Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
16. august 2020

Letný príbeh: Tajomná chodba v národnej bazilike

Mládež zvyčajne „nastvára“ mnohé veci. Pekné, veselé, dobrodružné, menej pekné a aj také, na ktoré by bolo lepšie zabudnúť. Štyri roky sme boli „pod palcom“ Saleziánov. Boli sme čisto chlapčenská škola a k rodičom sme sa vracali len na jeden víkend v mesiaci. Navyše sme bývali v obrovskom starobylom kláštore pri národnej bazilike. A keď sa dá dohromady mládežnícky vek, starobylé priestory a saleziánska výchova, hneď to zaváňa dobrodružstvom. O jednom z týchto dobrodružstiev hovorí nasledujúci príbeh.
Letný príbeh: Tajomná chodba v národnej bazilike

Už tretí deň popoludní sme pracovali v kláštorných pivniciach. Chceli sme založiť skautskú družinu a potrebovali sme priestory pre klubovňu. Rikitan prišiel so skvelým nápadom, zriadiť ju v podzemí. Dostal povolenie od predstavených a s desiatkou chlapcov schádzal každý deň niekoľko metrov pod zemský povrch. Nemohol som medzi nimi chýbať. Do kláštorných pivníc sme mali prísny zákaz vstupu a musím povedať, že až teraz som si uvedomoval prečo. Do pivníc sa schádzalo cez nenápadné dvere vedľa umyvárne pre pútnikov. Napriek tomu, že visiaci zámok nahradila zohnutá kávova lyžička nikdy sme sa neodvážili porušiť zákaz predstavených a dlho sme nevedeli, čo všetko sa za dverami skrýva. Už pri zostupe bola evidentná zmena teploty a vzduchu. Tehlové oblúkové chodby vyzerali všetky rovnaké: dlhé, priame, vysoké a tajomné. Na konci každej chodby sa dalo pokračovať na jednu, alebo druhú stranu. Celý komplex pôsobil ako veľký skutočný labyrint. Elektrické vedenie nieslo svetlo len do prvých chodieb. Potom sa strácali v tme. Aby sme sa dostali do priestrannej miestnosti, v ktorej sme plánovali klubovňu, prechádzali sme okolo niekoľkých chodieb. Prechádzali sme rýchlo. Na začiatku a na konci bol salezián, ktorý dával pozor, aby sme sa nestratili. Rešpekt vzbudzovalo aj to, že chodby neboli využívané. Spomenul som si, že raz sme do jednej znášali prepravky plné zemiakov. Vtedy sme vo vedľajšej objavili prepravky s vínom. No napriek tomu, že kláštorné pivnice boli také rozsiahle a vlhkosť a teplota v nich boli stabilné počas celého roka, kuchári nemali záujem o túto prirodzenú chladničku. Buď boli ďaleko od kuchyne, alebo bol dôvod trochu tajomnejší.

„Ááááuuu!“ Všetci sme sa obzreli smerom, odkiaľ pochádzal výkrik bolesti. Rýchlo sme pochopili, že Michele si robí vtipy zo Šogora. Celkom silno ho pleskol po chrbte a tváril sa, že mu tadiaľ liezol pavúk. Nič nové, už tri dni sme si podobnými vtipmi spríjemňovali prácu v podzemí. Naša miestnosť v dávnych časoch slúžila ako sklad obrovských demižónov na víno. Bola rozsiahla a dlhá. Krásna oblúková klenba, vyrobená z tisícok tehál, mala dávať našej klubovni nádych dôstojnosti. Strop a múry sme čistili a hlinenú podlahu sme mali v pláne prehĺbiť a vybetónovať. Steny boli pokryté hustými pavučinami a pri ich zmetaní sa často objavil veľký čierny pavúk. Boli také čierne, že som si kládol otázku, či vôbec niekedy videli slnečné svetlo.

