Nedávno som narazila na článok redaktorky časopisu Plus 7 dní Juliány
Bielikovej Ženy v strachu: Dosiahol silno veriaci minister Krajčí, čo chceli
protipotratoví fanatici?

Koronavírus bol v poslednej dobe obvinený už z kadečoho, no najnovšie v ňom autorka textu vidí aj najväčšiu hrozbu legálnych potratov na Slovensku. Zástancovia potratov majú veru dôvod na “paniku“. V čase globálnej pandémie, nedostatku zdravotného personálu, ochranných a iných zdravotníckych pomôcok rozhodlo ministerstvo zdravotníctva SR o dočasnom zákaze vykonávať všetky život neohrozujúce zákroky vrátane potratov. Podobne tak rozhodli napríklad aj niektoré americké štáty ako Texas či Ohio.

Redaktorka Bieliková používa na svoje ťaženie za opätovné spustenie potratov veľký kaliber hneď na začiatku článku. Načrtá nám ženu zavretú v jednej domácnosti s násilníkom, ktorá navyše prišla o prácu a už má nejaké deti. Po násilníkovom vynucovaní si manželských povinností zostane žena tehotná. Zvažuje potrat, no kvôli silno veriacemu ministrovi Krajčímu to bohužiaľ nebude možné. Zarážajúce na postoji autorky je, že namiesto toho, aby sa v článku venovala spôsobom ako takéto ženy a deti ochrániť pred násilníkom, jej riešením celého problému je potrat, ktorý vlastne vôbec nerieši situáciu týranej ženy.

Redaktorka samozrejme nemohla nespomenúť ombudsmanku Patakyovú, ktorá taktiež kritizuje ministra Krajčího za pozastavenie potratov. Namieste by tu bola otázka, či si ombudsmanka, ktorá rada kritizuje akúkoľvek snahu o posilnenie ochrany života nenarodených detí, nepomýlila strany, ktoré ako verejná obhajkyňa ľudských práv má povinnosť obhajovať.

Redaktorka ďalej dáva priestor Adriane Mesochoritisovej z organizácie Možnosť voľby, ktorá zdôrazňuje, že „aj v kríze predsa platí neodňateľnosť ľudských práv. Je základným právom ženy rozhodnúť o počte a čase narodenia jej detí.“ Ak by si pani Mesochoritisová naštudovala Ústavu SR, konkrétne druhú hlavu pojednávajúcu o základných ľudských právach a slobodách, dozvedela by sa, že “každý má právo na život a ľudský život je hodný ochrany už pred narodením a  nikto nesmie byť pozbavený života.“ Je síce nutné spomenúť, že Ústavný súd SR v roku 2007 rozhodol, že umelé prerušenie tehotenstva je v súlade s článkom 15 Ústavy Slovenskej republiky. Z takéhoto rozhodnutia ÚS SR je zrejmé, že sa prikláňa k stanovisku, že život nezačína počatím ale narodením. V opačnom prípade by bolo predsa protiústavné prisudzovať/odoberať právo na život podľa stavu osoby (narodená, nenarodená). No obhajobu alebo vysvetlenie tejto premisy v odôvodnení ÚS SR nikde nenájdete.

Tak ako v Amerike, aj pro-potratové organizácie na Slovensku vidia záchranu potratov v telemedicíne (vyšetrenie a predpísanie liekov na diaľku). Pani Mesochoritisová nám dáva za príklad okrem iných Spojené kráľovstvo, ktoré dovolilo ženám počas krízy ukončiť tehotenstvo pomocou telemedicíny. No zabudla dodať, že Spojené kráľovstvo síce povolilo využívanie telemedicíny pri potratoch, no len na pár hodín, kedy toto povolenie opäť zrušilo s vysvetlením, že bolo publikované omylom. V závere článku sa dozvedáme, že aj v prípade, ak by sa podarilo zrušiť vykonávanie interupcií na žiadosť, neviedlo by to k zníženiu potratov, pretože by vzrástol počet nelegálnych potratov a potratová turistika. Ako odstrašujúci príklad čítame o Rumunsku, kde počas komunistickej diktatúry zomrelo pri ilegálnych
potratoch vyše 10-tisíc žien. V článku sa však už nedozvieme naopak o Poľsku, pozitívnom príklade, ktorý dokazuje, že zmenou (sprísnením) potratovhého zákona dochádza k zmene verejnej mienky v neprospech interupcií.

