Román som si vypýtala na Vianoce, ale až do leta odsúvali 370-stranovú tehlu oddychovejšie žánre. Strata a zisk naozaj nie je napínavá jednohubka. A povedala by som, že to nie je ani román. Skôr teologická dišputa v štýle: stretnú sa dvaja a rozoberajú teologický problém. Potom sa stretnú iní dvaja a rozoberajú teologický problém. Potom sa stretne prvý s tretím...

A predsa to človeka vtiahne. Prečo?

Ten menej dôležitý dôvod je, že kniha zaujímavo vovádza do koloritu vzdelaného Anglicka prvej polovice 19. storočia (Newman konvertoval v roku 1845). Hlavný hrdina Charles Reding je synom dobre situovanej anglikánskej kňazskej rodiny (a zdá sa, že vtedy bola dobre situovaná každá anglikánska kňazská rodina, resp., že byť kňazom znamenalo byť dobre situovaný). Román mapuje jeho trojročné teologické štúdium na Oxforde, po ktorom ho čaká kňazské svätenie, fara atď. Čitateľ teda spoznáva životný štýl anglickej vyššej vrstvy v danom čase a životný štýl oxfordských študentov: pohodlie prenajatých študentských bytov so služobníctvom, intenzívne štúdium, debaty, prechádzky, raňajky a večere na pozvanie jednotlivých vyučujúcich za účelom plodných diskusií a formovania vedeckých talentov, letné intenzívne študijné „prázdniny“ v prenajatých domčekoch na vidieku, farby, vône, ulice, budovy, kvety, stromy, oblohu oxfordského mikrosveta... Nečudo, že v takom prostredí sa nielenže nechyrovalo o kompilovaných diplomovkách a podobnej mimézis vo vzťahu k akademickej práci, ale získať titul znamenalo nasať všetko to najlepšie od antiky po súčasnosť. Debaty zachytené v knihe sú preto čitateľsky náročné početnými odkazmi na detaily starogréckych drám či bájí aj na ranokresťanské či súdobé teologické diela (samozrejme, v latinčine).

Ústrednou otázkou Charlesových vnútorných múk i knihy ako takej je však Kristova Cirkev. Konkrétne: ktorá cirkev to je? Poctivý anglikán si ju nemohol neklásť. Charles mal pred anglikánskym kňazským svätením podpísať tzv. Články, čiže akýsi postupne zozbieraný sumár anglikánskej vierouky. Vnútorná protirečivosť Článkov mu nedávala spať prakticky od prvého ročníka na Oxforde. Na jeho úprimné otázky vyučujúci odpovedali s dialektickou virtuozitou hodnou Marxa. Kniha venuje značný priestor „straníckosti“ vnútri Anglickej cirkvi, čiže rôznym extrémnym teologickým prúdom, ktoré sa vnímali ako nebezpečenstvo i dôkaz pravej protestantskej vnútornej slobody a plurality súčasne. Najbezpečnejšie bolo nezamýšľať sa nad nimi, prijať údel dobre situovaného kňaza, dobre sa oženiť, pekne zrekonštruovať faru a kostol, zotrvať v dobrých stykoch, neohroziť svoje živobytie...

Charlesovi to, samozrejme, nemohlo stačiť. Ak je anglikánska cirkev vnútorne rozporuplná a ak jej odklon od Ríma nie je podložený skutočným rímskym odpadlíctvom (a reči o skazenosti babylonskej neviestky a modloslužbe pápežencov sú len pózou), ktorá cirkev je pravým Božím poslom tu na zemi? Ktorá je Matkou?

Sledujeme teda zaujímavú konverziu: konverziu veriaceho – k cirkvi. Pre rodeného katolíka je to dobrá príležitosť uvedomiť si skutočnosti, ktoré prijíma ako samozrejmé. A nahliadnuť za protestantskú oponu. Prípadne za kresťanskú oponu. Ekumenizmus na prelome 18. a 19. storočia ešte nebol ani v plienkach a vzájomná zášť, obvinenia a nadávky dnes síce pôsobia anachronicky, ale sú historickou realitou.

Charles nakoniec našiel Matku. V slzách sa rozlúčil s matkou a rozhodol sa pre totálnu stratu a zisk zatiaľ skrytý jeho očiam. Kniha sa končí jeho prijatím do Katolíckej cirkvi v kláštore passionistov v Londýne. Prežíva eufóriu konvertitu a vyznáva spolu s Augustínom: „Neskoro som ťa spoznal, Pravda taká stará...“

Svätý John Henry Newman, oroduj za nás.

Foto: obálka knihy a Wikimedia