Na konci prác sme sa zoradili a spoločne vychádzali von. So Šurdom sme išli poslední. Za nami bol už len salezián Milan. „Milan, ty si pochodil všetky chodby?“ „Ale kdeže. Sem nechodíme. Raz som sa tu bol pozrieť, ale stačilo mi. Treba mať baterku, lebo ďalej už nie je svetlo. Navyše, dá sa tu ľahko stratiť, lebo všetky chodby sa rovnaké.“ „A ktorým smerom je bazilika?“ Nenápadne sme zisťovali. „Myslím, že tadiaľto“, ukázal na jednu chodbu, „ale už choďte. Musíme ísť na večeru.“

Keď sme pred niekoľkými rokmi prišli na štúdiá do národnej baziliky, don Ivan pre nás pripravil jej prehliadku s podrobným výkladom. Jeho príhovor bol zaujímavý a okorenil ho pár „pikoškami“. Napríklad, že vysoké biele sochy na hlavnom oltári, vedľa zázračnej sošky Sedembolestnej Panny Márie, boli z bronzu, ale napoleonské vojsko ich zobralo so sebou. Alebo, že nápis nad hornou rímsou ktorý sa tiahne dookola po celej bazilike má písmená veľké ako ľudská postava. Úplná „topka“ bola, keď nám hovoril, že bazilika je postavená na drevených pilieroch ponorených vo vode a pod bazilikou sa nachádza jazero po ktorom sa dá člnkovať. Alebo, že z kláštora vedie tajná chodba, prerazená cez hrubé múry baziliky rovno do krypty, ktorú počas komunizmu urobili vojaci lebo verili, že v krypte  sú pochovaní starobylí mnísi so zlatými kalichmi. Každé slovo sme hltali s otvorenými ústami a v našich mysliach sme už uskutočňovali výpravy na tajomné miesta, ktoré bazilika ponúka.

So Šurdom sme si zaumienili vidieť piliere, na ktorých je bazilika postavená a člnkovať sa medzi nimi. Toľko sme dobiedzali do kaplána Maťa, ktorý poznal cestu ako sa tam dostať, až nás v jeden deň zobral k točitému schodisku po ktorom sme chodievali hore do izieb. Otvoril zamknuté kovové dvere na prízemí a na moje prekvapenie, točité schodisko pokračovalo aj za nimi. Zostúpili sme pár metrov a kaplán Maťo sa zastavil. „Tadiaľto sa tam ide, ale ďalej sa nedá ísť,“ ukázal na schody, ktoré sa postupne vnárali do vody. Nechcelo sa mi veriť, že tie krásne žulové schody sa strácajú pod vodou a tým sa stratila aj naša nádej na bádanie pod bazilikou.

Ale príhode o tajnej chodbe do krypty sme verili naďalej. Viac krát sme sa so Šurdom o nej rozprávali, ale nevedeli sme ako sa k nej dostať. Keď sme sa priamo, ale aj nenápadnými nepriamymi otázkami pýtali saleziánov na cestu, vždy nás šikovne odviedli od témy. Niektorí tvrdili, že je to len výmysel a žiadna chodba nejestvuje. Dlho sme čakali na vhodnú príležitosť a budovanie klubovne v kláštorných pivniciach sa javila ako jedinečná možnosť ako sa o existencii chodby presvedčiť. Don Milan nám naznačil cestu a potrebovali sme rýchlo konať. Spolu s ostatnými sme vyšli hore. Milan zabezpečil dvere ohnutou lyžičkou a vybrali sme sa na večeru. So Šurdom sme sa po ceste dohodli, že sa rýchlo najeme a vrátime sa späť do pivníc. Chalani sa pri večeri čudovali, čo tak rýchlo odchádzame, lebo zvyčajne sme ešte veľa debatovali a odchádzali medzi poslednými. „Chceme sa ísť ešte doučiť matiku. Zajtra je písomka.“ – odpovedali sme. Rýchlo sme odbehli do sakristie a zobrali starú sviečku a zápalky. Kostolník mal všetky veci pekne usporiadané a zamknuté, ale našťastie sme v jednom kúte našli krabičku s pár zápalkami a napoly zhorenú sviečku.

