Zdieľať
Tweetnuť
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
10. 05. 2020, 10:47

Na čo sme prišli v polemike o podávaní Eucharistie na ruku?

Niektorí majú neprekonateľný problém vo svedomí prijať Eucharistiu do ruky. Hovoria, že majú „výhradu vo svedomí“, viera im to nedovolí. Prežívajú v srdci zmätok. Niekedy je to len určitý ostych vychádzajúci z úprimnej viery. Problém však je hlbší.
Na čo sme prišli v polemike o podávaní Eucharistie na ruku?

Diskusie ostatných dní ukázali, že to, čo spôsobuje neraz zmätok v srdci veriacich, nie je len ich nepochybne úprimná viera v Eucharistiu ani platná disciplína Cirkvi, ale problém je hlbší, je to ideologické pokrivenie viery, ktoré má vážne „doktrinálne problémy“ a „neúplné a protirečivé chápanie Tradície“ (sv. Ján Pavol II.). V jednom však majú tieto obavy týkajúce sa podávania Eucharistie na ruku pravdu: musíme sa vyhnúť tomu, aby spôsob, akým prijímame, nebol laxný, povrchný a bez viery. Preto je potrebná dôsledná katechéza veriacich a správna formácia svedomia.

V rešpekte ku všetkým, ktorým leží na srdci zachovanie úcty k Eucharistii a pravej katolíckej viery, vnímam potrebu napísať tento blog, ktorým doplním predchádzajúci blog „Majstri podozrievania“. Text je pomerne dlhý, takže je určený pre tých, ktorí chcú porozumieť, že tento problém má oveľa hlbšie korene, ako sa na prvý pohľad zdá. A môže byť aj pomôckou pre kňazov, aby mohli správne rozlišovať a formovať svedomie svojich veriacich.

V diskusiách na sociálnych sieťach či pod mojím predchádzajúcim blogom „Majstri podozrievania“, som zostal prekvapený, aký veľký ohlas vyvolal, a to v celoslovenskom meradle. Pôvodne som podobný obsah predniesol pri svätej omši prenášanej z kaplnky Sedembolestnej Panny Márie v TV Lux.

Homília spôsobila ešte väčší ohlas. Ukázalo sa, že niektorí veriaci, a zdá sa, že i kňazi, majú zásadný problém vo svedomí rozdávať alebo prijímať Eucharistiu na ruku (niektorí ju radšej neprijímajú, ako by ju mali prijať na ruku), napriek tomu, že to umožňujú Všeobecné smernice rímskeho misála svätého pápeža Pavla VI. z roku 1969, a potvrdil to i svätý Ján Pavol II. v treťom typickom vydaní (tertia editio typica) v roku 2002. Hoci toto nové vydanie Misála prinieslo niektoré zmeny, nezmenil sa bod 161 o spôsobe svätého prijímania. 

Samozrejme, Rímsky misál ponecháva na úsudku biskupských konferencií rozhodnutie o tom, či zavedie aj možnosť podávať sväté prijímanie na ruku. Je totiž na pastoračnom (nie vieroučnom) zvážení pápeža a biskupov podľa ich kompetencie (teda nie hocikoho) o vhodnosti toho-ktorého spôsobu pre správne formovanie viery v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii. 

Zhrňme si problém

V predchádzajúcom blogu som ukázal, že prax prijímania na ruku bola prítomná v staroveku. Svedkovia tejto praxe zanechali svedectvo o tom, ako bdeli nad tým, aby podávanie na ruku vyjadrovalo dostatočne vieru v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii, postoj adorácie a úcty. Keď sa v ranom stredoveku uzákonilo sväté prijímanie výhradne do úst, motiváciou bola výchova Božieho ľudu a snaha vyhnúť sa znesväteniu (krádeži a pod.). 

Aj dnes môžu biskupi v súčinnosti s pastoračnou skúsenosťou kňazov alebo podľa správania veriacich podporovať mienku, že prijímanie do úst či na ruku je v tej-ktorej kultúrnej situácii viac alebo menej výchovné k úcte, adorácii či viere v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii, aby sme sa vyhli krádeži, profanácii Eucharistie a pod. 

Ktosi povedal, že by bolo treba, aby to rozsúdil dogmatický koncil. Lenže tu nejde o dogmatickú otázku, ale disciplinárnu. A rozhodnuté o tejto otázke bolo uverejnením nového Misála. Podľa pastoračnej mienky našich biskupov doteraz ponechali, a podľa vyjadrení predsedu KBS mienia po skončení pandémie aj naďalej ponechať, prax rozdávania svätého prijímania iba do úst.

Podľa vyjadrení predsedu KBS biskupi mienia po skončení pandémie aj naďalej ponechať prax rozdávania svätého prijímania iba do úst. Zdieľať

Niektorí sa odvolávajú na slobodu, ktorú Všeobecné smernice Rímskeho misála dávajú veriacemu, aby prijímal jedným alebo druhým spôsobom, a na to, že kňaz je povinný podať mu sväté prijímanie, ako si žiada. Aktuálne vydanie Rímskeho misála určuje súčasnú cirkevnú prax, podľa ktorej „veriaci normálne pristupuje k Eucharistii vo forme procesie a prijíma zbožne v stoji alebo na kolenách, podľa toho, ako to ustanovila konferencia biskupov, a sviatosť prijíma do úst alebo – tam, kde je to povolené – na ruku, podľa toho, čo preferuje“ (porov. VSRM, 160-161).

Za normálnych okolností má teda veriaci slobodne možnosť prijímať niektorým z uvedených platných spôsobov a kňaz má povinnosť veriacemu podať sväté prijímanie, ako si žiada. V súčasnosti počas mimoriadnej situácie pandémie však je možné v záujme ochrany zdravia a života vlastného alebo zdravia a života bratov a sestier obmedziť toto právo veriaceho z vyššieho motívu, ktorým je dodržiavanie Božieho zákona.

„Spôsob podávania Eucharistie na ruku je menej rizikový na možné šírenie epidémie a tým spôsobom zodpovedá viac požiadavke piateho Božieho prikázania.“ (Mons. S. Zvolenský) Zdieľať

Ako vysvetlil vo svojej inštrukcii bratislavský arcibiskup-metropolita Mons. Stanislav Zvolenský pre kňazov svojej arcidiecézy: „Záväzným pre každého kňaza je spôsob podávania Eucharistie na ruku, lebo je menej rizikový na možné šírenie epidémie a tým spôsobom zodpovedá viac požiadavke piateho Božieho prikázania, aby sme chránili zdravie a život našich bratov a sestier, a vlastné zdravie a vlastný život.

Zároveň pripomínam, že ochrana zdravia a života je ustanovená Božím príkazom, spôsob podávania Eucharistie je stanovený cirkevným prikázaním.“ Kým spôsob rozdávania nie je predmetom Božieho ustanovenia, ale cirkevného, a nie je preto absolútne záväzné, Boží príkaz Desatora je absolútne záväzný. Preto je možné obmedziť na určitý čas toto právo veriaceho prijímať podľa možností daných platnou cirkevnou disciplínou kvôli dodržiavaniu Božieho prikázania.

Výhrada vo svedomí?

Napriek tomu však majú niektorí veriaci naďalej výhradu vo svedomí. Až natoľko, že dokonca radšej neprijímajú Eucharistiu, než by ju mali prijať na ruku. Samozrejme, je potrebné rešpektovať toto svedomie. Katolícke učenie hovorí: „Človek je povinný vždy poslúchať istý úsudok (iudicium certum) svojho svedomia. Keby vedome a dobrovoľne konal proti nemu, sám by sa odsúdil. Stáva sa však, že morálne svedomie je v nevedomosti a vynáša mylné úsudky o činoch, ktoré človek hodlá vykonať alebo už vykonal“ (KKC, 1790).

Niekedy je takéto mylné svedomie zavinené: „Túto nevedomosť často možno pričítať osobnej zodpovednosti.“ Stáva sa to vtedy, „keď sa človek málo stará o hľadanie pravdy a dobra a keď hriešne návyky postupne takmer úplne zaslepia svedomie“. V týchto prípadoch je človek „zodpovedný za zlo, ktoré pácha“ (KKC, 1791). Napríklad môže byť dôvodom takéhoto zaslepeného svedomia pýcha alebo nejaká vášeň, ktorej sa človek nechce vzdať (napríklad zmyselnosť), ale aj tvrdohlavosť, nevraživosť, predsudky a pod.

