Gúglila som tú „autorku“ – a vygúglila som Sigrid Undsetovú. Kristína Vavrincova je meno jej postavy a názov trojdielnej ságy zo 14. storočia v Nórsku. Naozaj riadna šupa.

Až sa divím, že sa mi taká trestuhodná medzera v literárnom rozhľade mohla prihodiť. A myslím si, že sa na Slovensku netýka len mňa. Táto nositeľka Nobelovej ceny za rok 1928 akoby nám unikla. Našťastie, nie celkom, čoho dôkazom sú preklady niektorých jej diel do slovenčiny, vrátane kľúčových historických veľkých cyklov. Okrem trojdielnej Kristíny je to ešte dvojdielny Olav Audunssön.

Práve tieto „veľkolepé obrazy stredovekého severu“ vyzdvihla aj nobelovská komisia. Undsetová v nich zúročila svoju záľubu v dejinách, ktorú zdedila po otcovi archeológovi. Na rozdiel od moderných literárnych tendencií začiatku 20. storočia, plných joyceovských a kafkovských prúdov vedomia a zmäteného vnútorného života postáv, sa Undsetová pridŕžala klasických realistických postupov a plasticky opisovala prírodu okolo fjordov i vo vnútrozemí, bežný život vyššej i nižšej šľachty a sedliakov, prácu, bývanie, jedenie, obliekanie, zábavu... Boje o trón a územia, zbroj, taktiku, bitky na vode aj na suchu... Ešte podstatnejší je však vnútorný život jej postáv, ich skryté zlyhania a víťazstvá.

To všetko je krásne „stredoveké“ v zmysle prirodzenej zrastenosti človeka s chrámom, s náukou Cirkvi, s Božím hlasom v sebe. Človek akoby inak prežíval svoju vinu, vážnejšie ľutoval, horlivejšie konal pokánie. Napätie medzi hriechom a túžbou žiť podľa Božej vôle je hlavným zdrojom aj románového, dejového napätia v Undsetovej historických ságach. V tomto pnutí postavy dozrievajú, menia sa a spejú ku katarzii, ktorú s nimi čitateľ intenzívne prežíva.

Kristína aj Olav sú košatými príbehmi jedného života od detstva po (víťaznú) smrť. V oboch hrajú kľúčovú rolu vášnivé hriechy mladosti (nemanželské dieťa, vražda, spoluúčasť na vražde). Osudy hlavnej postavy autorka obklopila osudmi ich rodičov, manžela/manželky, súrodencov, švagrov, detí a ich manželov, svokrov... Jednoducho, sága ako na stodielny seriál. Ich charaktery, vnútorné prežívanie, činy sú psychologicky veľmi verne odpozerané. Napokon, ako hovorí sama autorka, „písať možno len o súčasnosti“. Aj keď má dej vročenie 1300 a neskôr...

Avšak to vročenie akoby umožnilo niektoré ľudské slabosti, starosti, city a vznešenosti väčšmi zvýrazniť. Lebo (ne)medicína 14. storočia nás väčšmi konfrontuje s chorobou a so smrťou (detí a iných milovaných osôb). Ustavičná blízkosť rukoväte meča alebo aspoň dýky za pásom väčšmi láka – „tu som!“ – pri sporoch cti aj pri bežných hádkach. A mravný dozor príbuzných, susedov a celého okolia vystavuje väčšej hanbe netrpezlivých snúbencov alebo bezostyšných záletníkov.

Uprostred toho všetkého hľadajú Undsetovej hrdinky a hrdinovia lásku a Lásku; pokoj, zmierene a spásu pre svoje duše. Krásna, hrdá, pracovitá a životaschopná Kristína (historicky doložená postava z nórskych dejín) bojuje po boku ľahtikárskeho manžela, spreneverujúc sa dobrej výchove svojho otca žijúceho v povesti svätosti – a vracajúc sa k Bohu vlastnou cestou. Veľkorysý, obetavý, odvážny a rozvážny Olav chce svoju vinu uniesť na vlastných pleciach a pod pláštikom cnosti tvrdne, trpí tým jeho manželka, syn, dcéra, dvor – až ten člen rodiny, od ktorého by sa to najmenej čakalo, dokáže prejsť vnútornou premenou a do rodiny cez neho zažiari svetlo.

Literárna kritika prisudzuje Undsetovej stredovekým ságam najvyššiu hodnotu aj preto, lebo ich autorka tvorila v čase vlastného intenzívneho vnútorného hľadania a prerodu. Práve medzi Kristínou a Olavom prestúpila z protestantizmu na katolicizmus. Predtým aj potom napísala ešte viaceré diela zo súčasnosti, v ktorých rieši najmä postavenie ženy v spoločnosti, úlohu manželky a matky v konfrontácii s rôznymi nepriaznivými osobnými podmienkami.

Vďaka svojmu intelektu a umeleckému nadaniu však dala týmto témam hodnotnú formu, takže jej texty majú ďaleko od naivných „kresťanských“ románov. Napokon, ani sa nezvyknú označovať za náboženské, hoci ich teologická hĺbka a sila, s akou konfrontujú čitateľa so zásadnými otázkami bytia, im zaručuje dôstojné miesto aj v duchovnej knižnici.

Naša mestská knižnica určite nebude mať odo mňa pokoja, kým neprečítam, čo od Undsetovej majú. Sú to napospol preklady z konca 60. a zo 70. rokov, ktoré sa asi zviezli ešte na vlne Pražskej jari, lebo inak si takú cenzorskú nedôslednosť komunistického režimu ťažko vysvetliť. V súčasnosti by si v „konkurencii“ (anasofťáckymi a inými) literárnymi cenami ovenčených próz, pri ktorých človeka chytajú rozpaky nad prázdnym alebo rovno pochybným obsahom, Undsetová isto zaslúžila novú vlnu čitateľskej i vydavateľskej pozornosti.

Foto: Ernest Rude (Wikimedia Commons)