Nenápadne sme vybehli zo sakristie, prešmykli sa okolo jedálne predstavených a vbehli do umyvárne pre pútnikov. Vytiahli sme zahnutú lyžičku a skryli ju za dverami, aby nás niekto z vonku „nevymkol“. Zvnútra sme zatvorili dvere a potichu schádzali dolu do pivníc. Svetlo sme nezažínali, aby nemal nikto podozrenie, že do pivnice niekto vošiel. Zapálili sme sviečku a postupovali k našej budúcej klubovni. Potiaľ sme cestu poznali. Pri klubovni sme si začali kresliť mapu cesty, kadiaľ budeme prechádzať. Zaznačovali sme každý roh, vzdialenosť krokov, bočné chodby okolo ktorých sme prechádzali. Pri žiare sviečky sme videli len na pár metrov. Všade oblúkové stropy, úzke chodby, tisíce tehiel, pavučinové závesy a hlboké ticho. Počuli sme len vlastné kroky. Dýchali sme krátko a rozrušene. Ústa sme ani nezatvárali. Len pri každom „orientačnom bode“ sme na chvíľu zastali pár slovami sa dohodli a zaznačili ho v mape. Po štvrť hodine sme prišli do neveľkej miestnosti. Strop nemala oblúkový. Dokonca na stenách bola omietka. Starodávna, sivá, rozpadajúca sa, obalená pavučinami. Vedeli sme, že sme sa dostali k bazilike. Na konci miestnosti, asi tridsať centimetrov nad zemou bola vysekaná diera v múre. Pár tehiel sa povaľovalo po zemi pod dierou. Tušili sme, že ide o tajomný prechod, o ktorom nám pred dvomi rokmi hovoril don Ivan. So sviečkou sme zasvietili do diery. Bola úzka a dlhá a nedovideli sme na jej koniec. Srdcia sa nám ešte viac rozbúšili. Vedeli sme, že sme sa dostali k bodu, ktorý sme túžili objaviť, ale nechcelo sa nám pokračovať ďalej. Nevedeli sme, či je diera prebúraná, alebo či končí uprostred múra, čo nás čaká na jej konci. Uvedomovali sme si, že ísť späť bez preskúmania by bola zbabelosť. Chvíľu sme stáli a pozerali na stenu. Nemuseli sme si nič hovoriť, ale obom sa nám v mysli premietali rôzne scenáre. Podarí sa nám prejsť cez dieru? Stratíme sa? Nájdu nás? Budú tam mnísi? Porozbíjané truhle? Kosti? Chceme to vidieť?

Inzercia

Sekundy rozhodovania sa dlho vliekli. Dohodli sme sa, že ideme ďalej. Ale keďže v diere sa dá len plaziť a aj to len bokom, dohodli sme sa, že si hodíme los, kto pôjde prvý, lebo ani jednému sa do toho príliš nechcelo. Taktiež sme sa dohodli, že na konci diery sa počkáme a ďalej pôjdeme spolu. Vybral som dve zápalky a jednu nalomil. Potom som ich chytil tak, aby nebolo vidieť, ktorá je nalomená. Šurdo si vyberal. Kto bude mať nalomenú, ten ide ako prvý. Jeho rozhodovanie sa mi zdalo ako večnosť. Nakoniec si vybral. Tú nalomenú. Keďže sme sa v tuneli museli plaziť, rozhodli sme sa ísť bez sviečky. Aj tak sme sa museli spoľahnúť najmä na hmat. „Drž sa,“ – povedali sme si navzájom a Šurdo vošiel do tunela.

Sviečka vydávala trochu svetla. Ticho narúšali vzdialené Šurdove škrabance o múr. Išiel pomaly. Pozeral som dookola po miestnosti. Storočné pavučiny. Skrytí pavúci nepoznajúci svetlo. Múry, postavené pred stovkami rokov. Kto všetko bol až tu? Kto boli tí ľudia? Aký mali život? Keď sa človek ocitne sám, uprostred hĺbky, na tajomných miestach, prichádza na rôzne myšlienky o existencii. Z úvah ma vytrhol tlmený hlas: „Som tu. Poď.“ „Idem,“ odpovedal som. Sfúkol som sviečku, dal si ju do vrecka a nahmatal vstup do tunela. Tunel bol užší ako sa zdalo. Ruky som musel mať vystreté dopredu a posúval som sa len špičkami nôh. Bolo to náročné. Tunel mohol mať asi tri metre. Po hodnej chvíli som vystrčil hlavu vo veľkej miestnosti. Pri ľavom kraji tunela ma čakal učupený kamarát.