Druhý dôvod, ktorý uvádza katechizmus, je tento: „Nepoznanie Krista a jeho evanjelia, zlé príklady iných, otročenie vášňam, nárok na zle pochopenú nezávislosť svedomia, odmietanie autority Cirkvi a jej učenia, nedostatok (chýbanie) obrátenia a lásky môžu byť príčinou vybočení úsudku v morálnom správaní“ (KKC, 1792). V týchto prípadoch je úsudok svedomia mylný z vlastnej viny. Ak by sme to mali aplikovať na výhradu vo svedomí, ktorá zabraňuje prijať Eucharistiu na ruku, tak v takomto prípade je možné aj odmietnuť podať sväté prijímanie do úst, ak ide napríklad o vážne odmietanie autority Cirkvi a jej učenia.

„Treba pokojným a úctivým spôsobom pomôcť formovať svedomie takéhoto veriaceho, ktorý sa rozhodol konať podľa vlastného presvedčenia, a nie podľa rozhodnutia hlavného duchovného pastiera diecézy, čiže v poslušnosti diecéznemu biskupovi.“ (Mons. S. Zvolenský) Zdieľať

Katolícke morálne učenie však predpokladá aj mylné svedomie, ktoré nie je zavinené a nazýva sa neprekonateľne mylným: „Ak je, naopak, nevedomosť neprekonateľná alebo morálny subjekt nie je zodpovedný za mylný úsudok, zlo, ktorého sa dopustil, sa mu nemôže pričítať. Ale aj tak zostáva zlom, nedostatkom, nezriadenosťou. Preto sa treba usilovať o nápravu omylov morálneho svedomia“ (KKC, 1793).

A práve na to naráža spomínaná inštrukcia bratislavského arcibiskupa, že totiž „treba pokojným a úctivým spôsobom pomôcť formovať svedomie takéhoto veriaceho, ktorý sa rozhodol konať podľa vlastného presvedčenia, a nie podľa rozhodnutia hlavného duchovného pastiera diecézy, čiže v poslušnosti diecéznemu biskupovi“. A to je úloha kňaza v tom-ktorom prípade. Ak napríklad niektorý veriaci aj po poučení svedomia zostáva tvrdošijne v omyle svedomia, tak v takom prípade je na zvážení, podľa vážnosti jeho postoja, či mu vôbec možno podať sväté prijímanie. Ak by náhodou tvrdošijne odmietal učenie o viere alebo autoritu pápeža či biskupa, tak nie je možné podať sväté prijímanie.

Veľmi dôkladne to vysvetľuje svätý Ján Pavol II. vo svojej encyklike Ecclesia de Eucharistia: „Najsvätejšia sviatosť vyjadruje puto spoločenstva tak v neviditeľnom rozmere, kde nás v Kristovi pôsobením Ducha Svätého spája s Otcom a medzi sebou navzájom, ako aj vo viditeľnom rozmere, ktorý zahŕňa spoločenstvo v náuke apoštolov, sviatostí a v hierarchickom usporiadaní.“

Hlboký vnútorný vzťah, ktorý jestvuje medzi neviditeľnými a viditeľnými prvkami cirkevného spoločenstva, je základom Cirkvi ako sviatosti spásy (č. 36). Svätý Ján Zlatoústy (citovaný v spomínanej encyklike) silou svojej výrečnosti povzbudzuje veriacich: „Aj ja povznášam svoj hlas, nalieham, prosím a zaprisahávam, aby sme sa nepribližovali k tomuto posvätnému stolu s nečistým a so skazeným svedomím. Takéto prijímanie nikdy nemožno považovať za pravé prijímanie (communio), aj keď sa tisíckrát dotkneme Kristovho tela, ale znamená odsúdenie, muky a vzrast trestov.“

A svätý Ján Pavol II. dodáva: „V prípade vonkajšieho správania, ktoré je závažne, viditeľne a trvalo v protiklade s morálnymi normami, Cirkev sa vo svojej pastoračnej starostlivosti o poriadok v spoločenstve a z úcty k tejto sviatosti musí cítiť povolaná zasiahnuť. Na túto situáciu jasnej morálnej indisponovanosti sa vzťahuje norma Kódexu kánonického práva o nepripustení k eucharistickému prijímaniu tých, ktorí tvrdošijne zotrvávajú v zjavne ťažkom hriechu“ (č. 37). 

My kňazi sa musíme zaoberať otázkou: kde sa berie táto výhrada vo svedomí? Čo ju motivuje? Odkiaľ sa berie táto ťažkosť? Na to treba prísť a pomôcť týmto veriacim i kňazom ju prekonať, pretože je v protirečení so súčasnou platnou liturgickou disciplínou Cirkvi, chápaním viery a zdravým úsudkom svedomia. Je možné, že v mnohých prípadoch je to len problém istého náboženského cítenia, citlivosti, úcty, v dôsledku doterajšej výlučne platnej praxe na Slovensku podávať sväté prijímanie len do úst. Takáto ťažkosť sa dá ľahko prekonať pri základnom vysvetlení, že prax podávania do ruky nevyhnutne neprotirečí viere v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii a neprotirečí ani potrebnej úcte a postoju adorácie pred Eucharistiou, ak sa vykonáva dostatočne dôstojne, úctivo a ak tomu predchádza dobrá katechéza a vysvetlenie.

Na to upozornila aj inštrukcia Memoriale Domini Kongregácie pre Boží kult už v roku 1969, hneď po vydaní nového Rímskeho misála svätého Pavla VI., ktorý takúto možnosť dovolil. Niektoré biskupské konferencie to totiž dovolili, k čomu mali kompetenciu, ale akosi naponáhlo, bez predošlého schválenia Svätej Stolice, a hlavne – a to najviac prekážalo Kongregácii – bez toho, „aby veriaci boli na to vhodne pripravení“.

Preto je, samozrejme, výzvou týchto dní v určitej časovej tiesni mimoriadnej situácie pandémie, aby kňazi urobili všetko preto, aby správne a dôkladne poučili veriacich o tom, ako dôstojne prijímať na ruku, aby sme zachovali všetku úctu a postoj adorácie pred reálne prítomným Kristom v Eucharistii. Ja som to urobil niekoľkokrát a rôznymi spôsobmi, pred svätou omšou, dôslednou katechézou a vysvetleniami, ktoré sú prístupné aj na webovej stránke našej farnosti Svätej rodiny v Petržalke. Predpokladám, že tieto vysvetlenia a katechézu poskytnú veriacim aj katolícke médiá. Nesmieme dopustiť, aby sa vkradli zlozvyky alebo neúcta k Eucharistii pri nedostatku ostražitosti.

Možné hlbšie pozadie problému

Ukázalo sa však, v reakcii na môj príspevok „Majstri podozrievania“, ktorý mal na mysli najmä ideologické pozadie spomínaných výhrad vo svedomí, že viacerí veriaci sú pod vplyvom neúplného a protirečivého ideologického chápania Tradície, ktorého zástancov dnes často nazývajú „tradicionalistami“. Upozornil na to už svätý Ján Pavol II. vo svojom apoštolskom liste Ecclesia Dei Adflicta z roku 1988 na spôsob Motu proprio, v ktorom oznamuje exkomunikáciu latae sententiae (vopred vyneseným rozsudkom) Mons. Marcela Lefebvre-a a Kňazského bratstva svätého Pia X. napriek predošlým snahám Svätej stolice o obnovenie ich spoločenstva s Cirkvou.

