Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
31. máj 2020

Púte so Saleziánmi, ale aj kto sú liberáli

Pán Boh tu je, bol a bude. Pán Ježiš tu bol. Ale sviatok Ducha Svätého je výnimočný, lebo On je tu, je v našich životoch prítomný, pôsobí v nás. Aj keď sa najdôležitejšia púť v Šaštíne koná na sviatok patrónky Slovenska, ako študent som vždy slávnostnejšie prežíval púť k Duchu Svätému.
Púte so Saleziánmi, ale aj kto sú liberáli

Na prvej púti som sa zúčastnil v jeden jarný víkend v roku 1990. Veľká partia mladých sme sa vybrali vlakom do Šaštína. Vo vlaku sme stretli mnoho ďalších mladých, s ktorými sme mali spoločný cieľ. Dvaja skauti hrali na gitarách a celým vlakom sa niesli veselé skautské, ale aj náboženské piesne. Vystúpili sme v Borskom Mikuláši a posledné kilometre sme putovali pešo. Zaradili sme sa do veľkej skupiny mladých a starších a piesne vystriedala modlitba ruženca. Pred bazilikou sa hemžilo množstvo ľudí, kňazi v provizórnych spovedniciach sústredene počúvali a dávali rozhrešenia, v bazilike sa sústavne niečo dialo a v parku pred bazilikou boli ľuďmi vytvorené kruhy v ktorých sa hralo a spievalo. O polnoci sa konala sv. omša a kazateľ si vyslúžil obrovský potlesk. V nedeľu ráno dostalo všetko svoju slávnostnú dôstojnosť a lesk a po slávnostnej svätej omši sme sa vracali domov síce trochu unavení, ale poriadne „nabití“ Duchom Svätým.

Septembrovú púť som už zažíval ako študent na tamojšom chlapčenskom saleziánskom gymnáziu. Jeden spolužiak zohnal tri reverendy a nahovoril nás, aby sme sa v nich poprechádzali medzi ľuďmi. Bol to zvláštny pocit a keď ma jedna kamarátka zbadala a rozplakala sa, že či som už definitívne oddaný len Pán Bohu, tak som radšej reverendu prenechal ďalšiemu spolužiakovi. Ale počas štúdia boli všetky púte slávnosťou. Nie z dôvodu, že sme mohli zažiť atmosféru národnej baziliky a pobudnúť v blízkosti Patrónky Slovenska, lebo každý večer sme boli pre Nej počas modlitieb, ale z dôvodu zažívania spoločenstva s mnohými mladými, ktorí prichádzali. A viera a nábožnosť prichádzajúcich ľudí bola pre nás povzbudením.

Ako starší sme mali počas púte určité povinnosti pri organizovaní a pri programe na nádvorí a len sem-tam sa nám podarilo zapojiť medzi mladých z iných spoločenstiev, ktoré prichádzali na púte. Najviac sme obdivovali prichádzajúcich skautov od saleziánov zo Žiliny. Tvorili perfektnú partiu. Boli medzi nimi mladí chalani – osobnosti, ktorým sme tajne závideli. Ešte aj skautské mená mali výnimočné: brat Cumeľ, brat Conan, alebo salezián Rikitan. Môj najlepší kamarát - spolužiak si všímal aj skautky. Na druhý deň po púti sme vyšli do jednej z veží baziliky a spolužiak tam už vyrýval zaľúbené iniciály a srdiečko. Trochu mi aj bolo čudné, že po každej púti vyrýval iné písmená a zakiaľ som naňho čakal na drevených schodoch veže, dohováral som mu, nech tie predošlé aspoň prečiarkne. Zvečnil tam napríklad aj iniciály jednej šikovnej političky zo Žiliny...