„Čau.“ “Nazdar,“ povedali sme si navzájom, ako keby sme sa nevideli riadny čas. Vytiahol som sa z tunela. Hoci sme ešte nevedeli aký pohľad nás čaká, obaja sme si vydýchli, lebo na takýchto miestach nikto nechce byť sám. Zažali sme sviečku a chvíľu sme čakali, zakiaľ si oči zvyknú na tlmené svetlo. Boli sme v krypte. Mala tvar písmena E. Na ľavej strane sa nachádzali hroby. Truhly boli v troch radoch nad sebou zasunuté do steny. Väčšina z nich bola zamurovaných, ale niektoré boli rozbité. Saleziáni mali pravdu. Naozaj tu niekto bol, porozbíjal hroby, pootváral truhly. Na zemi sa miešali tehly, drevo a kosti. Pohľad na túto skazu nebol hrôzostrašný, ale smutný. Zašli sme do bočných chodieb. Rovnaký obraz ako v hlavnej chodbe. Rozbité steny, truhly, porozhadzované kosti. Jedna lebka bola padnutá na zemi. Bolo mi ľúto mnícha, ktorému patrila. Zdvihol som ju a vložil ju do jedného hrobu. Nebol som si istý, či patrila práve tam, ale chcel som preňho urobiť aspoň takýto znak úcty. V strednej chodbe boli schody do baziliky. Sadli sme si na ne a v smútku, vnútornom napätí a úcte voči starodávnym mníchom Pavlínom sme mlčky hľadeli na hroby. V duchu som im ďakoval, že stavali túto baziliku a kláštor, že sa o ne starali, že pomáhali k šíreniu úcty voči Patrónke Slovenska. Chvíľu som ich odprosoval za neúctu, ktorej sa dostalo ich telesným pozostatkom. Spomenul som si aj na Saleziánov a Don Bosca, že vedia mladým „brnknúť“ na správnu strunu a, aj keď možno nechtiac, umožniť im dobrodružstvá aké zažívame. Bolo to niekoľko minút, ktoré sa hlboko vryjú do pamäti a o ktorých by si naši predkovia rozprávali po večeroch. Aj preto vám o nich píšem.

Z tichých úvah nás vyrušil burácajúci zvuk. Najskôr sme sa spamätúvali z toho, čo sa deje. Po chvíli sme si s úľavou uvedomili, že počujeme vzdialený zvuk najväčšieho organu v strednej Európe. V bazilike práve končila svätá omša. Nikdy som nemal takú radosť z nábožných piesní, ako v túto chvíľu. Zrazu sme si uvedomili, že nie sme samy, že nie sme s mŕtvymi, ale o pár metrov nad nami svieti slnko, vanie svieži vzduch, zelenajú sa stromy, tečie voda, svet je plný farieb a života a čakajú nás naši kamaráti.

Cesta späť bola ľahká. Zvládli sme ju rýchlo. Až po niekoľkých týždňoch sme pár kamarátom tajne rozpovedali náš príbeh. Nejako sa musel dostať do uší predstavených, lebo o dva dni už bol na dverách do pivnice nový žiariaci visiaci zámok. A klubovňu sme si zriadili na druhom poschodí kláštora :-)

Odporúčame

Blog
Alojzovi Hlinovi bude KDH chýbať ... a opačne

Alojzovi Hlinovi bude KDH chýbať ... a opačne

Počas uplynulého týždňa poskytol Alojz Hlina rozhovor denníku SME (https://www.youtube.com/watch?v=b8SaViVgdrg). Ihneď viacerým členom KDH prišla výzva, aby sme sa od slov bývalého predsedu KDH dištancovali, čo sa napokon aj stalo. Dokonca prišla už aj výzva, aby sme ho z KDH vylúčili.

Blog
Cirkev

Cirkev

Žijeme v dobe, kedy je kritika cirkvi, jej pôsobenia v spoločnosti, ale aj vyznávania náboženského presvedčenia na verejnosti verejnosťou relatívne schvaľovaná. Samozrejme nehádžem všetkých do jedného vreca. Tak ako sa líši kultivovanosť vyjadrovania takejto kritiky (od najvulgárnejších osočovaní až po naozaj seriózny dialóg), tak sa aj konkrétny obsah týchto tvrdení pohybuje od naozaj irelevantného až po skutočné a často akútne problémy. Niekedy ide o konštruktívnu a oprávnenú kritika, inokedy je však za čiarou a má za cieľ iba dehonestovať „oponenta“. Nechcem sa týmto blogom len zastávať akýchkoľvek náboženských predstaviteľov alebo kresťanských politikov, ale rád by som hlavne poukázal na význam cirkvi, na jej miesto v spoločnosti a v ľudskom živote. Verím, že tak dokážem priniesť do diskusie nové podnety.