Pápež Ján Pavol II. vtedy upozornil na to, že dôvodom ich exkomunikácie nie je len disciplinárny delikt vysvätenia biskupov bez mandátu Svätej stolice, čo znamená schizmu, ale vysvetľuje, že „koreň tohto schizmatického skutku možno vidieť v neúplnom a protirečivom chápaní Tradície. Neúplnom, pretože neberie dostatočne do úvahy živú povahu Tradície, ktorá, ako učil II. vatikánsky koncil, ,má pôvod u apoštolov a v Cirkvi sa zveľaďuje pomocou Ducha Svätého: prehlbuje sa totiž poznanie tradovaných skutočností a slov jednak rozjímaním a štúdiom veriacich, ktorí o nich premýšľajú vo svojom srdci (porov. Lk 2, 19. 51), jednak dôverným poznaním duchovných skutočností zo skúsenosti, ako aj kazateľskou činnosťou tých, ktorí s biskupským nástupníctvom dostali hodnovernú charizmu pravdy‘ (Dei Verbum, 8, II. vatikánsky koncil). Ale je hlavne protirečivé chápanie Tradície, ktoré sa stavia proti všeobecnému Magistériu Cirkvi, ktorého nositeľom je rímsky biskup a zbor biskupov. Nemožno zostať verní Tradícii, a pritom pretrhnúť cirkevné puto s tým, ktorému sám Kristus, v osobe apoštola Petra, zveril službu jednoty jeho Cirkvi (Pastor Aeternus, 3, I. Vatikánsky koncil)“. 

„Koreň tohto schizmatického skutku možno vidieť v neúplnom a protirečivom chápaní Tradície.“ (sv. Ján Pavol II.) Zdieľať

Teda tzv. „lefebristi“ alebo „tradicionalisti“ nie sú tí, čo majú jednoducho lásku k starej forme liturgie (tzv. Vetus ordo), dnes ju nazývame „mimoriadnou formou latinského obradu“ – to je totiž samo osebe legitímne a dovolené (ako vysvetlíme vzápätí) – ale sú to tí, ktorí majú vážne doktrinálne problémy, ktoré sa týkajú problematického chápania Tradície Cirkvi, ktoré zavrhuje učenie II. vatikánskeho koncilu alebo jeho častí a neberie do úvahy, že je súčasťou tejto živej Tradície.

Pápež Benedikt XVI. síce urobil niekoľko krokov, ktorými sa snažil ústretovo viesť dialóg s týmito spoločenstvami (pre ilustráciu, dnes sa k nim hlásia, ak sa nemýlim, traja biskupi, 630 kňazov, 215 seminaristov, 186 rehoľníc), ale dodnes sa nepodarilo katolíckej Cirkvi obnoviť jednotu s nimi. V roku 2009 pápež Benedikt XVI. sňal z nich exkomunikáciu na znak ústretovosti a starostlivosti o obnovenie jednoty, ale v tom istom roku napísal z vlastného podnetu apoštolský list Ecclesiae unitatem, v ktorom konštatuje: „Sňatie exkomunikácie bolo opatrením v oblasti cirkevnej disciplíny na oslobodenie osôb od ťarchy svedomia, ktorú predstavuje najťažší cirkevný trest. Ale doktrinálne otázky, samozrejme, zostávajú a kým nebudú vyjasnené, Bratstvo nemá v Cirkvi žiaden kanonický štatút a jeho služobníci nemôžu zákonným spôsobom vykonávať žiadnu službu.“ 

Keď pápež Benedikt XVI. svojím listom „Motu proprio“ (teda listom z vlastného popudu) s názvom Summorum Pontificum rozšíril podmienky možnosti slávenia svätej omše v mimoriadnom obrade podľa predchádzajúceho misála sv. Jána XXIII., pridal k tomuto aj vysvetľujúci list, v ktorom zdôrazňuje: „Niet žiadneho protirečenia medzi jedným a druhým vydaním Rímskeho misála. V dejinách liturgie prebieha postupný vývoj, žiadne zlomy. To, čo bolo pre predchádzajúce generácie posvätné, zostáva posvätným a vznešeným aj pre nás a nemôže byť odrazu úplne zakázané či priam odsúdené ako škodlivé. Pre všetkých je dobré, keď sa bohatstvá, ktoré vyrástli z viery a modlitby Cirkvi, uchovajú a keď sa im dá správne miesto. Prirodzene, na to, aby aj kňazi zo spoločenstiev spätých s používaním starej formy žili plné spoločenstvo (communio) s Cirkvou, nesmú principiálne vylúčiť slávenie podľa nových kníh. Nebolo by to v súlade s uznaním hodnoty a posvätnosti novej formy obradu, ak by ju úplne prestali používať.“ Vylúčiť principiálne sväté prijímanie na ruku znamená práve toto: neuznať hodnotu a posvätnosť novej formy obradu. 

„Nesmú v žiadnom prípade podporovať také skupiny – alebo patriť k nim –, ktoré popierajú platnosť alebo legitímnosť svätej omše alebo sviatostí slávených vo forma ordinaria a/alebo odmietajú rímskeho pápeža ako najvyššieho pastiera univerzálnej Cirkvi“ (Pápežská komisia Ecclesia Dei) Zdieľať

Bola ustanovená Pápežská komisia Ecclesia Dei, ktorá neskôr splynula s Kongregáciou pre náuku viery. Tá vydala inštrukciu o aplikácii Summorum pontificum, v ktorej sa zdôrazňuje: „Veriaci, ktorí si žiadajú slávenie vo forma extraordinaria (stará forma, vetus ordo), nesmú v žiadnom prípade podporovať také skupiny – alebo patriť k nim –, ktoré popierajú platnosť alebo legitímnosť svätej omše alebo sviatostí slávených vo forma ordinaria (podľa nového misála svätého Pavla VI.) a/alebo odmietajú rímskeho pápeža ako najvyššieho pastiera univerzálnej Cirkvi“ (č. 19). Všetky tieto kroky smerovali k zmiereniu aj s Bratstvom svätého Pia X., ktoré však nedospeli k plnému spoločenstvu, práve kvôli doktrinálnym problémom a kvôli „neúplnému a protirečivému chápaniu Tradície“. Je povinnosťou najmä kňazov, ktorí slúžia v mimoriadnej forme latinského obradu a vedú skupiny veriacich majúcich lásku k tejto forme, aby ich viedli k správnemu chápaniu Tradície a k úcte a uznaniu posvätnosti nového obradu. Bolo by neprijateľné, aby sa v Cirkvi tolerovali skupiny odmietajúce uznesenia II. vatikánskeho koncilu alebo spochybňujúce posvätnosť liturgie podľa nového misála svätého Pavla VI. A už vôbec nemožno tolerovať kňazov, ktorí by mali takéto postoje a k takýmto postojom viedli veriacich. 

Diskusie ostatných dní však ukazujú, že máme nemálo veriacich, mladých i starších, ktorí majú pomýlené chápanie Tradície. Niektorí z nich sa vyznačujú nemalou agresivitou a sú skutočne „majstrami podozrievania“, ktorí neváhajú vyhlasovať hlava-nehlava kňazov za „modernistov“, „heretikov“ a pod. Tvrdia, že zavedenie svätého prijímania na ruku je dielom slobodomurárov a podobne. Ba už som sa stretol s tým, že takto vystupovali na sociálnych sieťach aj kňazi. 

Jeden mladík mi dokonca napísal, že pápež je apostata (odpadlík od viery) a II. vatikánsky koncil je heretický. Keď som s ním hodnú chvíľu komunikoval, zistil som, aký je pomýlený v základnom chápaní cirkevnej náuky, pritom však so všetkou aroganciou hlava-nehlava označil pápeža za apostatu, útočil na KBS, na mňa osobne, pričom ma vyhlasoval za modernistu, a všeličo iné. Pýtal som sa sám seba, kde to títo chlapci berú. A po dlhšom skúmaní som zistil, že sa to obyčajne začne láskou k mimoriadnej forme rímskeho obradu, na čom nie je nič zlé, ak je to v súlade s úmyslom a podmienkami naznačenými Magistériom Cirkvi. Ale neraz sa to skončí na webových stránkach, ktoré o starej liturgii síce veľa píšu, ale sú poznačené tradicionalistickým ideologicky protirečivým chápaním Tradície Cirkvi.