Šaštínske veže sú pre chlapcov dobrodružné. Hoci sme mali zakázané do nich chodiť a všetky priame cesty boli zahatané, vždy sme nejakú cestičku našli a často sme ich navštevovali. Veže sú dve, majú viac poschodí, množstvo zvonov a polorozpadnutých schodov. V ľavej veži sa nachádza národný zvon taký veľký, že by sa nás do jeho vnútra zmestilo aj desať. Prechod medzi jednou a druhou vežou vedie vonkajškom, po drevenej lávke. Na tejto lávke sme trávili najviac času. Je odtiaľ prekrásny výhľad. Najmä v podvečer, pri západoch slnka. Snívali sme o budúcnosti. Robili sme plány, že raz budeme  študovať v Ríme a budeme takto pozerať z kupoly niektorého z množstva Rímskych kostolov. O niekoľko rokov sa mi tento sen plnil, síce nie v Ríme, ale v Rimini a bez spolužiaka, ktorý mi chýbal.

Západy slnka sú zvyčajne najkrajšie nad morom. Ale tie, ktoré máte možnosť vidieť z kláštora v Šaštíne sú mnohonásobne krajšie. Podvečer sa nebo zafarbí do červena, potom do oranžova, slnko sa akoby zväčší, chvíľu sa pozdrží tesne nad krajinou aby si jeho krásu mohli pozrieť všetci a potom rýchlo putuje za obzor, ale ešte nám akoby na pozdrav necháva jasnú sýtu bledomodrú oblohu, ktorá postupne prechádza do noci. Ak sa prechádzate v okolí Šaštína po lesoch, nohy sa vám zabárajú do piesku. Slovensko bolo niekedy morom a na Záhorí je to vidieť až doteraz. Nielen na piesočnatých pláňach, ale aj pri západoch slnka. Myslím, že piesočné pláne a duny na Záhorí sú jednou z nedocenených turistických atrakcií Slovenska celoeurópskeho významu.

Tak ako sme navštevovali najvyššie miesta baziliky, tak sme navštívili aj jej najhlbšie podzemné tajomstvá, pri ktorých sme stretli dávno mŕtvych mníchov. Tento príbeh však rozpíšem inokedy.

Chcem sa dotknúť ešte jednej aktuálnej témy. Počas uplynulého týždňa sme mali možnosť čítať a počuť, ako sa téma ochrany života dostáva pod tlak, dokonca tak, že nestojí za rozpútanie „kultúrnej vojny“. Ten kto vyriekol túto úvahu nie je žiadny amatér. Bol to profesionál, európsky symbol ochrany života. Človek, ktorému ľudia pred voľbami verili, že je ozajstným zástancom hodnôt. Dokonca sám tvrdil, že ním je a veriaci politici v KDH sú liberáli. O to viac toto vyjadrenie zraňuje. Ak by takéto vyjadrenie poskytol niekto z čelných predstaviteľov KDH, tak by rada KDH ihneď konala a žiadala jeho odvolanie. Na ochrancu života od narodenia po prirodzenú smrť sa nedá hrať. Prístup ochrany života vychádza z vnútorného presvedčenia a jeho zmena nikdy nestojí za strach z rozpútania hnevu okolia. Pravdu treba v politike odvážne hovoriť. Kto tak nerobí, zbytočne zaberá miesto. 

Inzercia

Odporúčame

Blog
Nebuďte mlčiaci!

Nebuďte mlčiaci!

Keď v roku 2013 sv. otec František v exhortácií Evangelii gaudium (Radosť evanjelia) a taktiež v nasledujúcom roku upozorňoval na ekonomické systémy, ktoré vôbec nie sú zamerané na odstraňovanie chudoby, medzi hlavných kritikov pápežových slov patril ekonóm James Glassman.

Blog
Nemaj deti a zachrániš životné prostredie?

Nemaj deti a zachrániš životné prostredie?

„Nemaj deti a zachrániš životné prostredie.“ Asi takto možno opísať uvažovanie nemalej časti z tých, ktorí sa rozhodli dobrovoľne nemať deti, teda potlačiť v sebe reprodukčný imperatív. Dúfajú, že takýmto obmedzením počtu ľudí napomôžu životnému prostrediu. Je však dosť možné, že sa mýlia a životnému prostrediu môžu dokonca skôr uškodiť.