Na obranu života

Žijeme v dobe, kedy je človek stredobodom záujmu a pozornosti. Azda tentoň fakt odhalila aj dnešná koronakríza. Celý svet akoby sa zastavil. Z médií nepočuť nič iné okrem štatistík o tom, koľko ľudí sa nakazilo, koľko zomrelo, koľkí sa vyliečili. Ukázalo sa, že všetci sme za život. Dokonca všetci chceme za každú cenu zabrániť smrti tým najzraniteľnejším v tejto pandémii – našim seniorom. No napriek tomu zlo páchané na nenarodených za zlo ani nepovažujeme. Ladislav Hanus vo svojej Rozprave o kultúrnosti hovorí: „Keď človek stáva sa najvyšším meradlom, kultúra nevyhnutne zaujme miesto náboženstva. Pokrok je cieľom života, kritériom hodnoty a nehodnoty človeka. Nekultúrny a nesociálny živel, čo ozaj ničím neprispieva k pokroku, ale ho len hatí a je hanbou vyspelej spoločnosti, nemá ani funkcie spoločenskej, ani práva na život.“ (Ladislav Hanus, Rozprava o kultúrnosti, s. 16).

Preto ak je nenarodené dieťa vnímané ako príťaž, neplánovaná prekážka v sebarealizácii, alebo už aj v tak ťažkom živote, žena musí mať právo rozhodnúť sa, či si dieťa nechá alebo nie. Je to predsa jej telo, nad ktorým musí mať kontrolu. Toto sú aspoň najčastejšie frázy zástancov potratov. Práve tieto slogany odviedli pozornosť od podstaty potratu, čo to robí s dieťaťom a matkou. Pozornosť sa dostáva umelo vytvorenému problému – problému voľby. Kto rozhoduje sa stalo hlavnou mantrou pro-choice hnutia, no nad amorálnosťou tejto voľby zabiť sa málokto pozastaví.

Matka Tereza vo svojom príhovore pri preberaní Nobelovej ceny mieru v roku 1979 povedala, že najväčším ničiteľom mieru je plač nevinných nenarodených detí. Ďalej pokračovala, že národy, ktoré legalizujú potraty sú tie najúbohejšie národy. Boja sa toho najmenšieho, nenarodeného dieťaťa. Preto, že taký národ nechce nakŕmiť ešte jedno dieťa, nechce vzdelávať ešte jedno dieťa, dieťa musí zomrieť. V článku pani Bielikovej je jasná výzva na zastavenie nečinnosti a povolenie novej potratovej metódy cez telemedicínu, pretože každá žena si zaslúži právo rozhodovať o tom kedy a či chce porodiť. Toto právo kontrolovať vlastné telo sa všeobecne odvodzuje od vlastníckeho práva. Zabúdajú však na to, že vlastnícke právo neospravedlňuje vraždu. Tak, ako nikto z nás nemôže beztrestne zabiť nevinného na vlastnom pozemku, žiadna krajina by nemala ženám umožniť beztrestne zabíjať svoje deti len preto, že ich nosia vo svojom tele.

Koronavírus, akokoľvek nebezpečný a zničujúci sa javí, nám ukázal jednu veľmi optimistickú skutočnosť, a to, že všetci sme za život. Zdá sa mi, že si len musíme opäť uvedomiť, že embryo takýmto životom je, a treba zaň bojovať aj po skončení koronakrízy.

---

Katarína Sedláková