Nie je dôvod okamžite obviňovať všetkých kňazov milujúcich mimoriadnu formu liturgických slávení. Mnohých z nich poznám ako kňazov verných Cirkvi, poslušných, horlivých a obetavých, s úprimnou vierou a láskou ku Kristovi a k veriacim. Treba však apelovať na kňazov, ktorí slávia v mimoriadnej forme liturgiu a ktorí sa venujú skupinám veriacich milujúcich túto mimoriadnu formu slávenia svätej omše, aby so všetkou vážnosťou bdeli nad formovaním týchto skupín veriacich a nad ich zmýšľaním. Nesmieme vytvárať skupiny nejakých tzv. „tradičných katolíkov“, čo je zavádzajúci pojem, lebo vytvára dojem, že to sú katolíci verní tradícii, kým tí ostatní sú pod vplyvom problematického II. vatikánskeho koncilu.

Niektorí dokonca neváhajú nazývať tých nie „tradičných katolíkov“ hanlivo NOMáci (podľa tzv. Novus ordo missae, teda nového obradu omše). A vyzývam veriacich, aby v prípade, že narazia na to, že nedajbože samotní kňazi vedú veriacich k takémuto mylnému a protirečivému chápaniu Tradície a spochybňujú učenie Magistéria či posvätnosť riadnej formy rímskej liturgie, na to upozornili svojho diecézneho biskupa. Ak by sme to tolerovali, tak by sa totiž zasievala do Božieho ľudu neistota, zmätok vo viere, rozkoly a neporiadok.

Pokrivený pohľad na úkon viery

Neraz konflikt svedomia, do ktorého niektorí veriaci upadajú v otázke prijímania Eucharistie na ruku, vyplýva z týchto doktrinálnych pokrivení chápania nielen Tradície, ale aj samotných sviatostí a ich vzťahu k liturgickej disciplíne. Totiž spájať automaticky podávanie Eucharistie na ruku s popretím viery v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii znamená mať pokrivený a pomýlený pohľad na samotný úkon viery. Viera je totiž vnútorný úkon, a nie je priamo závislý od vonkajšieho prejavu, hoci s ním súvisí. „Veriť je úkon rozumu, ktorý súhlasí s Božou pravdou na príkaz vôle, ktorú pohol Boh milosťou“ (definícia svätého Tomáša Akvinského, citovaná v KKC, 155).

Zhrňme si, v čo verí katolícka Cirkev vo veci Eucharistie: „Tridentský koncil zhŕňa katolícku vieru, keď vyhlasuje: „Keďže… Kristus, náš Vykupiteľ, povedal, že to, čo [v tej chvíli] obetuje pod spôsobom chleba, je skutočne jeho telo, v Božej Cirkvi vždy vládlo presvedčenie, ktoré tento svätý koncil teraz znovu vyhlasuje: Konsekráciou chleba a vína sa uskutočňuje premena celej podstaty chleba na podstatu tela Krista, nášho Pána, a celej podstaty vína na podstatu jeho krvi. Túto premenu svätá katolícka Cirkev primerane a vhodne nazýva transsubstanciácia [prepodstatnenie]. Kristova eucharistická prítomnosť sa začína vo chvíli konsekrácie a trvá, kým jestvujú eucharistické spôsoby. Kristus je prítomný celý a úplný pod jedným i druhým spôsobom a celý a úplný v každej ich časti, takže lámanie chleba Krista nedelí“ (KKC, 1376-7). „V Najsvätejšej sviatosti Eucharistie je obsiahnuté ,opravdivo, skutočne a podstatne‘ telo a krv spolu s dušou a božstvom nášho Pána Ježiša Krista, a teda celý Kristus. Táto prítomnosť sa nazýva ,skutočnou‘ nie výlučne, ako keby ostatné neboli ,skutočné‘, ale v najplnšom zmysle slova, pretože je podstatná; ňou sa totiž stáva prítomným celý a úplný Kristus, Boh a človek“ (KKC, 1374). 

Spôsob prijímania však nie je dogmou viery, nie je predmetom viery, hoci s ňou súvisí. Zdieľať

Toto je dogma viery, ktorú má vyznávať a nesmie popierať nikto, kto chce prijať Eucharistiu. Spôsob prijímania však nie je dogmou viery, nie je predmetom viery, hoci s ňou súvisí. Túto vieru, ktorá je vnútorná, totiž môžeme vyjadrovať aj navonok a je potrebné, aby sme ju vyjadrovali. Ale vnútorný úkon viery priamo a bezprostredne nezávisí od tohto vonkajšieho prejavu, skôr naopak, vonkajší prejav je dôsledkom vnútorného úkonu viery.

A vonkajšie prejavy môžu byť rozličné: „V omšovej liturgii vyjadrujeme svoju vieru v skutočnú Kristovu prítomnosť pod spôsobmi chleba a vína okrem iného aj pokľaknutím alebo hlbokým úklonom na znak adorácie Pána“ (KKC, 1378). Tvrdiť, že niektorý vonkajší prejav je nevyhnutný pre vnútorný úkon viery, je ideológia. Ako bolo vysvetlené vyššie, je v kompetencii autority Cirkvi, aby rozhodla, v ktorom období považuje ten-ktorý prejav za vhodnejší či výchovnejší k vnútornému úkonu viery.

Tridentský koncil učí: „Cirkev mala vždy túto moc, aby vo vysluhovaní sviatostí, zachovajúc bez ujmy ich podstatu, ustanovila alebo pozmenila to, čo vzhľadom na rozmanitosť pomerov, časov a miest považovala za užitočnejšie pre prijí­majúcich (sviatosti) alebo vzhľadom na úctu voči sviatos­tiam.“ (21. sessia, DS 1728). 

Klerikálna ideológia a „dotýkanie sa“ Eucharistie

A je ešte jeden prejav tejto ideológie, ktorý je pri zrode tejto mylnej výhrady vo svedomí. Je to klerikalizmus. Táto klerikálna ideológia nesprávne interpretuje učenie Cirkvi o služobnom kňazstve, ktoré bolo Kristom ustanovené, aby bolo prostriedkom vysluhovania Eucharistie.

Svätý Ján Pavol II. bránil učenie Cirkvi o služobnom kňazstve proti niektorým mylným náukám, ktoré sa ukázali po Koncile: „Ako učí Druhý vatikánsky koncil, veriaci na základe svojho kráľovského kňazstva pristupujú k eucharistickej obete, no je to služobný kňaz, ktorý koná eucharistickú obetu v osobe Krista a obetuje ju Bohu v mene celého ľudu. Preto Rímsky misál spresnil, že výlučne kňaz môže vyslovovať slová eucharistickej modlitby, kým ľud sa k nemu pripája vo viere a v mlčaní. Výraz, ktorý opakovane používa Druhý vatikánsky koncil, že služobný kňaz koná eucharistickú obetu v Kristovej osobe, bol už dobre zakorenený v náuke pápežov. Ako som mal možnosť ujasniť pri inej príležitosti, in persona Christi znamená viac než v mene alebo v zastúpení Krista. In persona: teda v osobitnej, sviatostnej identifikácii s najvyšším a večným Kňazom, pôvodcom a podstatným subjektom tejto jeho vlastnej obety, v ktorej ho v skutočnosti nikto nemôže nahradiť. Služba kňazov, ktorí prijali sviatosť posvätného stavu v pláne spásy, aký si Kristus vybral, dokazuje, že Eucharistia, ktorú slávia, je darom radikálne presahujúcim moc spoločenstva, a preto je nenahraditeľná na platné spojenie eucharistickej konsekrácie s obetou kríža a Poslednou večerou. Spoločenstvo zhromažďujúce sa na slávení Eucharistie absolútne nutne potrebuje vysväteného kňaza, ktorý mu predsedá, aby sa mohlo stať skutočne eucharistickým. Na druhej strane, spoločenstvo nie je v stave samo si dať vysväteného služobníka. On je darom, ktorý toto spoločenstvo prijíma prostredníctvom biskupskej postupnosti siahajúcej až po apoštolov. Je to biskup, kto prostredníctvom sviatosti posvätného stavu ustanovuje nového kňaza a udeľuje mu moc premieňať Eucharistiu. Preto eucharistické tajomstvo sa nesmie sláviť v žiadnom spoločenstve bez ordinovaného kňaza, ako to výslovne učí Štvrtý lateránsky koncil“ (Ecclesia de Eucharistia, č. 28-29). 

