Prečo nebyť horlivým Progresívcom

Divadelná hra Bakchantky nesie tézu, že keď prestaneme uctievať Boha a tradíciu, tak to bude mať fatálne následky. Avšak je tam toho viacej. 

Fenomenálny Rastislav Ballek, ktorý réžíroval napríklad Jánošík a Mojmír II, alebo Súmrak ríše prináša podobný kúsok z úplne iných sfér. Predstavenie Bakchantky v SND ukáže skvelé herecké výkony, prvý slovenský preklad pôvodného textu a najmä výtvarný rukopis bábkara Ivana Martinku (masky) a Markéty Plachej (scénografia). 

Milovníci krvavej drámy si prídu na svoje. Náročnejší divák sa poteší dobre zvládnutým textom. Konzistentná ťahavá až spevavá deklamácia textu v sošných obrazoch má svoje čaro. Herecký prejav rovnako dobre dopĺňajú civilné podtexty niektorých pasáži hovoreného textu, ba dokonca len slov. Napriek tomu, že je predstavenie dlhé, nie je únavné. Má dynamiku a vnímavý človek by ho dokázal pozerať aj so štupľami v ušiach. Skrátka je sa na čo pozerať. 

Toto dielo predkladá otázky. Chladný racionálny panovník Pentheus nechce uznať Dionýza (Bakcha) za božieho syna. Napriek možnostiam zmeniť názor je spupný a odmieta jeho obrady a náboženstvo. Ako to skončí uvidíte sami. Avšak je zaujímavé pozrieť sa na hru pohľadom antického človeka. Ak sa nenecháme pomýliť opojnosťou, orgiami a vínom zistíme, že obsah príbehu je hlbší. Pokrok, u nás možno progresivita, nemusí byť vždy najlepšia voľba. Príbeh odovzdáva kontroverzné témy. Je správne niečo dodržiavať len preto, že je to tradícia? Preto, že to trvá dlho? Je vždy to nové lepšie? Nebol nástup každej totality zakrytý rúškom, úžasnej novej veci/ideológie, ktorá vytvorí nebo na zemi? 

Čo si na záver odnesiete je na vás. Bakchantky môžete vidieť od 30. septembra. Ak sa rozhodnete zašpiniť sa od antickej tragédie, rozhodne nechajte doma dnešnú myseľ a vezmite si tú antickú, ktorá bola s náboženstvom úzko pretkaná.