vedci sa zhodujú, tak netreba zabúdať na to, že takýto súhlas sa dá aj vyrobiť. Cez rôzne formy nátlaku. Nevravím, že všetci klimatológovia, ktorí obhajujú uhlíkovú hypotézu, sú klimatúti. Určite sa nájdu aj takí, ktorí tomu úprimne veria. A možno ich je aj väčšina. Je to svojho druhu náboženská viera. Príkladom  takého úprimne veriaceho vedca môže byť v minulej časti spomínaný Jozef Pecho. Pecho sa zapíše nielen do dejín klimatológie, ale aj do dejín náboženstva ako hovorca apokalyptickej sekty Svedkovia globálneho otepľovania. 

Do klimatológie ide v posledných rokoch veľa peňazí, ale to neznamená, že klimatológovia sa prevážajú na Ferrari alebo Lamborghini. Ja som bol v minulosti súčasťou tímu v rámci jedného projektu za štvrť milióna euro, a preto mám predstavu, aké peniaze sa pri takýchto projektoch dajú zarobiť. Vedúci projektu bol môj kamarát, navyše sme sedeli v jednej pracovni, takže som mal dobrý prehľad o tom, ako to bolo s finančnými tokmi v rámci tohto projektu. Hovoril mi, aké tlaky z tej či z onej strany sú na neho vyvíjané, aby tomu či onomu prihodil nejakú tú tisícku.

Keď sa začalo hovoriť o peniazoch, všimol som si, že niektorým mojím kolegom sa začali zvláštne lesknúť oči. Vedúci projektu mi povedal, že keď odchádzal z rokovania s dekanom, tak mu jeho zástupkyňa, ktorá tam tiež bola prítomná, povedala, že je jej z toho, čo počula, na zvracanie. Bolo jej zle z toho, že cieľom projektu malo byť skvalitnenie výučby, a niektorí ľudia išli len po peniazoch.

Aké sú honoráre pri takýchto projektoch? Na Lamborghini alebo jachtu na Jadrane to nevydá, ale korzička alebo loďka na Oravskej priehrade sa za to kúpiť dá. Alebo si môžete opraviť strechu na chate. Okrem honorárov je však dôležité to, že si môžete za projektové peniaze vybaviť laboratórium, nakúpiť počítače a kancelárske potreby alebo zaplatiť účasť na vedeckých konferenciách v luxusných hoteloch na Bali, Honolulu alebo Nairobi so švédskymi stolmi. Ak máte takéto projekty, biedu veru trieť nebudete. Lenže najprv sa musíte trafiť do vkusu ľudí, ktorí tieto granty prideľujú a v prípade klimatologického výskumu títo ľudia preferujú také výskumy, ktoré potvrdzujú vplyv emisií CO2 na GO.

Tieto politické vplyvy či tlaky však nie sú len v klimatológii. Predstavte si, že by ste napísali dva projekty, jeden zameraný na to, ako podporiť tradičnú rodinu a druhý zameraný na monitorovanie diskriminácie transrodových ľudí. Ktorý z týchto projektov by mal väčšiu šancu získať finančnú podporu? Pokiaľ by ten grant neprideľovala nejaké kresťanská nadácia, tak nepochybne ten druhý. Alebo si skúste porovnať, koľko peňazí z grantov dostáva Aliancia za rodinu a koľko rôzne mimovládky, ktoré bojujú za práva LGBTI. Historik Martin Lacko si sťažoval, že mu robili problémy v Ústave pamäti národa, keď chcel robiť výskum dopadov amerického bombardovania našich miest na konci druhej svetovej vojny. Aj vo vede je to tak, že niektoré smery výskumu sú preferované a iné zatláčané do úzadia alebo dokonca tabuizované. Aj tu zohráva určitú úlohu politika, ideológia či predsudky. Niekde viac, inde menej.

V. Kremlík v knihe Obchodníci so strachom píše: „Vedecká paradigma prirodzených zmien klímy bola opustená, keď vznikol Medzivládny panel OSN pre klimatické zmeny. Vlády začali prednostne financovať teórie, ktoré „klimatickou krízou“ ospravedlňujú posilňovanie moci štátu. Vďaka závislosti na štátnych zákazkach sa veda dostala do vleku Parkinsonových zákonov byrokracie. Výskumníci najatí na hľadanie rizík musia vykázať nejakú činnosť. Čím viac teda najme štát klimatológov, tým viac sa klíma „zhoršuje“. Výsledkom je dnešná mediálna realita. Ktorá teplejšiu klímu označuje za klimatickú poruchu. A každá povodeň či sucho sa označuje za niečo neprirodzené. Po krátkom období osvietenskej racionality sa nám tak vracia dávna poverčivosť. Ako v dobách, kedy sa upaľovali čarodejnice, ako údajný pôvodca krupobitia.“ (Kremlík 2019, 12)

Na budúce budem písať o tom, aké hoaxy šíria klimaalarmisti a o šikane, ktorej sú vystavení klimaskeptici. Odhalím tiež pravú povahu IPCC.

Literatúra:

Fojtík, V., Púr, M. (2016) : Oslavujte CO2. Zakladatel Greenpeace kritizuje zelené radikály. Euro.cz

Kaiser, D. (2017): Jednou se ukáže jak bylo možné zhysterizovat svět, říká klimaskeptik. Echo24.

Kremlík, V. (2019): Obchodníci se strachem. Dokořán.

Kutílek, M. (2008): Racionálně o globálním oteplování. Dokořán.

Stoniš, M. (2019): Potíraní popíraní. Reflex. č. 23.

Zdroje obrázkov:

bbc.cco.uk

plus.rozhlas.cz

http://www.ofcomswindlecomplaint.net/fullcomplaint/p53.htm

http://www.ofcomswindlecomplaint.net/Falsificn_Manipuln/Graphs.htm

https://www.skepticalscience.com/coldcomfort.html

http://ecosense.me/

https://www.michaelsmithnews.com/2019/09/this-is-the-cv-of-just-one-of-500-scientists-whove-today-told-the-un-there-is-no-climate-emergency.html

 

Odporúčame