Táto klerikálna ideológia nesprávne interpretuje učenie Cirkvi o služobnom kňazstve. Zdieľať

Lenže klerikálna ideológia toto učenie pokrivuje a zahmlieva učenie o všeobecnom kňazstve všetkých pokrstených a vytvára ideológiu, že Eucharistie sa nesmie dotknúť nikto, kto nie je vysvätený služobník, teda klerik. Pritom je učením viery, že „veriaci mocou svojho kráľovského kňazstva spoluúčinkujú na eucharistickej obete a vykonávajú ho prijímaním sviatostí, modlitbou a vzdávaním vďaky, svedectvom svätého života, sebazapieraním a činorodou láskou“ (dogmatická konštitúcia Lumen gentium II. vatikánskeho koncilu, č. 10). Teda pokrstený veriaci, laik, člen kráľovského kňazstva prejavuje toto kňazstvo aj prijímaním sviatostí. „Dotýkať sa“ Eucharistie teda môže aj laik, nielen kňaz. Ale iba kňaz môže konsekrovať, teda premieňať Eucharistiu.

Niektorí sa odvolávajú na učenie svätého Tomáša Akvinského. Svätý Tomáš skutočne v 82. otázke III. časti svojej Teologickej sumy argumentuje, že sa nemá nič a nikto neposvätený dotýkať Eucharistie (a tým myslí aj liturgické nádoby), ale treba to vidieť v kontexte. Svätý Tomáš v tejto otázke nerieši spôsob svätého prijímania, ale otázku, kto môže vysluhovať Eucharistiu. V treťom článku tejto otázky sa pýta, či jedine kňaz má rozdávať sväté prijímanie, a hovorí: „Z úcty k tejto sviatosti (in reverentiam) nemá sa jej dotýkať nič, čo nie je posvätené, preto sa posviacajú aj korporál a kalich, podobne aj ruky kňaza, skôr ako sa dotýkajú tejto Sviatosti. Preto nikto iný a ničoho iného sa nemá dotýkať, iba ak z nevyhnutnosti, keď napríklad spadne na zem, alebo v inom prípade nevyhnutnosti (in aliquo alio necessitatis casu).“

Je to otázka, v ktorej Tomáš hovorí o službe „vysluhovateľa sviatosti“. Teda nerieši, či sa smie prijímať len na jazyk. Ale treba si uvedomiť, že svätý Tomáš sa v tejto otázke svojej Teologickej sumy odvoláva na vtedy platnú právnu a liturgickú disciplínu Cirkvi. „Iný prípad nevyhnutnosti“ sa týka známych prípadov obdobia prenasledovania, keď v urgentných prípadoch nosili sväté prijímanie prenasledovaným kresťanom aj laici. To platilo aj v staroveku, keď bolo dovolené prijímať na ruku. V každom prípade by určite prijal ako nevyhnutnú situáciu aj pandémiu, akou je tá dnešná. 

Tridentský koncil potom neskôr potvrdil, že riadnym vysluhovateľom Eucharistie je kňaz, resp. diakon, ako vysvätení služobníci Cirkvi. A to platí stále, aj keď máme z dôvodov nevyhnutnosti ustanovených aj mimoriadnych vysluhovateľov svätého prijímania, riadnym vysluhovateľom stále zostáva klerik (kňaz a diakon). Avšak sám svätý Tomáš pripúšťa, že jestvujú prípady, keď môže brať Eucharistiu do rúk aj laik. Práve preto, lebo je si vedomý, že aj laik je chrámom Ducha Svätého, vysväteným v krste, keď dostal účasť na všeobecnom kráľovskom kňazstve.

Čiže svätý Tomáš nevyznával žiadnu klerikálnu ideológiu, ktorá by absolútne zakazovala laikovi sa dotknúť Eucharistie. Takúto ideológiu nevyznáva ani pápež Benedikt XVI. či kardinál Róbert Sarah, ktorí zdôrazňujú pastoračnú a výchovnú vhodnosť prijímania do úst a prípadne pokľačiačky na znak postoja adorácie. Svätý Tomáš v danom texte naznačuje konkrétne liturgické nariadenia tej doby, ktorými sa vyjadrovala úcta (reverentia) Sviatosti oltárnej. A my sme vyššie videli, že tento spôsob má Cirkev moc meniť.

Okrem toho aj pri prijímaní Eucharistie do úst sa jej v skutočnosti dotýka každý veriaci, síce jazykom, ale predsa sa jej dotýka. Klerikalistické interpretácie však neskôr išli ešte ďalej a nevyhnutne viedli k mylným ideologickým postojom, ktoré veriacich postupne stále viac a viac odďaľovali od Eucharistie, takže veriaci prijímali Eucharistiu len raz do roka alebo veľmi zriedka. A klerikalizmus postupne oddeľoval stále viac aj samotné slávenie omše od Božieho ľudu. Tieto tendencie už boli prítomné na konci stredoveku, ale aj počas renesancie, keď proti nim bojoval napríklad svätý Filip Néri, ale najviac boli rozšírené v 19. storočí a bojovali proti nim svätí, ako bola svätá Terézia z Lisieux. Apoštolom častého, každodenného svätého prijímania, ako vieme, bol na začiatku 20. storočia pápež svätý Pius X. 

Dnes by sa svätý Tomáš Akvinský znovu odvolával na platnú legislatívu Cirkvi, na platný rímsky misál a kódex kánonického práva a citoval by Všeobecné smernice Rímskeho misála, ktoré určujú, akým spôsobom dnes Cirkev vzdáva úctu (reverentia) Eucharistii. A teda by rešpektoval platnú liturgickú disciplínu Cirkvi schválenú pápežom svätým Pavlom VI., ako to robil vo svojom 13. storočí voči vtedy platnej disciplíne Cirkvi. 

Svedectvo mystikov

Neraz sa v týchto súvislostiach citujú mystici a svätí rozličných čias ako autority na podporenie úplnej neprípustnosti podávania svätého prijímania na ruku. Treba povedať, že autentickí mystici a svätci sú vždy výrazom svojej doby a sú prorokmi pre prežívanie viery v prítomnosti svojej doby v citlivosti, ktorú Duch Svätý v tej-ktorej dobe vzbudzuje. Joseph Ratzinger o súkromných zjaveniach napísal: „Súkromné zjavenie je pomocou pre vieru a prejavuje sa ako uveriteľné práve preto, že ma odkazuje na jediné verejné Zjavenie. Tieto súkromné zjavenia si vyžadujú skôr súhlas ľudskej viery, zhodnej s pravidlami rozumnosti, ktorá nám ich predkladá ako pravdepodobné a plne uveriteľné. Cirkevné schválenie súkromného zjavenia predpokladá tri prvky: že dané posolstvo neobsahuje nič, čo by odporovalo viere a dobrým mravom; je odôvodnené zverejniť ho; veriaci s ním môžu rozumnou formou súhlasiť. Také posolstvo môže byť účinnou pomôckou na lepšie chápanie a prežívanie evanjelia v aktuálnej dobe, preto sa nemá zanedbávať. Je to pomôcka, ktorá je len ponúknutá, pričom jej použitie nie je záväzné.“ Používať súkromné zjavenia na spochybnenie cirkevnej autority a Magistéria je teda manipulatívne, ideologické a scestné.

„Z hostie som začula slová: ,Túžil som spočinúť v tvojich rukách, nielen v tvojom srdci.‘“ (svätá Faustína Kowalska, Denníček) Zdieľať

Ako pomôcku na prekonanie hlbokého ostychu, ktorý niektorí môžu mať vo svojom svedomí pred „dotykom“ Eucharistie, môžeme uviesť svedectvo svätej Faustíny Kowalskej, svätice našich čias a našej kultúry, ktorá vo svojom Denníčku opísala jednu svoju skúsenosť, ktorá je plne v súlade s pravou vierou, zdravou nábožnosťou a duchom úcty voči Eucharistii: „Dnes je môj deň, aby som držala stráž pred Pánom Ježišom. V tomto dni mám Pánovi vynahrádzať všetky znevažovania a neúctu, modliť sa, aby sa v tento deň nespáchala žiadna svätokrádež. Môj duch bol v tento deň rozpálený zvláštnou láskou k Eucharistii. Mala som pocit, že som sa premenila na oheň. Keď som sa priblížila k svätému prijímaniu, kňaz mi podával Pána Ježiša a druhá hostia sa mu zachytila o rukáv. [...] Keď som prijala tú hostiu, ktorú mi podal, druhá mi padla do rúk. Kňaz išiel na koniec balustrády podávať ďalej sv. prijímanie a ja som po celý ten čas držala Pána Ježiša v rukách. [...] Keď som mala hostiu v rukách, pocítila som takú silu lásky, že po celý deň som nemohla nič ani jesť, ani prísť k sebe. Z hostie som začula slová: ,Túžil som spočinúť v tvojich rukách, nielen v tvojom srdci,‘ a v tej chvíli som odrazu uzrela malého Ježiška“ (160).

Toľko svätá Faustína. Ale bolo v týchto dňoch trpko úsmevné vidieť, ako ideologicky sa dá reagovať aj na takýto text, ktorý nie je v súlade s danou ideológiou. Niektorí povedali: veď jej spisy boli kedysi na indexe (teda v zozname zakázaných kníh).

Skutočná ideológia, chybná racionalita, autoreferencialita

Vlastnosťou ideológie je to, že vychádza z idey, nie z reality. Všetko, čo je v súlade s touto ideou, to prijíma, a všetko, čo nie je v súlade s tou ideou, odmieta. Je ťažké sa zbaviť tohto spôsobu myslenia, ktoré tak veľmi poznačilo naše časy. Žijeme časy ideológií, ktoré sú prejavom straty správneho spôsobu uvažovania nad realitou, ktorú v stredoveku nazývali recta ratio a ktorá je predpokladom správneho prijatia právd viery (svätý Tomáš Akvinský). Svätý pápež Pavol VI. v Roku viery 1968 vo svojej katechéze na to upozornil: „Ak už nerešpektujeme myslenie v jeho vnútorných racionálnych požiadavkách, tak aj viera tým trpí“ (generálna audiencia 30. 10. 1968).

Ešte predtým na to upozornil veľký filozof zdravého rozumu G. K. Chesterton: „Každý moderný filozofický systém sa začal paradoxom: zvláštnym uhlom pohľadu a žiadal obetovať to, čo by sme nazvali zdravý uhol pohľadu. Moderný filozof ako istý druh sebavedomého človeka vyhlasuje, že keď mu toto doprajeme, všetko ostatné bude ľahké. Hovorí, že napraví svet, keď mu bude dovolené uvaliť na myseľ toto jedno prekrútenie“ (Chesterton, St Thomas Aquinas, VI). Tejto téme som sa venoval v jednej z relácií vKontexte v TV Lux s názvom „Idey a strata kontaktu s realitou“. Katolík potrebuje správne formovať svoj spôsob uvažovania, inak začne vnímať ideologicky aj svoju vlastnú vieru. Nesprávne formovaná racionalita sa stáva určitou psychologickou prekážkou k správnemu prijatiu viery. Paul Ricœur nazval ideológov práve „majstrami podozrievania“.

Nesprávne formovaná racionalita sa stáva určitou psychologickou prekážkou k správnemu prijatiu viery. Zdieľať

Pri koreni tohto postoja je vždy svojvôľa, individualizmus a autoreferencialita ako symptómy svetáctva, ktoré sa prejavujú aj v duchovných farbách. Jedno z veľmi často používaných slov pápeža Františka je slovo ťažko preložiteľné do slovenčiny, slovo „autoreferencialita“. Je to slovo označujúce rafinovaný individualizmus v Cirkvi. Poznáme slovo „referencia“, teda „správa, posudok“, ktoré hovorí o hodnovernosti nejakej osoby. Niekto má „dobré referencie“ alebo „zlé referencie“. Autoreferencialita je postoj, keď človek má len svoje vlastné „referencie“ o sebe samom, nekonfrontuje seba s nikým a s ničím. Je to samoľúbosť, ktorá dáva do centra svoj pohľad na svet, svoj názor, svoju skúsenosť, svoj pocit. Inými slovami individualizmus, ktorý nevidí ďalej ako svoje plány, svoje očakávania, svoje predstavy.

Tento postoj je charakterizovaný svojvôľou (pyšným spoliehaním sa na svoj vlastný úsudok), ktorú veľkí duchovní učitelia považovali za základnú prekážku autentického duchovného rastu. Prvou čnosťou potrebnou pre autentický duchovný rast, hovorí sv. Ján Kassián vo svojich „Rozhovoroch s mníchmi“, je rozvaha, rozlišovanie (discretio). A na jej získanie je dôležité nespoliehať sa na svoj vlastný úsudok, ale sa radiť s múdrejšími. Autoreferenciálny človek sa nekonfrontuje so žiadnou autoritou, s ničím a nikým mimo seba. 

Vo vyššie spomínanom rozhovore s mladíkom na jednej sociálnej sieti som mu položil otázku, ako môžeme rozlíšiť, či nejaké učenie je v súlade s predchádzajúcim učením Cirkvi alebo nie je. A on napísal, že mu na to stačí jeho vlastný úsudok. To krásne ilustruje túto autoreferencialitu.V konečnom dôsledku to znamená nahradiť autoritu Magistéria, učiteľského úradu Cirkvi, sebou samým. Niekedy sa táto autoreferencialita týka aj spoločenstiev, ktoré celé upadajú do svojvôle, „poza Cirkev“.

Čo majú spoločné progresívci a tradicionalisti

Niekedy sa tradicionalistický odpor ospravedlňuje progresívnymi („liberálnymi“) pokriveniami liturgie, vierouky a mravov. V mnohých krajinách nastal po Koncile skutočne veľký odpad od viery. Psychologicky by sa dal pochopiť istý obranný mechanizmus v srdciach a mysliach katolíkov, ktorí chcú zostať verní svojej viere. Lenže tradicionalizmus určite nie je dobrou reakciou na krízu viery, pretože je poznačený tiež krízou viery, len s inými prejavmi. Paradoxné na tom je, že tzv. „progresívci“ s tzv. „tradicionalistami“ majú veľa spoločného (týmito pomenovaniami myslíme nateraz tých, ktorí vybočili od učenia Cirkvi, nie na tendencie, o ktorých som už písal inde).

Progresívci sa po Koncile dopúšťali, žiaľ, mnohých zneužití, nešvárov a neprístojností v liturgii, vkradli sa vieroučné i morálne omyly, ktoré pokonciloví pápeži starostlivo pomenovávali vo svojich dokumentoch. Ale to sa nedialo kvôli liturgickej reforme či kvôli učeniu II. vatikánskeho koncilu, ale preto, že nerešpektovali koncilové učenie či liturgickú reformu a liturgické knihy. Čiže upadli do svojvôle a autoreferenciality. A, samozrejme, to platí o liturgii, vieroučných či morálnych otázkach. Ale v tom sa vôbec nelíšia od svojvoľných tradicionalistov, ktorí si sami upravujú liturgické predpisy podľa svojvôle, podľa toho, čo považujú oni za správne a čo je už podľa nich „modernistické“, „slobodomurárske“ či neviem aké. A neraz nerešpektujú ani samotné pápežské listy, ako je Summorum pontificum. Citujú pápežské dokumenty, ako sa im hodia do ich ideológie. A s tým súvisí ešte jedna vec, ktorú majú spoločnú. Hovoria, že II. vatikánsky koncil priniesol úplne nové učenie a novú Cirkev (tzv. hermeneutika zlomu). Akurát že progresívcom sa táto údajne „nová Cirkev“ páči a tradicionalistom sa nepáči.

Cirkev, ktorú vedie Duch Svätý uprostred úzkostí dejín a ľudskej slabosti, si ide svojou vlastnou cestou a my všetci sme pozvaní, aby sme išli spolu touto jej cestou naznačenou riadnym a mimoriadnym Magistériom Cirkvi a svätými našich čias. Zdieľať

Za pontifikátov pokoncilových pápežov, najmä svätého Pavla VI. a svätého Jána Pavla II., sa Cirkev musela vyrovnať s oboma prúdmi v Cirkvi. Musela odmietať ich svojvôľu a omyly. Aj mne už niektorí veriaci rozčarovaní napísali, čo sa to so mnou stalo, kde sa to podel ten „konzervatívny Vittek“, ktorý teraz kritizuje tradicionalistické postoje. Svätý Pavol VI. bol naraz obviňovaný z modernizmu aj s ultrakonzervativizmu. To, čo Cirkev v západnej Európe prežíva desaťročia, to my na Slovensku prežívame v akomsi „skrátenom legislatívnom konaní“ v priebehu niekoľkých rokov. A naši biskupi na čele s predsedom KBS prežívajú niečo podobné na lokálnej úrovni. Lenže Cirkev, ktorú vedie Duch Svätý uprostred úzkostí dejín a ľudskej slabosti, si ide svojou vlastnou cestou a my všetci sme pozvaní, aby sme išli spolu touto jej cestou naznačenou riadnym a mimoriadnym Magistériom Cirkvi a svätými našich čias.

Malé čiastočky Eucharistie

Jedným z argumentov odporcov svätého prijímania je určitá úzkostlivosť týkajúca sa možnosti zneuctenia malých čiastočiek Eucharistie pri podávaní na ruku. Ako som už uviedol, aj pri podávaní na ruku treba dávať pozor. Aj svätý Cyril Jeruzalemský vo svojich inštrukciách, ako podávať s úctou sväté prijímanie na ruku, zdôrazňuje, že treba dávať pozor, aby sa žiadna čiastočka nestratila, lebo by to bolo ako stratiť časť svojho vlastného tela. Iste, buďme pozorní. Ak náhodou zostane na ruke nejaká viditeľná čiastočka, prijmem ju. Je dobré zabezpečiť hostie, ktoré sa netrúsia. Stačí však pozornosť. Nemusím ju hľadať mikroskopom. Sviatosť je viditeľný znak. Iste buďme pozorní, ale ak nemám na ruke viditeľnú čiastočku, viditeľný znak, tak nemusím byť úzkostlivý, Eucharistia tam nie je. Podobne úzkostlivý by mohol byť kňaz pri purifikácii posvätných nádob. 

Bez podoby chleba niet eucharistickej prítomnosti, pretože „Kristovo telo zostáva v tejto sviatosti, kým zostávajú sviatostné podoby. Keď pominú podoby alebo spôsoby (chleba a vína), pominie aj Kristovo Telo prítomné pod podobami (species)“: „Corpus Christi remanet in hoc sacramento quousque species sacramentales manent. Quibus cessantibus, desinit esse corpus Christi sub eis.“ (sv. Tomáš Akvinský, Summa theologiae, IIIª q. 76 a. 6 ad 3). A teraz: „Sviatosť sa stáva znakom prostredníctvom zmyslovo vnímateľných vecí“ („per aliquas res sensibiles significatio sacramenti impleatur“, Summa theologiae, III, q. 60 a. 4 co). Môžem zmyslovo vnímateľné veci nevnímať zmyslami? Môže byť podoba chleba neviditeľná? A Tomáš Akvinský pokračuje: „Niekedy sa natoľko rozloží podoba chleba, ako v prípade, že sa rozpustí jeho súdržnosť (kohézia) a zmenia sa chuť a farba a iné akcidenty“ (aliquando est tanta corruptio panis quod solvitur species panis, sicut cum continuitas solvitur, et sapor et color et alia accidentia mutantur, IIIª, q. 74, a. 3, ad 4). Vtedy už niet podoby chleba a kde niet podoby chleba, tam nemôže byť matéria znaku prítomnosti Krista, teda sviatosť Eucharistie. Iste, môže byť malá viditeľná čiastočka podoby chleba, v každej je prítomný celý Kristus. Ale prítomnosť sa viaže na podobu chleba. Úzkostlivosť je tendencia, ktorú odmietali všetci veľkí učitelia duchovného života a morálneho života. A teda podsúvaná predstava, že pri podávaní Eucharistie na ruku spoločenstvo veriacich „šliape“ po Kristovom tele, je ideologická a manipulatívna.

Rigídnosť, nepravá nábožnosť

Aj tu vidno postoj „majstrov podozrievania“. Pápež František neváha upozorňovať, že ideologické pokrivenia viery sú neraz poznačené rigídnosťou, ktorá manipuluje svedomie veriacich. Najnebezpečnejšie na týchto postojoch je to, že sa predstavujú ako hlboká nábožnosť. Ba tí, čo majú tieto postoje, sa neraz pasujú do postavenia skupín ochraňujúcich pravú nábožnosť zoči-voči tzv. „oficiálnej Cirkvi“ (túto terminológiu majú tiež spoločnú s progresívcami typu „wir sind Kirche“ – u nás je akceptovaná už z čias podzemnej Cirkvi).

„Kult starobylosti a vernosti tradícii, čo sa všetkých prvotných foriem ducha týka, by teda mohol spôsobiť, že tento duch by dostal formu smrtiacej rigídnosti.“ (bl. Eugén M. od Dieťaťa Ježiša) Zdieľať

Duch sveta (svetáctvo) sa však neprejavuje iba u tých, ktorí sa nemodlia, ktorí žijú bez viery. Ježiš ho vyčítal najmä nábožným a horlivým, pretože tam je oveľa rafinovanejší a skrytejší. Duch sveta sa búri voči Bohu i voči Cirkvi vedenej Duchom Svätým. Lenže táto rigídnosť, táto svojvôľa nie je pravá nábožnosť ani svätosť, je to v skutočnosti svetáckosť v duchovných farbách.

Jeden z najväčších znalcov duchovného života v 20. storočí, blahoslavený Eugén Mária od Dieťaťa Ježiša podáva prenikavú diagnózu: „Duch poriadku, ktorý musí odolať peripetiám doby a civilizačným otrasom, pretože stelesňuje ten či onen aspekt Kristovho kňazstva, je obalený vonkajšími formami. Z nich sa jedny musia meniť a iné sú nemenné, pretože sú od ducha neoddeliteľné. [...] Kult starobylosti a vernosti tradícii, čo sa všetkých prvotných foriem ducha týka, by teda mohol spôsobiť, že tento duch by dostal formu smrtiacej rigídnosti. Nemohol by sa prispôsobovať a rozvíjať a tak by sme ho pripravili o to, čo si tak veľmi túži uchovať. Rozlíšiť v danej dobe medzi vonkajšími formami, ktoré treba uchovať, a tými, ktoré by mali vymiznúť, nie je vec neskúsenej horlivosti alebo lenivej a úsilie minimalizujúcej rutiny, nie je to ani právo predstaveného – jeho úlohou je skôr udržovať než meniť: je to výlučná výsada svätosti. Tá jediná je schopná vliať ducha – ktorého má v plnosti – do živej a autentickej formy“ (Chcem vidieť Boha, kap. 1, B).

Koľko povrchnosti a priemernosti je často jednak v tých, ktorí chcú všetko rigídne zachovávať, či v tých, ktorí chcú, naopak, všetko okamžite modernizovať. Svätí pokoncilovej doby idú svojou cestou, cestou Cirkvi vedenej Duchom Svätým. A to od už svätorečených pápežov Jána XXIII., Pavla VI., Jána Pavla II. cez pokoncilových svätých, ako je Matka Tereza, Chiara Luce Badano, aby sme dali nejaký príklad, až po každodenných svätých „odnaproti“. 

Niekto ma v týchto dňoch nazval „potrebným apologétom samozrejmosti“. Je to trefné. Celá táto diskusia by bola zbytočná, keby sme mali správne formovaný úsudok rozumu a viery, lebo stačí s vierou a vnútorným postojom adorácie a úcty prijímať na ruku v čase pandémie, z lásky k blížnemu a pre ochranu jeho zdravia. Lenže je to často práve pokrivenie viery, táto ideológia tradicionalizmu, toto problematické nastavenie mysle, ktoré spôsobuje zmätok v srdci veriacich, nie úprimná viera v Eucharistiu, ani ochrana viery v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii, ani platná disciplína Cirkvi.

Na záver už len dodám, že nechcem súdiť nikoho konkrétne, lebo nepoznám dostatočne jeho pohnútky, a verím, že tieto riadky pomôžu napraviť zmýšľanie tých, ktorí sa nechali strhnúť bez toho, aby si to uvedomili. A všetko, čo som tu napísal, podriaďujem úsudku kompetentnej cirkevnej vrchnosti, svojmu ordinárovi a ak som sa v niečom pomýlil, som pripravený to napraviť.

Post scriptum

Na záver ešte jedna poznámka. Na Slovensku máme niektoré webové stránky, ktoré šíria veľmi rozporuplné a pochybné články vnášajúce zmätok do myslí a sŕdc veriacich, ktorí, keď ich čítajú bez potrebnej ostražitosti a formácie, sú bezbranní pred ideológiami, ktorých sú tieto weby neraz nositeľmi. Spomeniem aspoň www.christianitas.sk a www.lifenews.sk. Keďže tieto weby prinášajú množstvo článkov s katolíckou tematikou rozličnej hodnoty, veriaci ich neraz spokojne čítajú bez potrebného rozlišovania.

Ako príklad uvediem článok s názvom „Sedevakantizmus je moderný luciferianizmus“. Tento článok v konečnom dôsledku ukazuje postoj niektorých, ktorí sa považujú za katolíkov, ale v skutočnosti odmietajú II. vatikánsky koncil a pokoncilovú Cirkev ako odpadlícku a heretickú, ale zároveň zostávajú navonok akože v spoločenstve s pápežom a s Cirkvou.

Ako príklad z dejín si berú ariánsku krízu v IV. storočí a postoj svätého Atanáza v protiklade s postojom istého biskupa menom Lucifera, ktorý upadol do schizmy, hoci bol pravoverný: „Ak je niekto v pokušení odmietnuť pápeža a všetkých biskupov Cirkvi z dôvodu kacírstva a škandálov, ktoré neustále podporujú, spomeňte si napríklad sv. Atanáza, ktorý vždy bojoval za to, aby ostal v spoločenstve aj s heretickým pápežom Libériusom. Keď uznávate a vzdorujete pápežovi, ste v spoločenstve so sv. Atanázom, ale keď ho odmietate a vzdorujete mu, ste v spoločenstve s (biskupom) Luciferom.“ Aby som to zjednodušene vysvetlil: títo dnešní – nazvime ich „tradicionalisti“ sú presvedčení, že nie sú sedevakantisti (neuznávajú pápežov od čias II. vatikánskeho koncilu, lebo sú podľa nich heretici), ale chcú zostať v spoločenstve s pápežom, no zároveň tvrdia, že odmietajú všetky herézy, ktoré Cirkev od čias II. vatikánskeho koncilu učí (a nerobme si ilúzie, tvrdia, že ich učia aj pokonciloví pápeži).

Tento nečestný postoj ospravedlňujú tým, že bránia pravú vieru pred všetkými, ktorí ju poškvrňujú. Ba niektorí sú skutočnými „majstrami podozrievania“ a hľadajú, kde všade sa skrýva rafinovaná heréza, ktorú treba odhaliť. A neštítia sa označovať ako heretikov ani pápeža, biskupov či kňazov. A cítia sa dokonca prenasledovaní, keď sa poukáže na nezrovnalosti v ich postojoch. Lenže kto nerešpektuje učenie Magistéria Cirkvi, nemôže byť v spoločenstve s ňou, ale sa sám stavia do pozície Magistéria, ktoré chce nahradiť. Upadá do schizmy a opakujem slovami svätého Jána Pavla II., že koreňom tohto schizmatického postoja je „neúplné a protirečivé chápanie Tradície“.

A cítia sa dokonca prenasledovaní, keď sa poukáže na nezrovnalosti v ich postojoch. Zdieľať

Niektorí sa dokonca aj v prípade svätého prijímania na ruku dopúšťajú takého protirečivého postoja, že síce prijmú Eucharistiu na ruku, no s tým odôvodnením, že hriech má biskup, ktorý im to v súlade s platnou disciplínou Cirkvi prikázal. Preto arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský apeluje na kňazov: „Treba pokojným a úctivým spôsobom pomôcť formovať svedomie takéhoto veriaceho, ktorý sa rozhodol konať podľa vlastného presvedčenia a nie podľa rozhodnutia hlavného duchovného pastiera diecézy, čiže v poslušnosti diecéznemu biskupovi.“ Ak napríklad kňaz pri skúmaní morálnej nemožnosti veriaceho prijať na ruku zistí, že tento veriaci je pod vplyvom mylných vieroučných presvedčení či ideológií a nie je v skutočnosti v spoločenstve s Cirkvou a nechce tento postoj zmeniť ani po pokojnom, úctivom a dôkladnom vysvetlení týchto omylov, kňaz je povinný zvážiť, či vôbec takému veriacemu podá sväté prijímanie.

Ale spoločne verme, že úprimní veriaci, ktorí v týchto mimoriadnych časoch cítia neraz bez vlastnej viny a z úprimnej lásky a úcty k eucharistickému Ježišovi ostych pred prijatím na ruku, s dobrými vysvetleniami túto ťažkosť ľahko prekonajú.

Som rímskokatolíckym kňazom už takmer 20 rokov, teraz som farárom v Bratislave-Petržalke vo farnosti Svätej rodiny, nehodný syn sv. Filipa Nériho. Som už roky očarený "teológiou svätých", ktorej metódu vnášam do svojho pôsobenia kňaza, teológa a filozofa. Prednášam na katedre filozofie RKCMBF UK v Bratislave. Pohybujem sa aj v médiách, teraz najmä v TV Lux vo viacerých reláciách. Túžim sa vyhnúť svetáctvu a zároveň pokušeniu vyzývať bojovne svet, ktorý sa nechce stretnúť s Kristom. Som skalopevne presvedčený, že Kristus najlepšie rozumie človeku.

Odporúčame

Blog
Majstri podozrievania

Majstri podozrievania

Seneca povedal: „Žiaden vietor nie je priaznivý pre toho, kto nevie, kam ide.“ Ale pre Kristovho nasledovníka je priaznivý každý vietor, každé obdobie, každý čas, lebo je v ňom Kristovo svetlo. Ježiš je preň svetlom, aj počas pandémie. Dnes však opäť nechýbajú "majstri podozrievania", ktorí chcú otráviť radosť Božieho ľudu. Vraj sväté prijímanie na ruku je neúctou voči Eucharistii, ba jej znesvätením. Dokonca ju vraj radšej ani neprijímať, ako ju prijímať takto. My bojujeme proti kvapôčkovej infekcii, na ktorú nemáme protiliek, ale ani voči duchovnej nákaze tohto spochybňovania nemáme protiliek, lebo akýkoľvek argument je neúčinný. Je to ideológia. Tiež sa musíme s ňou naučiť žiť. Ale nenechajme sa nimi otravovať a infikovať!

Blog
Ďakujeme!

Ďakujeme!

Uplynulo už viac ako 30 rokov odvtedy, ako Ján Pavol II. zverejnil apoštolský list Mulieris dignitatem o dôstojnosti a povolaní ženy (1988). Tento list považujem za jednu z najvznešenejších a najhlbších úvah v dejinách ľudstva na túto tému.

Blog
Ján Pavol II. - tri výročia a reálne Slovensko

Ján Pavol II. - tri výročia a reálne Slovensko

Jedna z najvýznamnejších osobností Cirkvi i svetovej politiky konca 20. storočia - Ján Pavol II., má v týchto dňoch tri okrúhle výročia: 100 rokov od narodenia, 15 rokov od smrti, a 30 rokov od 22. apríla 1990, keď ako prvý pápež v dejinách navštívil Slovensko. Niektorí podnes pripomínajú jeho slová o osobitnej úlohe Slovenska v Európe, ale takmer nikto sa nezamýšľa nad tým, v čom tá úloha spočíva, a ako ju plníme. Je pre nás Ján Pavol II. viac svätcom na uctievanie, alebo prorokom na praktické nasledovanie?

Blog
Skúsme to vecne

Skúsme to vecne

Navrhujem, aby sme v našej cirkvi ukončili prax verejného urážania a osočovania sa a začali komunikovať vecne.